Bohatstvo verzus chudoba, tento spoločenský rozpor má samozrejme historicky korene v úplných začiatkoch tvorby ľudskej spoločnosti. Začalo sa tvorbou spoločenských statusov, ako vodca, vladár, knieža, kráľ, ale aj šaman, kňaz, biskup. Samozrejmé sú alternatívy v neeurópskych kultúrach vo svetsko-materiálnom aj náboženskom vrstvení.
Už paralelne vo feudálnych časoch vznikom napríklad bankového sektoru sa vytvárali podmienky pre riadenie spoločenských vzťahov a statusov kapitálom – oligarchizmus. Teda, v priebehu dejín ľudskej spoločnosti sa vytvárali a zdokonaľovali procesy na nerovnomerné rozdeľovanie bohatstva tvoreného ľudským umom a prácou. Štátom tvorená regulácia chodu spoločnosti (právo) garantovala istú mieru ľudských práv, ale len do tej miery, aby mal kto pracovať, aby fungovala reprodukcia pracovnej sily.
Samozrejme, boli regionálne rozdiely v procesoch, v hierarchiách, vo forme spoločenských statusov, princíp spoločenského vrstvenia však mal rovnaké atribúty.
Rozvoj priemyselných technológií vytváral tlak na vzdelávanie pracovnej sily. Rozvoj informačných technológií vytváral podmienky pre rýchlu dostupnosť informácií o vede, technike, aktuálnom spoločenskom dianí, samozrejme, s reguláciou potrebnou pre udržanie spoločenského systému.
Napriek mnohým pozitívnym vývojovým trendom riadenie štátu, resp. dnes už globálne riadenie svetovej ekonomiky zabezpečuje rast bohatstva pre istú časť oligarchov a rast chudoby pre veľkú časť obyvateľstva, navyše s obrovskými regionálnymi rozdielmi.
Kde sa teda stala chyba? Ona sa nestala, ale vyvíjala sa s rastom odstupu hierarchicky vyššie postavených pre ich ochranu, ochranu ich záujmov a tomu bol aj prispôsobovaný právny poriadok, najprv regionálne, postupne aj globalizovane.
Ľuďom sa podsúvajú demokratické práva, ale tieto sú občas deformované liberalizmom a inými prívlastkami práve pre skrytú ochranu oligarchov. V tejto súvislosti musím znovu pripomenúť, že ja osobne by som oligarchov rozdelil na takých, ktorí sú pre fungovanie štátu prospešní a takých, ktorí štát iba okrádajú.
Regulačné mechanizmy štátu síce chránia základné práva občana na život, na vzdelanie, na zdravie. Občas však chránia záujmy bohatých vrstiev, predovšetkým oligarchov, pričom tzv. stredná spoločenská vrstva, ktorá požíva určité vyššie materiálne a spoločenské privilégiá, vytvára solídny ochranný val pred tlakom tzv. chudobných más.
Hľadať teda odpoveď na otázku, prečo je niekto bohatý a niekto chudobný, a prečo sa vyššia miera chudoby vyskytuje iba v niektorých krajoch, krajinách alebo oblastiach, nie je vôbec jednoduché. Chudoba je ovplyvňovaná historickým vývojom, kultúrou, zvyklosťami, vzdelaním, skúsenosťami, ale aj prírodnými podmienkami, ochotou riskovať, mierou aktivity obyvateľstva, vytvorenými podmienkami pre rozvoj a podnikanie obyvateľov krajiny a mnohými ďalšími faktormi.
Často si v tejto oblasti kladiem otázku: Prečo teda merať vyspelosť národov len na základe ekonomického blahobytu? Kultúra, ktorá si pre nepotrebný blahobyt zničí prostredie a vyčerpá prírodné zdroje, je podľa mňa omnoho primitívnejšia než kultúra, ktorá síce bude mat nižšie HDP na obyvateľa, nebude mať supermoderné technológie, no obyvatelia budú mať dlhodobo zabezpečené životné potreby bez ničenia si svojho prostredia.
Aj nadmerné využívanie prírodných zdrojov a pralesov v tzv. chudobných krajinách v podstate spôsobujú nároky a požiadavky bohatých krajín. Problém je v tom, že kritériom pre úspešnosť ekonomiky je výška HDP. Lenže zvyšovať HDP znamená zvyšovať produkciu a tým aj spotrebu. Vzdelanie nie vždy vytvára takéto materiálne potreby. Skutočne vzdelaný človek podľa môjho názoru má skôr kultúrne potreby a veľmi dobre si uvedomuje nezmyselnosť konzumu.
V súčasnosti žijeme svet extrémne materiálne zaťažený, najväčšími hodnotami sú „dojem a peniaze“ a určite sa to musí skončiť veľkou krízou a skazou ako v mnohých prípadoch v minulosti . Problém nášho malinkého Slovenska je v tom, že politika sa stáva v mnohých prípadoch synonymom zla, dokázala sa vo svojom systéme zacykliť a bude veľmi ťažké tieto väzby prerušiť, a preto bude naďalej veľký priestor pre rozvoj všetkých negatívnych emócií, ako závisť, nenávisť, neúcta a strata ľudskosti… jediné, čo má „hodnotu“ je moc a vplyv.
Čo dodať na záver? Pokiaľ sa nepodarí narovnať regulačné mechanizmy v právnom systéme štátu, spoločenstva, nedôjde k demontáži istej časti oligarchizmu, neodstráni sa chudoba širokých más, neskončí sa bezbrehé drancovanie prírody a ničenie ekosystému predovšetkým nadvýrobou, nadspotrebou, nešetrným zásahom do environmentu, ktorého súčasťou je predsa aj človek, životná dráha ľudstva bude divoká. Veľmi dôležité je vytvárať také štátom regulované mechanizmy, aby ochraňovali slabých , chorých aj zdravotne postihnutých.
Ako sa dajú potrebné zmeny uskutočniť? Že by za rokovacím stolom v európskych či regionálnych inštitúciách? Len, či existuje dostatočne veľký rokovací stôl, aby sa naň dostali všetky potrebné regulačné mechanizmy.
