Dohoda medzi EÚ a Tureckom a jej súvislosti

Dohoda medzi EÚ a Tureckom, ktorá vzišla zo stretnutia Európskej rady a tureckého premiéra A. Davutogla dňa 29. 11. 2015, nepriniesla z vecného hľadiska nič, čo by sa v zásade neočakávalo. Napriek tomu, vonkajšie politické podmienky, v ktorých sa dohoda uskutočnila, dodali dohode nový politický rozmer. Vďaka týmto vonkajším podmienkam a spôsobu, akým na ne EÚ reagovala, sme dostali možnosť nahliadnuť hlbšie do povahy a podstaty zahraničnej politiky EÚ, ktorá o sebe navonok vyhlasuje vernosť princípom ľudských práv a slobôd človeka, ale vo svojej reálnej praktickej podobe neháji ani jedno a ani druhé.

Stretnutie oboch strán sa uskutočnilo v čase, kedy svet pomaly predychával „šok“ zo zostrelenia ruského lietadla Tureckom (24. 11. 2015), no súdiac podľa spoločného vyhlásenia EÚ a Turecka, ako aj vyhlásenia D. Tuska po stretnutí, táto informácia do Európskej rady a ani k jej predsedovi zrejme ešte nedorazila. Len tak sa mohlo stať, že na pozadí zostrelenia ruského bojového lietadla Tureckom a následnej „erupcie“ informácii o tom, ako Turecko „bojuje“ proti IS sa vo „Vyhlásení EÚ a Turecka“ objavuje tvrdenie, že „Turecko a EÚ opätovne potvrdzujú, že boj proti terorizmu zostáva naďalej prioritou“[1]. Pri čítaní oficiálnych dokumentov vydaných zo stretnutia zistíme, že ani v jednom dokumente nie je zmienka či už o napätej medzinárodnej situácii vyvolanej tureckou stranou, alebo napríklad o otázke slobody slova v Turecku. Dva dni pred stretnutím boli uväznení dvaja novinári za to, že vyjavili pravdu o „humanitárnych“ konvojoch z Turecka do Sýrie, v ktorých sa prevážali zbrane pre teroristov.[2] Napriek tejto skutočnosti sa v spoločnom „EU-Turkey joint action plan“ tvrdí, že „Ľudská dôstojnosť je v jadre nášho spoločného úsilia“.[3] Dokonca predseda Európskej rady D. Tusk na záver stretnutia vyhlasuje, že „Turecko je naďalej kľúčovým strategickým partnerom Európy, ale aj kandidátskou krajinou EU“.[4] Táto „slepota“ predstaviteľov EÚ k reálnej politike Turecka viedla niektorých komentátorov k názorom, že celá dohoda ako o prístupových rokovaniach, tak aj dohoda o regulácii pohybu migrantov do Európy je divadlom. EÚ sa hrá, že dáva Turecku perspektívu vstupu do spoločenstva, do ktorého sa Turecko aj tak nedostane, a Turecko sa hrá, že bude spolupracovať s EÚ v otázke migrantov, ale pritom ich bude stále využívať ako nátlakovú páku proti EÚ. Iní nazývajú dohodu s Tureckom ako: „Zmluva s diablom. A spojencom teroristov“.[5] Domnievame sa, že pohľad biľagujúci Turecko ako podporovateľa teroristov a na strane druhej EÚ ako obetného baránka politiky „sultána“ Erdogana nie je celkom presný.

Je skutočne zarážajúce a z morálneho hľadiska odsúdeniahodné, že si Európska rada, t. j. zhromaždenie hláv štátov alebo predsedov vlád EÚ, nenašla čas, priestor a hlavne vôľu pre vyjadrenie názoru ani k zostreleniu ruského lietadla, ani k informáciám o spolupráci Turecka s teroristami a ani k otázke, ktorú tak rada druhým zdôrazňuje pri iných príležitostiach, akou je otázka ľudských práv a slobody slova. Aby sme mlčaniu EÚ porozumeli, je potrebné obrátiť pohľad na vecné problémy, ktoré EÚ v záujme svojho uchovania je nútená riešiť, a dnes je to nesporne príliv migrantov. Aby EÚ zabránila ďalšiemu živelnému prívalu migrantov, odložila stranou svoju ideologickú „výzbroj“, pretože jej presadzovanie by sa dostalo do konfliktu s nutnosťou riešiť problém migrantov. Pretože ak by EÚ začala Turecku pripomínať a vytýkať jeho neduhy, dohoda by sa neuskutočnila a EÚ by bola na konci so svojimi nápadmi, ako riešiť migračnú krízy. Tu je zjavný dôvod toho, prečo EÚ v danom momente zabudla na svoje princípy a podriadila ich čisto pragmatickému, takpovediac výmennému obchodu ohľadne migrantov, zbaveného akejkoľvek politickej hodnoty.

Uvedený pragmatický prístup EÚ k riešeniu migračnej otázky má však svoje hlbšie korene a rozhodne nie je vyvolaný len snahou dohodnúť sa s Tureckom. Nie jeden komentátor upozorňuje na to, že dohoda EÚ s Tureckom rieši len vonkajší prejav utečeneckej krízy – humanitárnu pomoc a reguláciu pohybu migrantov z Turecka, ale samotné príčiny migrácie nerieši. V prijatých dokumentoch sa len v dokumente „EU-Turkey joint action plan“ v bode a/ vyjadruje snaha riešiť korene vedúce k masívnemu prílivu migrantov zo Sýrie[6], ale to je, žiaľ, jediná a posledná zmienka o nejakých koreňoch migrácie. EÚ svojou dohodou s Tureckom dala jasne najavo, že nemieni riešiť príčiny migrácie, že nemieni riešiť základné právo človeka na mierový život vo svojej krajine, ale namiesto toho rieši otázku, ako ich zo svojej krajiny odsťahovať do EÚ, nie pre blaho Sýrčanov, ale asi pre „blaho“ občanov EÚ.

Príčiny prílivu migrantov zo Sýrie sú všeobecne známe a hlavnou príčinou tu nie je slabé stráženie vonkajších hraníc EÚ, ale niekoľkoročná občianska vojna v Sýrii ako aj napadnutie Sýrie teroristami IS.  Je zbytočné tu opakovať, že na občianskej vojne má svoj významný podiel ako Francúzsko tak aj Anglicko (ak si všímame len politiku štátov EÚ), ktoré svojou vojenskou podporou pôvodne politickú opozíciu premenili na opozíciu vojenskú alebo ako sa dnes tvrdí na „umiernených rebelov“. V tomto bode je teda EÚ spolu s Tureckom na jednej lodi, aj keď Turci podporujú iných „umiernených rebelov“ a spolu s nimi profitujú z rozkrádania sýrskej nafty. Okrem toho, EÚ držiac sa politiky USA má s Tureckom spoločný cieľ, ktorým je odstrániť sýrskeho prezidenta B. Asada. Po vstupe Ruska do boja proti IS, ale v spolupráci s legálnou vládou Sýrie, sa cieľ západných mocností a Turecka odstrániť B. Asada stáva ešte menej realistický, ako to bolo predtým. Ak by boli hodnoty ľudských práv, slobody človeka, hodnota ľudskej dôstojnosti skutočnými hodnotami zahraničnej politiky EÚ, potom jediným skutočným riešením utečencov by bol rozhodný boj proti IS a nastolenie mieru v Sýrii. Dohoda s Tureckom jasne ukazuje, že nastolenie mieru v Sýrii nie je cieľom politiky EÚ a ani Turecka a preto sa len handrkujú o spôsoboch, ako im pomôcť prežiť a o ich organizovanom presune do Európy. Na uvedenom základe možno povedať, že dohoda EÚ s Tureckom nie je dohodou s „diablom“, ale je to skôr diabolská dohoda, lebo obe strany majú na sýrskej kríze svoj podiel a rovnako obe strany nie sú ochotné túto krízu riešiť v prospech „ľudskej dôstojnosti“, o ktorej vyhlasujú, že je jadrom ich spoločnej snahy. Dohoda s Tureckom ukazuje, že reálna politika EÚ a ňou oficiálne vyhlasované princípy zahraničnej politiky si vzájomne protirečia.

Uvedený rozpor sa neodhaľuje len pri dohode s Tureckom. Zoberme si dnešný bojový „pokrik“ šíriaci sa Európou, ktorý vyzýva každého, kto má nejaké lietadlo, aby sa pripojil k bombardovaniu IS v Sýrii. T. Nicholson v SME dal nadpis svojmu článku, „Británia volá úniu do vojny“ a dokonca si myslí, že poslanci anglického parlamentu vyjadrili „impozantný casus belli proti teroristom“.[7] Je jasné, že „impozantnému“ dôvodu k vojne Anglicko nemohlo odolať a neodolalo dokonca ani Nemecko. Ak obídeme Nicholsonov „impozantný casus belli“ k vojne, tak tu máme Rezolúciu BR 2249 (2015)[8], ktorá skutočne v bode 5. vyzýva štáty, ktoré majú kapacity, aby zdvojnásobili svoje úsilie v boji proti rôznym skupinám teroristov IS nachádzajúcich sa v Iraku a Sýrii. Čo si ale štáty EÚ v danej rezolúcii nevšímajú, je jej konštatovanie, že boj proti IS musí byť v súlade s medzinárodným právom. Všetci sa hrnú bombardovať IS v Sýrii, ale nikto nepovažuje za dôležité požiadať o povolenie prezidenta B. Asada, legálne zvolenú hlavu štátu Sýria, o vykonávanie bojových akcií proti IS na území Sýrie. Takto postupuje jedine Rusko. Postup západných spojencov porušuje v tomto bode nielen medzinárodné právo, ale samotnú Rezolúciu 2249 (2015), v rámci ktorej, BR opätovne „potvrdzuje, že rešpektuje suverenitu, územnú celistvosť, nezávislosť a jednotu všetkých štátov v súlade s princípmi Charty OSN“.[9] Uvedený príklad len dokumentuje, že dlhé „spevy“ predstaviteľov EÚ o medzinárodnom práve, o potrebe jeho dodržiavania, o ktorom len prednedávnom poučovali predovšetkým Rusko, sami pri rôznych príležitostiach porušujú.

Zahraničná politika EÚ má prirodzený dopad na politiku jej štátov a v tomto zmysle má svoj špecifický dopad aj na politiku Slovenskej republiky. Všetci sme doma spozorneli, keď premiér Fico odmietol akceptovať kvóty migrantov, ktoré nám pridelilo zasadnutie Rady ministrov EÚ 22. septembra 2015. Dnes sme už podstatne ďalej a Slovensko podalo 2. 12. 2015 žalobu na Súdny dvor v Luxemburgu na Radu Európskej únie pre jej rozhodnutie o povinných kvótach.[10] Na sneme v Nitre v uvedenej súvislosti premiér vyhlásil, že: „Etika mlčania malých krajín musí skončiť. Musíme nahlas vyjadrovať svoje názory, lebo európska politika zlyhala.“ Okrem toho povedal, že je potrebné stabilizovať situáciu v krajinách ako Sýria a iné.[11] Domnievam sa, že každý súdny občan Slovenska s ním bude súhlasiť najmä v tom, že „Etika mlčania malých krajín musí skončiť“. Ale ním uvádzaný dôvod, kvôli ktorému je nutné prestať mlčať, totiž, že „európska politika zlyhala“ je mierne povedané zavádzajúci. Chce svojím vyjadrením premiér povedať, že doterajšia politika EÚ, ktorá zlyhala nebola aj politikou našej vlády? Vystúpil snáď niekto z našich predstaviteľov na zasadnutí Európskej rady, alebo na zasadnutiach Rady ministrov alebo na zasadnutí NATO s protestom alebo odsúdením bombardovania Líbye, s protestom proti rozvracaniu štátneho režimu a podnecovania občianskej vojny v Sýrii? Ak tak naši predstavitelia neurobili, a ja sa ospravedlňujem, ale žiadne takéto vystúpenie, ktoré by bolo aj oficiálne zaregistrované nepoznám, potom nezlyhala len zahraničná politika EÚ, ale súčasne s ňou zlyhala aj naša zahraničná politika, ktorá slepo nasledovala politiku mocností EÚ. Preto riešenie našej vlády ohľadne migrantov je možno pre obyvateľov Slovenska dobré, ale je v rozpore s doterajšou zahraničnou politikou našej vlády, pretože príliv migrantov zo Sýrie je dôsledkom politiky aj našej vlády a teda máme minimálne morálnu ak nie aj politickú zodpovednosť niesť dôsledky svojej politiky. Možno že práve v tomto bode je väčšina krajín EÚ zaskočená našim prístupom k migrantom, lebo v politike, ktorá ich priviedla na svetlo „božie“ sme boli s ostatnými jednotní, a zrazu, keď je potrebné niesť dôsledky, začíname mať výhrady. Premiérom avizované riešenie migrantov, zamerané na „stabilizáciu bezpečnostnej situácie“ v Sýrii a spolupráca s krajinami, kde sú utečenecké tábory nevyzerá, že je výrazom prelomenia „etiky mlčania“. Nevyzerá tak najmä preto, že mierový život Sýrčanov, čo by mal byť rozhodujúci a základný cieľ, nie je totožný so „stabilizáciou bezpečnostnej situácie“ v ich krajine. Domnievam sa, že odstránenie „etiky mlčania“ nemôže spočívať v tom, že mlčanie nahradíme všeobecnými, nič neriešiacimi frázami. Neviem kedy chce premiér vážne ukončiť „etiku mlčania“, ale svet a zahraničná politika EÚ sa „valí“ ďalej cestami, ktoré sa nijako neodlišujú od doterajších, v ktorých podľa premiéra EÚ zlyhala a čo nevidieť môže mať ešte vážnejšie dôsledky pre náš život, než je príliv utečencov, a preto by sa odstránenie „etiky mlčania“ nemalo ďalej odkladať.

Fotozdroj: http://www.euintheus.org/press-media/eu-turkey-joint-action-plan/