Dva operné festivaly

Ťažko porovnávať neporovnateľné. Lebo také sú dva operné festivaly na Slovensku. Kým každoročne konané Zvolenské hry zámocké ako letný operný festival existujú od roku 1979, Medzinárodný festival hudobného divadla v Bratislave absolvoval v júni len svoj druhý ročník (prvý sa konal v roku 2004). Už jeho názov však naznačuje, že má iné ambície než ZHZ. Tie pri svojom vzniku vychádzali zo skutočnosti, že dramaturgia troch slovenských operných domov je pomerne skostnatená a treba ju oživiť o tituly, ktoré letia na letných operných festivaloch južnejšej časti Európy, teda o diela divácke a vďačné pre exhibície medzinárodného sólistického ansamblu. Slovenské premiéry talianskych opier Tak sa stalo, že na ZHZ mali svoje slovenské premiéry viaceré diela talianskej romantickej opery Donizettiho a Verdiho. Kým do našich operných divadiel chodievali hosťovať zahraniční operní speváci predovšetkým na základe medzištátnych kultúrnych dohôd, čiže prevažne z tzv. socialistického bloku, na zvolenské zámocké nádvorie sa dostali popri nich aj nádejní, ale niekedy už aj renomovaní vokalisti zo západných krajín, predovšetkým z Talianska (Mario Malagnini, Paolo Gavanelli, Carlo Guelfi, Alberto Cupido, Španiel Francisco Lazaro, Američanka Olivia Stapp atď.). O ich kvalite svedčí, že podaktorí z nich sa v tom istom období objavovali aj na plagátoch legendárneho festivalu vo veronskej aréne. Čarovnou (aj keď možnosťou dažďa stále ohrozovanou) atmosférou prispieva k jedinečnosti ZHZ zámocké nádvorie. Pravda, netreba zakrývať aj úskalia tohoto podujatia, kam patrí popri finančnej náročnosti a zatlačení réžie predstavení až príliš do úzadia aj jeho situovanie do nie príliš „operného“, ba ani turistického regiónu, ako aj neschopnosť spropagovať ho v okolitom svete natoľko, aby sa naň prišlo pozrieť aspoň toľko zahraničných návštevníkov, koľko stretáme každodenne v hľadisku opery SND. Priam macošský (vari žiarlivosť?) vzťah má k podujatiu Bratislava. Pritom pre našich spevákov i pre vokálnych pedagógov by to bola dobrá „škola života“. Dôraz na Mozarta Tohoročná operná časť ZHZ aspoň čiastočne presunula váhu z talianskej opery 19. storočia na jubilujúceho Mozarta a mala na programe jednak košickú inscenáciu Dona Giovanniho (prevažne s bratislavskými sólistami) a banskobystrickú, osobitne pre festival pripravenú inscenáciu Mozartovej Záhradníčky z lásky (ktorú tak neúspešne inscenoval pred trinástimi rokmi v SND Ľubo Vajdička). Tá sa napokon kvôli nepriaznivému počasiu musela uchýliť do priestorov zvolenskej činohry. Vokálnu konfrontáciu so svetom zabezpečili dve predstavenia: prvé slovenské uvedenie hádam najmenej hrávanej Verdiho opery Alzira (koncertné naštudovanie Mariana Vacha) a Pucciniho Bohéma s dvoma talianskymi sólistami. Vachovi dnes patrí bezpochyby primát v objavovaní menej známych diel velikánov pre slovenské publikum (Mascagni, Mercadante, Donizetti, Verdi) a trojica zahraničných hostí uvedenie Alziry len zatraktívnila. V Bohéme spievajúci Stefano Secco je jednou z vychádzajúcich tenorových hviezd, účinkujúci už na najvýznamnejších operných javiskách. Ak ho porovnáme s dnes toľko preferovaným Rolandom Villazonom, jeho štýl interpretácie je menej okázalý, ale poctivejší, a jeho Rodolfo v Bohéme bol jednou z najlepších kreácií doterajších ročníkov ZHZ vôbec. Predaná nevesta prijatá s nadšením Bratislavský festival sa zrodil z potreby vniesť závan čerstvého vzduchu do opernej produkcie, ktorá jednostranne preferovala hudobnú (či skôr spevácku) zložku inscenácií a zo snahy nadviazať na svetový trend modernejšieho (predovšetkým režisérskeho) náhľadu na ďalší vývoj tohoto hudobnodivadelného druhu. Tu treba priznať, že šírka záberu, v akom sa opera inscenuje, je dnes takmer bezbrehá a nové tendencie (v ktorých koexistujú odvážne, zmysluplné a tradíciu prekonávajúce počiny so samoúčelným exhbicionizmom) vo svete (a tým viac na konzervatívnom Slovensku) nie sú prijímané jednoznačne pozitívne. V minulosti si dramaturgia SND nedokázala vychovať operného diváka ani na prijatie percepčne náročnej opery 20. storočia, a tak hlavným problémom prvého ročníka festivalu bola jeho pomerne slabá divácka odozva. Pri druhom ročníku (bez toho, že by sa odklonila od zvolenej koncepcie) predsa len bola v tvorbe dramaturgie podujatia o chlp opatrnejšia. Platí to predovšetkým o hosťovaní Pražského Národního divadla, ktoré namiesto dvoch na Slovensku neznámych a divácky náročných opier Leoša Janáčka (Výlety pana Broučka a Z mrtvého domu) uvedených v roku 2004 prišlo s Janáčkovou najznámejšou a najtradičnejšou operou Její pastorkyňa a Smetanovou Predanou nevestou. Extravagantnú inscenáciu Smetanovej populárnej opery bratislavské publikum (na rozdiel od pražského) prijalo s nadšením. Režisér Jiří Nekvasil a scénograf Daniel Dvořák posunuli dielo z folklórnej selankovitosti do polohy hravej ľudovej zábavy s prvkami paródie či recesie. Jednotlivé hudobné čísla boli oživované pohybovými etudami komparzu v sokolských rovnošatách a namiesto tradičných komediantov do českej dedinky tu vtrhla kankánová šou. Pre znalca a ctiteľa tradície bol tento inscenačný pohľad na Predanú nevestu takmer obrazoborecký. Škoda, že Pražania nepriviezli operu v kvalitnejšom speváckom naštudovaní, z ktorého obstáli čestne len dirigent Oliver Dohnányi, skvelý orchester a obaja tenoristi (Tomáš Černý ako Janík a Jaroslav Březina ako Vašek). Podstatne viac rozpakov však vyvolala inscenácia Její pastorkyně, ktorú ten istý inscenačný tím takisto odfolklorizoval, no zároveň zaťažil množstvom symboliky najrôznejšej proveniencie. Ešte slabší ako v predchádzajúcom prípade bol spevácky profil predstavenia. Sklamala najmä Dana Burešová ako nevýrazná Jenůfa a Zvona Škvárová ako priveľmi naturalistická Kostolníčka, no krása Janáčkovej hudby a morálny étos príbehu predsa zabodovali u málo početného publika. Festival len pre zasvätencov Druhým hosťujúcim súborom festivalu bol opäť Neue Oper Wien so súčasnou (od jej premiéry uplynuli len tri mesiace) operou Čarovná flauta 06. Ak Janáček je pre širšie slovenské publikum nestráviteľný pre svoju modernú (dnes už klasickú a vo svete vysoko cenenú) hudobnú reč, viedenská postmoderna oslovila už len modernej činohre holdujúceho diváka. Z hľadiska divadelného šlo o premyslené a vo svojej zámernej odpudivosti dôsledne kritické zobrazenie problémov dnešného človeka v obludnej spoločnosti, prezentované so sympatickým zanietením. V diele však hudba (skladateľa Thomasa Pernesa) a spev boli len akýmsi ornamentom či jednou (a vari tou najmenej pútavou) zo zložiek divadelnej syntézy. Dôstojným príspevkom do festivalu boli štyri inscenácie domáceho súboru, počnúc premiérou Figarovej svadby a končiac geniálnym divadelným pretlmočením Čajkovského Eugena Onegina v réžii Petra Konwitschneho (s úžasnou Tatianou Natalie Ushakovej). Po prvom ročníku bratislavského festivalu som napísal, že bol – podobne, ako sa zvykne tvrdiť o Mozartovej Čarovnej flaute – určený len zasvätencom. Nielen moderná parafráza spomínanej „slobodomurárskej“ opery salzburského génia, ale aj celý druhý ročník festivalu by sme opätovne hoci v menšej miere – vďaka „opatrnejšej“ dramaturgii a tolerancii, s ktorou bratislavské publikum prijíma režijné výboje – mohli charakterizovať rovnakým spôsobom. Kým si Bratislavčania privyknú na operu skomponovanú v modernom háve, pretečie ešte Dunajom veľa vody. Zároveň by si ale vedenie opery SND (ale aj organizátori Kultúrneho leta) mali uvedomiť, že vari niet metropoly, v ktorej by sa cez leto tak macošsky správali k opernému spevu, o ktorý je (ako to ukázal vlaňajší augustový koncert Peter Dvorský a priatelia) v Bratislave záujem. Ďalšou možnou konfrontačnou platformou na poli tradične poňatej opery by mohli byť BHS, keby v nich už od ich počiatku opera nebola len trpeným príveskom koncertnej časti festivalu.