Nedávny prieskum verejnej mienky v USA prekvapil výsledkami. Väčšina Američanov považovala za najdôležitejšieho partnera Spojených štátov Čínu, a nie Európu, ako doteraz. Má sa Európa považovať za ohrdnutú dievku?
Prvá zahraničná cesta novozvoleného prezidenta viedla do Barmy, Thajska a Kambodže. Tam sa Obama stretol s premiérmi Číny, Indie, Japonska, Austrálie, Nového Zélandu a juhokórejským prezidentom. Napokon sa všetci vrátane ruského ministra zahraničia Lavrova zúčastnili na EAS – Východoázijskom summite.
V našej starej Európe mnohí štátnici aj médiá pokyvkávali hlavami. Európa je už out?
Hneď po prevzatí úradu americký prezident vyhlásil, že USA sú pacifickou veľmocou. Ba čo viac. Zahraničná politika USA sa zameria na TPP – Transpacifické partnerstvo. V niektorých kruhoch Európy vzrástla nervozita. Teda prioritou je naozaj TPP a nie doteraz tak forsírované Transatlantické partnerstvo (TAP).
Počiatkom februára sa v Mníchove konala konferencia o globálnej bezpečnosti. Nemecký minister obrany Thomas de Maizière za poponáhľal rozptýliť pochybnosti. Angažovanosť USA v pacifickom priestore je dlhodobá a trvácna. To vôbec neznamená, že by Európa nebola i naďalej „najmožnejším“ a teda najvýhodnejším partnerom Spojených štátov. „Vyhlasovať 21. storočie za ázijské a pacifické je intelektuálny podvod,“ vyhlásil nemecký minister. Upozornil, že treba rozlišovať hospodárske záujmy od základných politických záujmov. Druhým najväčším obchodným partnerom Európskej únie je Čína. To však neznamená, že zjednotená Európa sa zaobíde bez politických štruktúr, ako sú OSN a NATO. Hovoriac o Nemecku zdôraznil, že politickým domovom Nemecka je Európa a bezpečnostným domovom je NATO. A to platí aj o väčšine štátov Európskej únie. V tomto zmysle sa Európska únia a NATO komplementárne doplňujú. Teda: Transatlantické partnerstvo žije a musí žiť.
Obamov viceprezident Joe Binden na mníchovskej konferencii nemecké stanovisko potvrdil. Niekoľkokrát zopakoval, že „Európa je základným kameňom našej angažovanosti vo svete a je katalyzátorom globálnej stratégie“. Rozšifrovanie tejto trocha zložitej vety v praxi znamená, že celý rad globálnych problémov USA nemôžu (a za Obamu ani veľmi nechcú) rieši sami, ale potrebujú na to Európu a rovnako aj Rusko. Americký viceprezident označil EÚ za dôležitého globálneho hráča a spojenca.
Mávanie vlajkou transpacifického partnerstva tak môže osloviť váhajúcu Európu, doteraz príliš zahľadenú do seba, zaujatú finančnou krízou, záchranou eura a bojom s euroskeptikmi Cameronovho typu. Európa, prebuď sa! Si vo svete potrebná a dôležitá. Ako vravel nemecký minister de Maizière, nepreceňujme sa. Nie sme schopní kontrolovať všetko dianie na svete. Ani sa nepodceňujme. Svet Európu potrebuje. Pre Spojené štáty Európa nie je len partner, ale priateľ, na ktorého sa možno spoľahnúť. Navyše, je to druhý či tretí najväčší trh sveta – do 500 miliónov spotrebiteľov.
Pre Rusko je Európa rovnako dôležitý partner, ešte stále nedosiahnutý civilizačný a kultúrny ideál. Hráč, ktorý môže vyrovnávať výkyvy trocha neistého stavu, keď už neexistuje bipolárny svet dvoch superveľmocí, ale na globálne javisko vstupujú noví hráči: Čína, India, Indonézia, Južná Afrika, Brazília, nevraviac o islamských radikáloch. Bez Európy sa nedá dosiahnuť pokoj a stabilita v severnej Afrike, v krajinách „arabskej jari“, ani na Strednom východe.
V zápase s islamským terorizmom sa záujmy USA, Ruska a Európskej únie zhodujú.
Binden zaujímavo ocenil vzťahy Ruska a USA. Napriek mnohých rozdielnym názorom sa záujmy oboch veľmocí zhodujú: treba znížiť a starostlivo chrániť jadrový potenciál, zvýšiť objem obchodu, investícií. Bojovať proti globálnemu terorizmu. Riešiť klimatické zmeny. Doslova povedal: „Musíme využiť enormný inovatívny potenciál našich krajín,“ teda Rusov a Američanov. Obe veľmoci sú aj pacifickými mocnosťami.
Takže, záver pre nás Európanov: Zápas TPP verzus TAP – Transpacifické partnerstvo proti Transatlantickému sa nekoná. Všetko beží a vyvíja sa. Je na Európanoch, ako využijú zväčšený priestor vo svete. Barack Obama vo volebnej kampani získaval aj sloganom Nation Building at Home – Budujme, zveľaďujme svoj národ tu doma. Američania sú unavení konfliktmi vo svete.
Európa sa musí viac zaujímať o okolitý svet. Napomáhať slobodu, demokraciu skôr príkladom než zbraňami.
*
Máme aj dobré správy. Nielenže na Pražskom hrade zaviala aj európska vlajka. Európsky rozpočet na roky 2014 – 2020 je dohodnutý. Za šesť rokov sa dajú vyriešiť mnohé veci. Pre malé štáty je rozpočet výhodný. Ak Únii odovzdáme 7 miliárd, ale dostaneme vyše 20 miliárd, to nie je zlý biznis. Čo na to euroskeptici? Kde by sme ako osamelý bežec na kraji Európy zohnali toľké miliardy? Za akú cenu?
Aj britský premiér Cameron sa na chvíľu uspokojil. Politika je umením kompromisu. Európska únia nie je len spoločný trh, eurozóna. Skutočná európska jednota vyviera zo spoločných hodnôt. Európa je historické spoločenstvo. Osobitná civilizácia. O tom sa nikdy a nikde v médiách nepíše. Neučíme to deti na školách. Ani politici najatí na štvorročné volebné obdobie o spoločenstve hodnôt nehovoria. Ako keby sa vývoj Európy a sveta odohrával len v štvorročných volebných cykloch.
Nekonečné debaty o finančnej a dlhovej kríze, eurozóne, penzijných pilieroch, počte nezamestnaných zakrývajú iné problémy. Naše médiá obišli 50. výročie elyzejských zmlúv. Zmluvy o skončení odvekého nepriateľstva medzi Francúzskom a Nemeckom. Historické zmierenie národov, ktoré sa za posledné dve storočia na smrť kynožili v troch vojnách. Ktorý zo štátnikov našej slávnej Vyšehradskej štvorky navrhne takéto historické zmierenie stredoeurópskych národov? Kto ho realizuje v praxi, učebniciach, školách, každodennom živote? Ostáva iba zdvorilá konverzácia prezidentov o vzájomnej spolupráci, úsmevy, fotografi, dialógy cez tlmočníkov (s výnimkou Slovákov a Čechov). Kde ostal európsky duch solidarity?
Veci kultúrneho dedičstva, spoločnej civilizácie, základných hodnôt nečakane vyskakujú a ukazujú na nás prstom. Falošne ponímaná zásada tolerancie sa obracia proti základným hodnotám. Vezmime spor o kríže na stenách talianskych škôl. V mene práv inakej menšiny, v snahe neuraziť menšinu, šmahom ruky urážame väčšinu obyvateľstva. Až v časopisoch nemeckej a rakúskej Paneurópy som uzrel fotografiu dvojeurovej mince, ktorú vydala Národná banka Slovenska a ktorá sa stala terčom kritiky. Dva krúžky okolo hláv sv. Cyrila a sv. Metoda, svätožiara, vraj pôsobí urážlivo na inak nábožensky orientovaných Európanov! Slúži ku cti vedenia NBS a nás všetkých na Slovensku, že sme neustúpili a tie dva oblúčky okolo hláv našich vierozvestcov ostali tam, kde boli navrhnuté. Neurotické útoky podobného typu, pre bežného občana ničotné „prkotiny“, majú byť ukážkou šľachetnej európskej spolupatričnosti? Kde ostali naše slobodomyseľné médiá, tak úzkostlivo strážiace práva všetkých menšín, etník? Nie sú Slováci, Poliaci, Bulhari, Macedónci v zjednotenej Európe „menšinou“, ktorú treba obrániť?
V súčasnej Európskej únii sa rozvíja zápas o udržanie hodnôt, z ktorých európske zjednotenie vzišlo. Akosi si nikto nepamätá, že „otcovia-zakladatelia“ zjednotenej Európy Schuman, Adenauer, de Gasperri, de Gaulle boli veriaci kresťania.
Prečo dnešné európske médiá zatajujú správy o prenasledovaní kresťanov v štátoch Ázie a Afriky? Bojujeme za práva menšín, ale nesmú byť kresťanmi. Solidarita v rámci civilizácií funguje. Keď niekde uväznia islamských radikálov, ako odveta sa demolujú budovy, lode, lietadlá s nevinnými ľuďmi. Moslim, hinduista, budhista, mormón sa nemusí cítiť vo svete opustený a nechránený. Vždy sa nájde štát, spoločenstvo, ktoré obráni svojich členov. Kto má brániť kresťanov, ak nie Európska únia? Koptskí kresťania v Egypte – desať percent obyvateľstva! – sú vystavení teroru. Za čias Mubaraka boli ctenou a váženou časťou národa. Po „arabskej jari“ a príchode moci, ktorá chce uplatniť právo šaríja (to je demokracia?) sú Kopti vystavení zabíjaniu, porušovaniu občianskych práv. Kde sú srdcervúce reportáže o týchto zločinoch? Kde ostali televízne štáby svetových médií? Podobne by sme mohli hovoriť o Mali, Sudáne, Pakistane, Indii, „oslobodenom“ Iraku… Zažili ste nejaký protestný pochod demonštrantov v uliciach Bratislavy, Prahy, Budapešti v prospech kresťanov vo svete?
Akéže pochody a protesty! Vo Francúzsku nedávno vari pol milióna ľudí na uliciach Paríža bránilo monogamnú rodinu. Podľa prieskumov verejnej mienky mali odporcovia sobášov homosexuálov väčšinu. Parlament schválil iné zákony. Väčšina platcov daní bude platiť výhody mizivej menšine. Tu vôbec nejde o princípy. Nikto neprenasleduje „inakých“. Nikto ich netrestá, nezatvára. Len väčšina odmieta prispievať z vlastných vrecák na výsady menšiny. Je to demokracia?
To všetko sa deje v čase, keď iba Európu ako jediný subkontinent sveta, postihuje „demografická zima“. Európa vymiera nevídaným tempom. Kliknite si na Eurostat!
Ku koncu nášho 21. storočia nebude klasická Európa. Dnes narodené deti budú koncom storočia osemdesiatroční starci či starenky. Akej Európy sa dožijú? Budú musieť navštevovať v piatok mešitu? Gajovia a lesbičky budú izolovaní v pracovných táboroch? Pôvodné obyvateľstvo, niekoľko miliónov Nemcov, Francúzov, Angličanov, Talianov, Rusov (o menších národoch sa ani neodvážim hovoriť) možno bude živoriť v rezerváciách. Európske katedrály, dómy, katolícke, protestantské, kalvínske a ďalšie bohostánky, budú fungovať ako múzeá, budú sa v nich fotografovať aj filmovať perfektne zdokonalenými mobilmi bohatí ázijskí turisti a arabskí šejkovia. Leninov a Stalinov sen sa splní. Len trocha v inakšej podobe. Pod hlavičkou EÚ.
*
Takéto scenáre si nevymýšľam. Píšu o nich najmä americkí autori. Povedzme Mark Steyn, publicista, autor Atlantic Monthly, Chicago Sun-Times, Washington Times alebo v Kanade v populárneho týždenníka Maclean´s, ale aj v Izraeli v Jerusalem Post. Autor bestselleru v rebríčku New York Times v rokoch 2006 – 2007 pod názvom The End of the World as We Know It (čiže Osamotená Amerika. Koniec doterajšieho sveta). Táto kniha je vášnivou, kritickou i vtipnou obžalobou našej milej zjednotenej Európy. Steyn sleduje demografický rast islamu vo svete, monitoruje praktiky islamských extrémistov a obviňuje Európsku úniu, že zasnene a ospanlivo hľadí na demografickú pascu, chystanú mladistvou a vitálnou islamskou imigráciou do Európy. Viní Európanov z ľahostajnosti, z prehnaného multikulturalizmu a tolerancie. My Európania nechávame USA osamote a neuvedomujeme si, že pracujeme na vlastnej samovražde. Zaujímavá kniha. (Ktorý vydavateľ na Slovensku vydá Steyna?).
Pravdaže, Mark Steyn, preháňa, zveličuje. Obviňovať Európu a kresliť Ameriku ako jedinú nádej západnej civilizácie nie je presné a spravodlivé. Problém straty dôvery vo vlastnú civilizáciu nie je len problémom demografickým. Dnešný životný štýl Európanov, pokles pôrodnosti, nechuť mať deti, žiť na účet budúcich generácií, má hlbšie príčiny. A nie je pravdou, že toto podkopávanie vlastných civilizačných hodnôt je dielom len Európanov.
Skôr naopak. Liberalizmom parfumované teórie o rovnakej hodnote všetkých svetových kultúr i sama teória multikulturalizmu vznikli v Spojených štátoch a Kanade. Sú vierovyznaním severoamerickej elity, univerzitných eggheads. Od konca druhej svetovej vojny nalievajú tisíce mozgov mladých Američanov a Kanaďanov. Navyše sa úspešne exportovali do západnej Európy na britské, francúzske a západonemecké univerzity.
Ide o hodnotový prevrat, akúsi morálnu či etickú inverziu. V pôvodne dobrej snahe pomôcť „inakým“ a dovtedy utláčaným menšinám, nadelila im toľko práv a slobôd, že tieto sa obrátili proti väčšine bežných občanov, proti ich tradičným hodnotám. Za výdatnej podpory masmédií sa tento diktát liberálnej elity stal z menšinového fenoménu hlavným prúdom (main-stream). Sebazničujúca vlna sa preliala aj do politickej oblasti. Kto sa postaví proti, je onálepkovaný a mediálne znemožnený (xenofób, islamofób, homofób, rasista a pod.).
Brilantnú analýzu tohto ničivého procesu podáva v USA napr. Pat Buchanan, bývalý poradca amerických prezidentov a v roku 2000 sám kandidát na prezidenta. ( Jeho dávnejšia kniha Zánik Západu vyšla v týchto dňoch znova v českom preklade.)
Obrana hodnôt západného sveta nie je však len vecou Američanov. Aj v samotnom Bruseli, Štrasburgu, Mníchove či vo Viedni značná časť politickej elity sa usiluje bojovať s týmito tendenciami. Pri príležitosti 90. výročia vzniku paneurópskeho hnutia vo Viedni v novembri 2012 bol organizovaný cyklus okrúhlych stolov, kde poprední politici, vedci, kultúrni pracovníci sa postavili za návrat k pôvodným ideám zjednotenej Európy. Predseda Európskej rady Herman Van Rompuy prevzal Európsku cenu Coudenhove-Kalergiho (zakladateľa paneurópskeho hnutia) a podporil snahu o revitalizáciu hodnôt. V prítomnosti poslancov Európskeho parlamentu, eurokomisárov, prezidenta Macedónskej republiky Gjorge Ivanova, vystúpila aj slovenská europoslankyňa Anna Záborská (podpredsedníčka medzinárodnej Paneurópy v Štrasburgu). Označila politický koncept „gender mainstreamingu“ za ideológiu v protiklade so zdravým rozumom a logikou. Ako gender možno označovať pohlavie biologicky určené (muž, žena), ale nemožno tento pojem vnášať do všetkých oblastí ľudského a politického života, atomizovať a rozkladať všetky zložky spoločnosti.
V tejto obrane prirodzených hodnôt, dôstojnosti ľudského života od počatia k prirodzenej smrti, sa stotožňujú racionálni ľudia, bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo nie. V obrane ľudskej prirodzenosti danej Bohom sa dnešní kresťania zhodujú aj so základným posolstvom islamu, ako ho nachádzame v Koráne. Kritika hedonistickej postmoderny ako znaku západnej civilizácie, obrana tradičnej rodiny, je nástojčivá zo strany kresťanov aj moslimov, aj miliónov bežných ľudí na celom svete. Ľudia nestratili zdravý rozum (common sense).
*
Rok 2013 má byť Rokom európskeho občianstva. Je najvyšší čas, aby sme sa zaoberali budúcnosťou Európy, našej širšej vlasti nielen z hľadiska ekonomiky a hmotných výhod. Nedávna story so slovenskou dvojeurovou mincou nech je nám výstrahou i príkladom. Prosperujúca eurozóna bude naším spoločným úspechom. Pri pohľade na euromincu si však spomeňme aj na slová spred dvetisíc rokov. „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie.“
Vyšlo v Euroreporte 02/2013 – http://www.euroreportplus.sk/
