Do bratislavského operného súboru nastúpila Elena Kittnarová (1931 – 2012) už v polovici šesťdesiatych rokov s puncom ostrieľanej hviezdy tróniacej predtým v operetnom súbore Novej scény. Suverenita a noblesa jej javiskového zjavu, soprán, ktorý unikátnym spôsobom prenikal aj cez ten najhutnejší orchester a schopnosť vytvárať široké spektrum štýlovo rôznych úloh z nej po pár rokoch urobili vedúci dramatický soprán opery SND.
Staršie generácie operných priaznivcov si iste pamätajú jej Abigail z Nabucca alebo Verdiho Aidu, Pucciniho Tosku, Leonóru z Beethovenovho Fidelia, Elzu z Wagnerovho Lohengrina a ďalšie úlohy klasického repertoáru. Čím však bola jedinečná, to bolo zvládnutie mimoriadne náročných úloh v operách dvoch skladateľov: Richarda Straussa a Leoša Janáčka. Bola zvodnou Salome, no predovšetkým mrazivo pomstichtivou Elektrou v operách veľkého Rakúšana, kým z diel Moravana, Slovákom takého blízkeho a dnes vo svete priam „letiaceho“ Janáčka, interpretovala Kostolníčku z Jej pastorkyne a Emiliu Marty z Veci Makropulos. O posledne menovanej úlohe (v skvelej inscenácii teamu Braňo Kriška, LadislavVychodil, Zdeněk Košler) možno povedať, že bola jej životnou, takže s ňou prenikla aj na zahraničné javisko. Zo slovenských opier a zároveň z posledných aktívnych rokov jej umeleckej činnosti nemožno zabudnúť na jej Ľutomíru (na snímke) zo Suchoňovho Svätopluka.
Na sklonku minulého roka sme „Kitinu“ – ako ju familiárne volali jej priaznivci – ešte raz privítali na javisku opery SND v programe Kontinuity, ktorými chce vedenie SND budovať most medzi súčasnosťou a našou pomerne krátkou, no predsa významnou opernou tradíciou. Vtedy vyzerala neobyčajne sviežo, bola ako vždy veselá a nikoho by nenapadlo, že o pár týždňov sa s ňou už budeme lúčiť navždy. Zomrela náhle 12. februára a o štyri dni neskôr jej bývalí kolegovia a nasledovníci, ale aj niekdajší obdivovatelia jej umenia vzdali posledný hold na smútočnom akte v historickej budove SND. Česť jej pamiatke.
Foto: snd.sk
