Niekedy v šesťdesiatych rokoch, teda v čase, v ktorom som sa ako mladý vysokoškolák začal zaujímať o divadlo, vyšla v Československu kniha teatrologa Jamesa Kerra Jak nepsat hru. V nej autor hovoril o dvoch líniách modernej drámy. Jednu predstavoval Ibsen, druhú Čechov. Následne do prvej kategórie zaradil Arthura Millera, do druhej Williamsa. Mal pravdu v tom, že kým u prvého sú konflikty motivované prevážne sociálne a hlavná idea diel je vyjadrená niekedy až tézovito, u druhého treba hľadať príčiny konfliktov skôr v ľudskej psychike, vedomí a podvedomí.
Pravda, tento rozdiel nie je absolútny. Ako príklad môžem uviesť na jednej strane Millerov Pohľad z mosta, v ktorom sociálna situácia (ilegálne prisťahovalectvo) je podružná voči individuálnemu, od freudizmu odvodenému konfliktu medzi postavami a na druhej strane Williamsov Zostup Orfea, v ktorom sa na vyostrení dramatického konfliktu podieľa morálka južanskej rasistickej Ameriky.
Pôvodca Oscarových úspechov
Ale inak možno Wiliamsa označiť za majstra charakteristiky výnimočných, vždy čímsi poznačených, ľudských typov. Vďaka tomu mnohé herecké hviezdy zabodovali práve v jeho hrách prenesených na filmové plátno. Či už to boli absolventi Strassbergovho štúdia Marlon Brando (v Eletričke zvanej Túžba), alebo Paul Newman (v Mačke na rozpálenej plechovej streche spolu s Elizabeth Taylorovou), ktorý sa dokonca podujal aj režírovať Sklenený zverinec, ďalšiu z významných drám autora, alebo talianska hviezda neorealizmu Anna Magnani (hrala vo Vytetovanej ruži, za ktorú získala v roku 1956 hereckého Oscara, ale aj v Zostupe Orfea), či Olivierova manželka a slávna Scarlett z filmovej ságy Juh proti Severu Vivian Leighová (Oscar spolu s Brandom a Hunterovou v roku 1952 za Eletričku zvanú túžba).
Ďalšieho Oskara získal aj filmový prepis dramatikovej hry Sladký vták mladosti (1962). Najväčšie úspechy mal Williams so svojimi hrami z rokov štyridsiatych a päťdesiatych, tucet drám nasledujúcich troch desaťročí taký trvalý úspech nedosiahol. Napriek tomu si ho Amerika i svet cenili a k predchádzajúcim uznaniam (Cena divadelných kritikov, Pulitzerova cena) pridali Čestnú medailu za literatúru, dva čestné doktoráty a Cenu britského spoločenstva. Jeho najúspešnejšiu hru Eletrička zvaná túžba v roku 1998 do opernej podoby prepracoval známy dirigent a skladateľ André Previn.
Williams bol však aj úspešným prozaikom. Okrem dvoch kratších románov – Rímska jar pani Stoneovej (podľa Švoreckého ide o štylizovanú hudobnú báseň o strate ľudskej dôstojnosti) a románu Moise a svet rozumu – vydal Pamäti, zbierku básní Androgyne, Mon Amour a ešte štyri zbierky poviedok, z ktorých tri vyšli v českom preklade. Williamsov pohľad na človeka a na život je v nich v prevahe pesimistický, no zároveň krásny a pravdivý.
Na slovenských scénach v dnešnom čase
V slovenských divadlách zabodoval Williams predovšetkým v rokoch šesťdesiatych. Okrem naznámejších hier boli v nich postupne uvedené aj Nedeľa pre bolesť ako stvorená, Noc s leguanom, Leto a dym. Teraz si storočnicu narodenia Williamsa pripomínajú v Nitre dramatikovým Skleneným zverincom av Bratislave inscenáciou Eletričky zvanej túžba preloženou ako Konečná stanica túžba. Hoci .jej český režisér Michal Dočekal na tlačovke pred premiérou vyhlásil, že ju pochopil ako hru o súčasnom kapitalizme, sociálny rozmer v nej sa mu nepodarilo výraznejšie artikulovať jednak preto, že v dráme hrá v tomto prípade ozaj podružnú úlohu, jednak Diana Mórová až príliš zdôrazňovala psychickú vyšinutosť a vynímočnosť postavy Blanche.
Videli sme na javisku príbeh, v ktorom ilúzia stále naráža na tvrdú realitu a v ktorom protirečivá hlavná hrdinka márne túži po svete harmónie, ľudského porozumenia a pevnej zakotvenosti v reálnom (no pre slabých tvrdom) svete. Ak Mórová pri kreovaní hysterických a úletových stránok postavy Blanche niekedy zostávala pri vonkajškovom a preexponovanom prejave, v ktorom časť divákov odchovaná na seriáloch (bohužiaľ) nachádzala aj komické struny, v závere s pomocou réžie (aj vďaka škrtom v texte, ktoré pozbavili záverečný výjav popisnosti i sentimentu) dokázala disciplinovaným prejavom dodať vyzneniu priam antickú tragickú dimenziu.
Dnes je najhranejším americkým autorom v našich divadlách Neil Simon, nepochybne skvelý znalec remesla budovania zápletiek a brilantných dialógov. Jeho hry (na rozdiel od diel Williamsa alebo Millera) však nie sú (ako to chcel Luchino Visconti) o heroickom úsilí človeka prekonať seba samého, svoju pominuteľnost, čiže o hľadaní zmyslu svojej existencie a nie sú ani (tak ako to kedysi naformuloval Július Paštéka) súdnou sieňou spoločnosti a tribúnou ideí a myšlienkového vyrovnávania sa s problémami spoločenského aj individuálneho rozmeru. Preto je dobre, že slovenské divadlá sa vrátili k Williamsovi.
Autor je hudobný a divadelný publicista
Ilustračné foto: Tenessee Williams-l’interdit a Chris Drumm
