Necítim sa kompetentný na nejaké múdrosti ohľadne globálnych problémov ľudstva, ale zastávam názor, že klimatická zmena je globálny problém. Medzi globálne problémy patrí aj ľudská hlúposť, prevaha bohatstva nad chudobou, utopický socializmus, multikulturalizmus, liberalizmus, relativizmus. Niekedy sa mi však zdá, ako keby klimatické zmeny boli modernou hymnou niektorých aktivistov, ktorí podľa mňa selektívne vyvolávajú pocit viny v nás Európanoch, lebo na inom kontinente nemám pocit, že by brali problémy ekológie tak vážne ako u nás. Matematika je však v tomto prípade jednoduchá, čím bohatší človek, tým väčšia uhlíková stopa, je jedno či Európan, Číňan alebo Rus. V tejto súvislosti si často kladiem otázku , či aj Greta nemohla byť trocha obeť ekolobistov, ktorí sa snažia presedlať z eurodotácií na ekodotácie. Veľkou otázkou tiež je, či vôbec niekomu prekážajú dni až mesiace horiace ropné polia na Blízkom východe, ktoré spôsobili konflikty mocností alebo čoraz častejšie horiace autá aj v Európe (napr. Žlté vesty) ako nástroj rebélie, pričom zhorené auto vyprodukuje toľko toxických látok ako azda ani diesel za celú svoju životnosť. A je tu aj oblasť luxusu; obyčajný človek sa uspokojí so štandardným nábytkom z niektorého reťazca, ale boháč musí mať všetko luxusné a atypické, aby sa mohol pochváliť pred spolupútnikmi, a preto využije služby firiem, ktoré drancujú amazonské pralesy atď. Kto zakáže bohatým ľuďom kupovať si luxusné veci z ich peňazí, ktoré si „zarobili“ aj šikovnosťou ich daňových poradcov a pomocou daňových rajov? Ale penalizovať chudobných seniorov pre ich staré a pravdepodobne aj posledné autá v ich živote pre nevyhovujúce emisie si štáty bez akýchkoľvek morálnych zábran dovolia. Toto podľa môjho názoru nie je správny prístup – akékoľvek riešenie emisií CO2 musí brať do úvahy aj sociálnu stránku veci – za emisie by mali platiť predovšetkým bohatí ľudia, nie chudobnejší dôchodcovia. Snažil som sa zadefinovať časť problémov globálneho kapitalizmu v jeho podstate v segmente environreality, možno s trochu sentimentálnym záverom v obhajobe majiteľov starých áut. Nemôžem však byť dôveryhodný kritik globálneho procesu, keď obhajujem/obraňujem naoko drobné prehrešky.
Do segmentu tých drobných chudobných znečisťovateľov nie tak starými ako neudržiavanými autami sa pridružia majitelia obydlí spaľujúcich fosilné palivá aj palivá z obnoviteľných zdrojov (drevo, palety…), či všetok zhoreniaschopný odpad vrátane plastov, či obyvatelia chudobných osád, get, po celom svete… to sú stámilióny individuálnych znečisťovateľov, to nejde bagatelizovať. Je jasné, že flotila tankerov nedokonale spaľujúcich ťažké frakcie ropy je obrovský zdroj znečistenia ovzdušia aj vôd, ale to neznamená, že milióny „drobných“ znečisťovateľov je zanedbateľný problém. Je žiaduce brať do úvahy existujúci trend , resp. vývoj ako aj upozornenia vedeckých inštitúcií a expertov. V tej súvislosti pripravovať a realizovať adaptačné opatrenia na zmiernenie negatívnych dôsledkov a využitie pozitívnych. Taktiež je veľmi dôležité myslieť v širších súvislostiach, teda nevidieť na svete len seba a prípadne svojich blízkych, ale vidieť seba a svojich blízkych ako súčasť celého planetárneho systému… možno to znie zložito, ale nie je to žiadna veda – jednoducho si uvedomiť, že čo sa deje v Číne alebo Austrálii, sa týka aj nás a naopak. Náš duchovný a intelektuálny život sa podobá na prírodný organizmus. Preto sa treba zaoberať aj ekológiou ducha. Inak budú stále vznikať neriadené požiare ako v Austrálii, kde zhorelo pol miliardy živočíchov. Nazdávam sa, že na najväčší problém spočíva v tom, že riešenie základných ekologických a demografických problémov presahuje volebné obdobia v demokratických spoločnostiach. Máloktorá vláda si dovolí prijať opatrenia, ktorých účinky sa prejavia až po skončení jej mandátu. V tomto svete sú úspešní tí politici, ktorí sľubujú a prípadne aj dosahujú krátkodobé úspechy a základné problémy ignorujú.
