Džinov z fľaše (alebo z lampy) lieta vôkol nás viac ako dosť, dobiedzajú, otravujú, vliezajú nám pod kožu – niekedy sa nedajú nahnať naspäť, presne ako v rozprávkach Tisíc a jedna noc. Kultový spisovateľ Salman Rushdie o nich postmodernisticky hovorí, že „podaktorí z nich si nevedia dlhšie udržať svoju podobu, keď sa pohybujú na zemi. Tieto beztvaré tvory niekedy vkĺznu do ľudí cez uši, nos alebo oči, istý čas v nich prebývajú a opustia ich, keď sa im zunujú“ (Dva roky, osem mesiacov a dvadsaťosem nocí, Slovart, 2016, s. 14 – názov románu predstavuje vlastne tisíc a jednu noc). Malo by byť slobodou vôle jednotlivca, ako s nimi naloží, kedy ich zo seba vypudí, náležite uzemní…. (Pri dopísaní tejto vety úvodníka prišla k nám dcéra s partnerom, a vraj, otec je chudák, zase sa trápi s nejakým článkom, nezmyselne sa prikoval na stoličku. Nešípili, že práve teraz sa cítim byť nesmierne slobodný, dal som sám sebe /i iným/ sľub, že pripravím tento materiál – produkt môjho „chcenia“; prejavil som slobodnú vôľu, ktorá je existenciálnym kameňom splnenia každého sľubu a vnútornej integrity človeka, jediný druh slobody, ktorú môžeme sami sebe darovať a garantovať bez ohľadu na kohokoľvek a čokoľvek.) Prepáčte tento exkurz, no čírou náhodou sa mi takto naskytla príležitosť ilustrovať, čo pre každého jedinca znamená sloboda vôle, mentálny orgán našej budúcnosti, v súvislosti s jeho rozhodovaním.
Ilustračné foto: maxpixel.net
Vypusteným džinom je pre dnešné celé ľudské pokolenie digitalizácia a zasieťovanie nášho sveta. Pôvodne mala slúžiť človeku… uľahčiť získavanie informácií, obohacovať poznatkovú spoločnosť, demokratizovať verejný priestor, rozšíriť komunikačné možnosti, premeniť planétu na jednu veľkú globálnu dedinu s prehlbujúcim sa humanizmom a mierom atď. Lenže džin, povedané slovami Salmana Rushdieho, začal lietať, ako sa mu zachce, starieť sa do intímnosti človeka, vkĺzavať do oblastí, ktoré by mali byť nedotknuteľné. Z dobrého pomocníka sa stal zakrátko zlý pán, ziskuchtivo nazerá do skrytých záhybov nášho života, denne vstupuje do našich príbytkov, prehrabáva sa v súkromí, sofistikovane kopíruje vzorce ľudského správania, využíva človečenské slabiny. Zastrčiť ho naspäť do fľaše? Kdeže!!! Už podrástol na Veľkého brata, ktorý diktuje a ustavične hrozí dvihnutým prstom. Vyšvihol sa tak vysoko, že neoliberálny kapitalizmus pretvára na vyššie štádium – na kapitalizmus dohľadu, ako to nazvala vo svojej knihe The Age od Surveillance Capitalism (Vek kapitalizmu dohľadu, Profile Books, 2019) Shoshana Zuboffová, emeritná profesorka Harvardovej univerzity, a možno ho pretvára až na totalitný opak neoliberalizmu. V publikácii je veľa múdrych myšlienok: „Novou silou gigantických digitálnych spoločností (Googlu, Facebooku, Twitera) je akcia, aktivita. Inteligencia internetu zhmotňuje istý druh agensu, aktivátora“ (s. 293). Podľa predstaviteľov Googlu reálna moc spočíva v tom, že môžete v reálnom čase modifikovať akcie reálneho sveta a aktuálne zistiť, ako ho zmeniť. Senzory sa používajú na premenu ľudského správania, a to rovnako ľahkým spôsobom ako pri premene správania prístrojov. Existuje veľa veľkých vecí, ktoré nám umožňuje internet: znižovanie teploty kúrenia v domoch na hociktorej ulici, optimalizáciu priemyselných operácií a podobne. Na individuálnej úrovni to znamená schopnosť ovládnuť aktivity, ktoré práve robíte, alebo vás usmerniť na cestičku, ktorú ste si nevybrali. „Naším cieľom je robiť všetko to, čo mení aktuálne ľudské správanie,“ prízvukujú manažéri týchto firiem. „Chceme zistiť konštrukciu zmien a ovplyvňovať každodenné ľudské rozhodnutia. Keď ľudia používajú naše aplikácie, vieme analyzovať ich správanie a identifikovať v ňom dobro a zlo. Potom naordinujeme ,liečbu´ s dôrazom na dobro (na vlastné dobro firiem – pozn. autora). Otestujeme si, či sú naše ,kúry´ akceptovateľné a čo nám prinášajú“ (s. 297).
Džin alias Veľký brat si potichu otvára všetky dvere, štáty sa tvária, že to nevidia. Iné ani nemôžu robiť, chýba im ekonomická sila ochrániť nás. Digitálne giganty majú jednoznačné výhody: technologicky postupujú oveľa rýchlejšie ako schopnosť štátu túto rýchlosť registrovať, nebodaj nasledovať, takže všetky pokusy o štátnu intervenciu a zásahy sa míňajú účinku; podľa nich by právna regulácia pôsobila ako negatívna sila, ktorá spomaľuje inovácie a pokrok – zaostávajúcu právnu jurisdikciu pokladajú za nevyhnutnú podmienku technologických inovácií. Bývalý generálny riaditeľ Googlu Andy Grove na margo toho povedal: „Biznis vysokých technológií beží trikrát rýchlejšie ako normálny biznis. A vláda je trikrát pomalšia ako normálny biznis. Ide teda o deväťnásobné meškanie. A jediné, čo môžete urobiť, ubezpečiť sa, že vláda sa do toho nezamotá a nespomalí chod vecí“ (Lilian Cunnigham: Google´s Eric Schmidt Expounds on His Senate Testimony, Washington Post, 30. 9. 2014). Staré inštitúty ako napríklad právo atď. nie sú schopné držať krok s technológiami. Zákony takto prijaté by mali už v čase vyjdenia päťdesiatročnú bradu. Behaviorálna nadhodnota nazhromaždená povedzme Googlom zahŕňa všetko z online prostredia: vyhľadávanie, e-maily, texty, fotografie, pesničky, správy, videá, lokality, komunikačné vzorce, postoje, preferencie, záujmy, tváre, emócie, choroby, sociálne siete, nákupy a podobne. A to je už náskok a kapitál, ktorý robí z firmy takmer veľmocenskú silu.
Mnohé národné štáty sú v tomto smere iba v závese, ocitli sa na vedľajšej koľaji s minimálnou šancou dajako to ovplyvniť. Džin sa postavil na vlastné plecia, na slabších a menších sa pozerá z mrakodrapových poschodí – má na to všetky prostriedky a možnosti. Technologické giganty čoraz väčšmi ovplyvňujú globálne politiky, vynucujú si vlastné verejné pravidlá, správajú sa ako všetky tri zložky moci dohromady. Áno, vďaka miliardám dolárov! Len taký Apple dosiahol v roku 2017 výnosy v sume 229 miliárd dolárov, čo prevyšuje hrubý domáci produkt Portugalska, Walmart pre zmenu „preskočil“ v tomto ukazovateli Belgicko“ (Stefano Marcuzzi, Alessio Terzi: Are Multinationals Eclipsing Nation-States? /Vytláčajú nadnárodné spoločnosti národné štáty?/, Project Syndicate, 1. 2. 2019); nadnárodné spoločnosti rozhodujú o kybernetickej bezpečnosti, stoja za veľkolepými projektmi kolonizovať Mars, výpravami na Mesiac a vôbec do vesmíru (pritom až 40 percent ziskov týchto firiem prúdi do daňových rajov). Skrátka, štáty sú v defenzíve, ustupujú a cúvajú. Kto a ako tento trend zastaví? Kto skrotí rozpínavého džina? Vari zbyrokratizovaná Európska únia svojou reguláciou a sfanatizovanými apelmi niektorých členov jej parlamentu (naposledy holandskej europoslankyne Sophie In´t Veldovej na adresu štrasburského prejavu nášho premiéra o budúcnosti EÚ 12. 3. 2019)? Sotva!
V procese kolonizácie svetovej politiky zohrávajú totiž najdôležitejšiu úlohu práve americké digitálne spoločnosti (Google, Microsoft, Amazon, Facebook, Twitter atď.). V súručenstve so štátnym kolosom – Spojenými štátmi – vytvárajú moloch spätý s nespochybniteľnými rizikami, najmä ak si uvedomíme, že USA vysoko prevyšujú vo výdavkoch na zbrojenie ostatné mocnosti (610 miliárd dolárov za rok 2017, druhá Čína 228 miliárd a tretie s veľkým odstupom Rusko v sume 66 miliárd dolárov), nehovoriac o tom, že zároveň vyvážajú do všetkých kútov planéty najväčšie množstvo zbraní. Synergia technologických obrov a štátu-gigantu z hľadiska nákladov na zbrojenie, neraz sa skrývajúca za mantru ochrany mieru a bezpečnosti, nesie vždy v sebe prvky obáv a pochybností. Nečudujem sa preto nášmu ministrovi obrany Petrovi Gajdošovi, že váha s prijatím ponuky USA (105 miliónov dolárov) na modernizáciu vojenských letísk. Takýto „dar“ má popri geopolitických a spojeneckých aspektoch aj svoj filozofický, sociologický a morálny rozmer: kto pozná teóriu uznania, počínajúc Kantom, neskôr Hegelom a končiac Habermasom či Taylorom, a v rámci nej napätie vo vzťahu medzi agonistickým darom (úsilie darcu získať prevahu nad obdarovaným) a veľkorysosťou daru (ponímaným ako určité vybočenie z logiky vzájomnej výmeny), vie, že prijatie daru je zároveň záväzkom závislým od etického správania darujúceho. Ak ten veľkorysosť nedodrží a svojím spôsobom ju zneuctí, vzniká nátlak, tlačenie k múru. Z tohto dôvodu sú po mnohých skúsenostiach so svetovým policajtom akékoľvek otázniky na mieste. Predstava, že za každé uposlúchnutie veľkého spojenca sa umocní naše spokojné vyhrievanie na slniečku, je ozaj naivné. Napokon, Mníchov hovorí za všetko..
Džina do fľaše nebude ľahké vrátiť, našťastie máme slobodnú vôľu rozhodnúť sa, jedinú slobodu, ktorou sa môžeme obdariť. Nepremárnime ju…
(Text vyšiel v Literárnom týždenníku 11 12/2019)
