S Leopoldom Podstupkom v redakcii Nového slova.
Nech už bol akýkoľvek, nech sa nám niektoré jeho skutky (napríklad mediálne známa inzultácia nemenej známeho spisovateľa) páčili, alebo sme nad nimi krútili hlavou, Drahoš Machala bol NIEKTO.
Drahoš bol môj spolužiak, hoci nie ročníkový, ale na žurnalistike nás vtedy študovalo ako šafranu, nie ako teraz, keď si žurnalistické „katedry“ zakladajú pomaly aj stredné školy. Mali sme teda k sebe dosť blízko na to, aby sme o sebe vedeli aj čosi viac ako len mená a priezviská. A ak nie inak, mali sme možnosť načrieť si do hláv prinajmenšom na exkurziách na konci každého ročníka, na ktorých nás pedagógovia povodili aj po takých miestach, kam sa mnohí nedostali ani neskôr, keď už boli reportérmi či redaktormi. Na jednej takej exkurzii som prvý raz zažila Drahoša ako zriedkavo výraznú osobnosť, keď celému autobusu sypal nielen množstvo vedomostí, ale čas cesty nám krátil tak, že nám neopakovateľným spôsobom čítal Haškovho Švejka. Po skončení školy som ho sledovala viac v médiách či pracovne pri sporadických stretnutiach. Vždy s vedomím, že svojou prácou a tvorbou dosiahol oveľa vyššie ako mnohí iní z nás. On však nežičil len sebe. Pre niekoľkými rokmi napríklad nabádal aj mňa, aby som zanechala stopu po svojom kolegovi zo Smeny na nedeľu a mojom skvelom učiteľovi, novinárovi a spisovateľovi Vladovi Ferkovi. „Vlado, mal noblesu, esprit, akési božské vnútorné zapaľovanie, ktoré presakovalo na každého, kto bol v jeho blízkosti,“ napísal mi Drahoš ešte ako člen redakčnej rady Literárneho týždenníka. „Myslím si, že by si mala o ňom do Literárneho týždenníka napísať črtu. (…) Lebo sa mi nepáči, že na Slovensku sa strácajú veľkí ľudia v štýle, zíde z očí, zíde z mysle. A túto moju výzvu zober ako moju súkromnú domácu úlohu pre teba. Čo keby si ty a samozrejme i ja, načrtla na Syndikáte slovenských novinárov, aby začali robiť raz za pol roka semináre, hoci len spomienkové, na osobnosti slovenskej žurnalistiky? Mohli by sme začať práve Vladom Ferkom. Ale sú aj iní géniovia, napríklad Emo Bohúň, na ktorého hriešne zabúdame, lebo je to slovenský Egon Ervín Kisch.“
Iste som nebola jediná, koho Drahoš nabádal nedať Slovákom zabudnúť na osobnosti slovenského života. A mnohé nabádania iste nezostali len tak, ako zatiaľ u mňa, teda len v rozpracovaných poznámkach.
Nech sú skúsenosti s Drahošom Machalom či pohľady na neho akékoľvek, predpokladám, že každý, kto ho poznal a kto pozná jeho prácu, sa môže stotožniť s tým, čo v Slove na rozlúčku s ním napísali (a som presvedčená, že za mnohých) Gabriela Rothmayerová a Michal Havran či Ivan Špáni alebo Jozef Schwarz. Búrliváci, a Drahoš búrlivák nepochybne bol, sa málokedy správajú zamatovo. A hoci sa nemusíme stotožňovať s každým ich skutkom, opľúvať ich a kopať do nich po smrti, keď už nemôžu zdvihnúť hodenú rukavicu, svedčí o úbohosti ich osočovateľov. Ba o čomsi ešte nižšom. To podpásové anonymné opľúvanie a kopanie do mŕtvych svedčí predovšetkým o slabosti a o zbabelosti kopajúcich. O strachu zápasiť čestne a neskrývať sa za anonymitu nickov. Predovšetkým to však svedčí o ich nechlapskom slabošstve. A o tom, že na rozdiel od Drahoša Machalu sú ni(c)kým.
A zabrániť pochovať človeka, ktorý po sebe okrem mnohého iného zanechal nemálo kníh z oblasti literatúry faktu, scenárov k dokumentom a iných počinov, zabrániť pochovať ho tam, kde to pokladajú za vhodné jeho príbuzní? To je pochybné zviditeľnenie hodné akurát NICKa. Pochybné a neoriginálne; veď iba pár dní pred vyhnaním Drahoša Machalu z „raja“ významných mŕtvych v bratislavskom Slávičom údolí, odmietol starosta francúzskeho mesta Champlan pochovať na obecnom cintoríne rómske dieťa. Hrobové miesto preň napokon poskytla iná obec. Nájde sa na Slovensku primátor či starosta, ktorý bude mať odvahu poskytnúť také miesto Drahošovi Machalovi a nedržať to v tajnosti?
Foto: Archív E. P.
