Ihneď po správe, že sa Slovenskej republike nepodarilo získať kreslo nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN, sa vyrojilo množstvo „expertov“ na zahraničnú politiku. Vraj im bolo od začiatku jasné, že nemôžeme uspieť v súboji s takým veľkým štátom, ako je Ukrajina, a že naša diplomacia zbytočne mrhala silami a finančnými prostriedkami. Hoci si aj ja myslím, že Slovensko malo veľmi malú šancu vyhrať tieto voľby (a som presvedčený, že Eduard Kukan to vedel tiež), nemôžem súhlasiť so spôsobom argumentácie kritikov nášho postoja, ako aj s hodnotením efektu tejto kandidatúry. Predovšetkým si treba uvedomiť, že SR neprehrala preto, lebo je malý štát. Rovnoprávnosť malých a veľkých krajín je jednou z hlavných zásad fungovania Spojených národov. Takže je úplne irelevantné, pre koho sa v tomto prípade rozhodnú veľmoci. Slovensko sa stalo doslova a do písmena obeťou ukrajinských parlamentných volieb, na výsledku ktorých má medzinárodné spoločenstvo eminentný záujem. Netreba zabúdať ani na to, že Kyjev pracoval na svojej kandidatúre oveľa dlhšie ako Bratislava a z tohto pohľadu je zníženie náskoku Ukrajiny na minimum zo strany Slovenska pozoruhodným diplomatickým úspechom. Okrem toho, konečný výsledok hlasovania nám dáva veľmi dobrú pozíciu pri kandidatúre na post člena Hospodárskej a sociálnej rady OSN na roky 2002 – 2004, pretože SR má nárok na zastúpenie v najdôležitejších orgánoch Spojených národov. Postup slovenskej diplomacie bol teda uvážený a jej kritika je v tomto prípade neopodstatnená.
