Všadeprítomná ťažkopádna reklama na masovo produkované europivo, vlastnené nemeckým koncernom, sa nám v týchto dňoch snaží vymenovať, ktoré prejavy a zvyky sú slovenské. V niečom sa možno trafili, v niečom nie, na jednu vec však každopádne zabudli: slovenská je dovolenka s maximom zážitkov za minimum prostriedkov, aj na úkor samoúčelného komfortu. A tak pôvodne biely Favorit so symbolickým rokom výroby 1989 poklesol pod váhou proviantu na niekoľko dní, spacákov a ďalších nevyhnutností prenosnej domácnosti. K tomu ešte spoluvýletník, aby sa benzín oplatil oproti hromadnej doprave. Hor sa spoznávať krásy a zaujímavosti baníckeho regiónu.
Sládkovič a Petőfi na Cap á l´Est
Banskej Štiavnici vek na pôvabe pridáva. Návštevníci sa tu môžu cítiť ako cestovatelia v čase. Kľukaté ulice historického centra, vystavaného v strmých svahoch, dýchajú atmosférou minulých storočí. Táto atmosféra je jedinečne živá, pretože ju netvorí len koncentrácia významných pamätihodností, ale celok vrátane obytných a inak prozaicky využívaných domov. Starých, a teda krásnych, či už v nich sídli múzeum alebo čínsky obchod.
Dojem nenarúša žiadna architektonická „päsť na oko“, zabolí akurát pohľad na objekt starého evanjelického lýcea. Snáď jedinú neošarpanú plochu na ňom tvoria pamätné tabule slávnych absolventov, Andreja Sládkoviča a Sándora Petőfiho. Schátraná budova zaráža o to viac, že na týchto básnikov, z ktorých jeden písal po slovensky a druhý po maďarsky, sa v Štiavnici nezabúda. Na rohu Trojičného námestia, známeho fotogenickým barokovým morovým stĺpom, stojí pekne ošetrený rodičovský dom Sládkovičovej múzy Maríny Pišlovej, ktorá inšpirovala zásadné dielo slovenskej ľúbostnej lyriky. A už teraz v Banskej Štiavnici tvorba oboch romantických poetov znova ožila, práve sa koná festival poézie, divadla a hudby Cap á l´Est. Deviaty ročník európskeho festivalu má ambíciu spájať nadčasový odkaz slávnych klasikov s umením na tepe dňa. Ani do tejto slávy však smutná rozpraskaná fasáda lýcea akosi nezapadá…
História na každom kroku
V meste, ktorého ráz v minulosti určovali hlavne potomkovia nemeckých kolonistov, Slovák asi sotva očakáva vlastenecké „chuťovky“. Napriek tomu tu sú. V ústí Trojičného námestia, priamo oproti pamätníku Maríny, sa nachádza vstup do Kostola svätej Kataríny alias Slovenského kostola. Gotický chrám nie je výnimočný len po estetickej stránke – z jeho kazateľnice v roku 1658 prvý raz zaznela kázeň v slovenskom jazyku.
Spomedzi iných cirkevných pamiatok v Banskej Štiavnici určite stojí za pozornosť Kalvária. Komplex sakrálnych stavieb vyrástol na kopci Scharfenberg v druhej polovici 18. storočia. Kaplnky, kríže, zastavenia s reliéfnymi vyobrazeniami z Ježišovho života a rôzne iné objekty rozostavené v premyslenej kompozícii sú príjemným výletným miestom pre domácich aj turistov.
Starý zámok, ktorý dozerá na mesto zo svahov kopca Paradajzu, svojím pôvodom tiež patrí medzi náboženské pamiatky. Jeho jadro tvorí gotická Bazilika panny Márie, ktorú v 16. storočí prestavali na protitureckú pevnosť. Starý zámok teda spája prvky chrámu aj hradu. Za svojimi obrannými múrmi navyše skrýva ďalšie pozoruhodné objekty, napríklad staršiu románsku rotundu a vežu s mestskou mučiarňou.
Na obranu proti Turkom zo smeru od Levíc a Pukanca postavili Banskoštiavničania v 16. storočí ďalšiu pevnosť – Nový zámok, nazývaný aj Panenský podľa názvu kopca, na ktorom stojí (Frauenberg). Nový zámok bol súčasťou signalizačného systému, ktorý hlásil pohyby nepriateľa od Pukanca po Ľubietovú.
Oko turistu v centre poteší aj radnica, meštianske domy, Piargska brána – posledný zvyšok mestského opevnenia, ale aj „obyčajné“ uličky či cintorín. Na dovolenke (najmä nie na „slovenskej“) však nestačí nasávať len atmosféru a informácie. Z tohto hľadiska veľmi poteší originálny reštauračný pivovar. Originálny je nielen pre svoje produkty, ale aj pre netradičné spojenie pivovaru s vlastným divadlom. Každopádne, chuťové bunky bežného Slováka, obvykle odkázaného na uniformné moky plzenského typu, si Banskú Štiavnicu zrejme zapamätajú podľa údeného či kvasinkového piva.
Podkopané mesto
Na dôležitosť dochvíľnosti dlhodobo (a ktovie či úspešne) upozorňuje známa banícka ľudovka: „Vstávaj, Jano, hore, na baňu klopajú. Keď neskoro prídeš, fárať ti nedajú.“ Dnes sa už klopanie z Klopačky ozýva nad Banskou Štiavnicou iba pri výnimočných príležitostiach, ako sú mestské slávnosti alebo banícke pohreby. Drevená doska a kladivo, ktoré oznamovali baníkom začiatok zmeny, sú súčasťou expozície Slovenského banského múzea. Za čias svojej aktívnej služby boli vo veži dvojposchodovej renesančno-barokovej budovy z druhej polovice 17. storočia, známej aj dnes ako Klopačka. V budove sa neskôr nachádzala banícka väznica a najpríjemnejší účel plní zrejme v súčasnosti – stala sa z nej čajovňa. (Pre dovolenkárov „po slovensky“ dodávam, že čajíky stoja o dobré euro menej než v bratislavskom regióne.)
Baníckou históriou je v meste poznamenané všetko. Aj samo mesto, ktorého stredom prechádza najväčšia žila Špitaler, sledovateľná v dĺžke 14 kilometrov. V pomerne malej hĺbke pod povrchom kopíruje trasu hlavnej cesty v centre Štiavnice dedičná odvodňovacia štôlňa Glanzenberg. Patrí medzi najstaršie, jej existencia je doložená od 14. storočia. Môže sa tiež popýšiť zaujímavým prvenstvom – v roku 1627 v nej bol prvý raz použitý pušný prach na banícke účely. Štyristopäťdesiatmetrový úsek štôlne je od roku 2003 sprístupnený pre verejnosť. Vstupy sa konajú raz denne, na pravé poludnie.
Hoci na povrchu vládne tropická horúčava, dolu v bani panuje chlad, vlhkosť a tma. Fasujeme hrubé pršiplášte, prilby a do rúk veľké baterky. Nie je tam iné osvetlenie okrem toho, ktoré si ponesieme so sebou. „Jeden baník dokázal ručne vykopať za rok meter štôlne,“ vysvetľuje sprievodca. Stovky metrov nízkej a úzkej chodby so stenami pokrytými slizkým povlakom po tejto informácii prudko stúpajú na hodnote. Cestou si prisvecujeme na pamätné tabule rakúsko-uhorských monarchov aj novších hláv nášho štátu, Rudolfa Schustera a Ivana Gašparoviča. Tradíciu fárania prominentov založil v roku 1751 cisár František Lotrinský, ktorého návštevu dodnes pripomínajú cisárske schody (aby sa vládca nemusel unúvať po rebríku). Relatívne nedávno nechýbalo mnoho, aby do Glanzenbergu zavítal ďalší kráľ, a síce nórsky. „Ale zatrhla mu to ochranka. Vraj to tu nie je dosť bezpečné.“ Sám sprievodca trochu kríva. Pri predchádzajúcom vstupe sa nešťastne preboril cez klzké nahnité dosky, ktoré tvoria podlahu štôlne…
Cestou naspäť stretáme veľkú skupinu študentov zo Šoprone, vedenú vyučujúcim v parádnej baníckej uniforme. Do tohto maďarského mesta bola v roku 1919 presťahovaná banskoštiavnická Banícka akadémia. Prišli si prezrieť mesto, kde pôvodne stála ich alma mater. To isté každoročne vykoná aj mnoho ďalších výprav z maďarských škôl technického zamerania. „Majú za to kredity,“ pokrčí ramenami sprievodca. Na Slovensku po prvej technickej univerzite na svete ostali iba budovy – pamätníčky slávnej histórie, a exponáty vo vitrínach banského múzea. Aspoň že to prvenstvo nám už nikto nezmaže.
Keď vás mesto unaví
Slovenské banské múzeum má v Banskej Štiavnici niekoľko expozícií, venovaných okrem baníctva napríklad mineralógii či umeniu. No ak už máte dosť múzeí, pamätníkov a stredovekých uličiek, stále to nemusí znamenať koniec dovolenky v Banskej Štiavnici. Okrem histórie a kultúry totiž ponúka aj prírodné krásy a príležitosti na šport a turistiku. Niekde na polceste medzi oboma možnosťami leží Banské múzeum v prírode, čiže banícky skanzen. Je vybudovaný približne dva kilometre za mestom na šachte Ondrej a štôlni Bartolomej zo 16. a 17. storočia. Nachádzajú sa tam ukážky baníckych pracovísk a zariadení a historických ťažobných metód. Nie je to však nič pre klaustrofobikov, podzemná trasa je dlhá až 1 300 metrov.
Zážitok opačného charakteru ponúka vrch Sitno, z najvyššieho kopca pohoria Štiavnické vrchy sa otvára majestátny výhľad. Kochať sa panorámou je milé, no v dnešných časoch hospodárskej neistoty môže mať túra na Sitno celkom dobre aj politický motív: V útrobách tejto vyše tisícmetrovej hory podľa povesti odpočíva armáda rytierov v čarovnej zbroji. Majú sa vraj zobudiť, keď bude Slovákom najhoršie. Pri našej návšteve som si však nikde nevšimla zúfalcov, ktorý by na andezitové bralo vyklopkávali SOS. Tak nám asi ešte predsa len nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Namiesto budenia rytierov na Sitne stále preferujeme nenáročnú turistiku v krásnom prostredí, milovníkov histórie potešia ruiny hradu z 13. storočia, horolezcov zasa lezecká stena.
Zašlá sláva Počúvadla
Zelená značka nás zo Sitna doviedla priamo k jazeru Počúvadlo. Najväčší z tajchov, vodných diel, budovaných od 16. do 19. storočia na banské účely, bol a vraj stále je obľúbeným strediskom zimných aj letných dovoleniek. Počúvadlo je typické chladnou vodou aj v teplom počasí, a keď sme zišli zo Sitna, teplo už veru nebolo. Ako jediní blázni na celom jazere sme si vyskúšali studenú vodu na vlastnej koži. Najhoršie zimomriavky nám však naskákali až po kúpaní: podujali sme sa v lete o siedmej večer zohnať v dovolenkovom rezorte teplý čaj. V schátraných chatových táboroch, pohostinstvách aj penziónoch nás však vítali len zabednené okná a reťaze na dverách. Otvorený bol jediný podnik, v ktorom sa zabávala súkromná spoločnosť, inak nikde ani živáčika. Okolie Počúvadla vyzeralo ako mesto duchov. Raz darmo, časy, keď bol okrem domácich jazier a nádrží všeobecne dostupnou alternatívou dovolenky pri vode už len maďarský Balaton, sa zrejme tak skoro nevrátia. Pripomínajú ich akurát historky skôr narodených a smutne chátrajúce kapacity dovolenkových oblastí. (Zďaleka nemajú všetky šťastie ako Senecké jazerá, kde zachránil tohtoročnú sezónu deus ex machina v podobe hlučných kočovníkov z Veľkej Británie.)
Slovensko stojí za dovolenku
Po neúspešnom zháňaní teplého čaju nám nočný život pri Počúvadlianskom jazere zaobstarali akurát komáre. Biely Favorit, užívajúci si možno poslednú dovolenku pred šrotovaním, sme teda už za súmraku odstavili na rozbrázdenom výjazde lesných mechanizmov a medzi prvými stromami sme zaliezli do spacákov. (Áno, dovolenka po slovensky znamená, že najlepšie, čiže najflexibilnejšie a najlacnejšie ubytovanie poskytuje spací vak, v prípade nepriaznivého počasia v kombinácii s celtou. Rozmaznanci môžu použiť stan.) Než nadránom začalo pršať, naspali sme optimálnych sedem hodín a boli sme čerství pre výpravu za ďalšími z dvadsiatich zachovaných tajchov. Alebo za inými turistickými cieľmi v okolí. Je ťažké si vybrať – okrem turistiky sa ponúkajú napríklad Kremnica či Banská Bystrica.
Je škoda podľahnúť trendu, že ak človek nebol „pri mori“ nebol na dovolenke. Slovensko má čo ponúknuť a jeho nespornou výhodou je priestorová dostupnosť. Oddych „doma“ netreba zložito plánovať ani naň dlho šetriť, alebo si nedajbože brať spotrebný úver, ako je dnes v móde medzi menej opatrnými. Napríklad do takej Banskej Štiavnice vás odvezie aj 22-ročná škodovka a dobrý spacák je investícia, ktorá sa pri dnešných cenách ubytovania často vráti už pri prvej dovolenke. Aj na Slovensku.
|
Geopark: Príroda sú aj „kamene“ Mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky v jeho okolí figurujú na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Je to známy fakt, napokon, takýchto lokalít na Slovensku nie je veľa a Banská Štiavnica je jediné mesto, ktoré je zapísané ako celok. Menej sa už vie, že Organizácia OSN pre výchovu, vedu a kultúru bdie aj nad banskoštiavnickou prírodou. Živá a neživá príroda v regióne je súčasťou Geoparku Banská Štiavnica. Geopark je pomerne nová iniciatíva UNESCO, ku ktorej sa Slovensko pripojilo v roku 2000. Je to nadstavba existujúcich národných aj medzinárodných iniciatív ochrany prírody, určená pre miesta, ktoré sú vzácne a zaujímavé nielen pre svoje rastlinstvo a živočíšstvo, ale aj pre geologické fenomény. Tie majú v prípade Banskej Štiavnice zásadný význam. Mineralogické a rudné bohatstvo, ktoré preslávilo banícky región, súvisí s jeho sopečnou minulosťou, viditeľnou na horninách a krajinnom reliéfe. Funkcie každého geoparku sú individuálne, vo všeobecnosti však nemá slúžiť iba ochrane prírody, ale aj rozvoju regiónu (podpora tradičných remesiel, turizmu, zamestnanosti v súvislosti s aktivitami geoparku). Na prvý pohľad dosť abstraktný pojem možno okúsiť v podobe konkrétnych služieb, ako sú náučné chodníky, expozície, cyklotrasy alebo lyžiarske trasy. V súčasnosti sú na Slovensku tri geoparky, z ktorých jeden (Novohrad-Nógrád) zdieľame s južnými susedmi. Zvyšné dva, banskoštiavnický a banskobystrický, zasa susedia navzájom. |
Foto: Eva Blažeková
