Je to paradoxné, ale je to tak: voličskou základňou SDĽ nemôže otriasť ani tak zvyšovanie DPH, zvyšovanie cien, dokonca ani dramatický rast nezamestnanosti. Osudnou otázkou jej politického vplyvu sa môže stať postoj k súčasnej vojne v Juhoslávii. Ide totiž o zásadný principiálny problém, ktorý formuje ľavicu v podstate už celé storočie. SDĽ ho trestuhodne zanedbala, keď redukovala svoju zahraničnú politiku iba na integračné ambície, a tak zamenila koncepciu za stratégiu, čo bol hneď od počiatku hrozný omyl. Bežný človek takto nadobúda dojem, že slovenskí socialisti sa chcú dostať do NATO aj cez mŕtvoly a zamieňajúc pragmatizmus za oportunizmus ignorujú objektívny stav vecí. Táto skutočnosť vyznieva ešte smutnejšie vo svetle postoja SDSS, ktorá odsúdila útoky NATO proti Juhoslávii oveľa tvrdšie a jednoznačnejšie ako vplyvnejšia SDĽ.
Navyše, socialisti pomáhajú takým extrémistom, ako je František Šebej, vedome zahmlievať podstatu problému. Poslanec Róbert Fico má pravdu: diskusia o Kosove sa v slovenskom parlamente vedie nekvalifikovane. Drvivá väčšina volených zástupcov ľudu nemá ani predstavu o historickom kontexte tohto konfliktu, o znení základných dokumentov medzinárodného práva a už vôbec nie o tom, čo vlastne podpísali Albánci (nie v Rambouillet – tam nikto nič nepodpisoval – ale v Paríži). Sme svedkami emotívnej dojmológie z oboch strán účinne podporovanej bezduchou mediálnou propagandou šíriacou až do omrzenia tie isté nezmysly.
CHAOS SPôSOBIL E. KUKAN
Aj škandál spôsobený povolením preletov bojových lietadiel NATO nad naším územím má svoje korene v neznalosti. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že väčšina ministrov nemala ani poňatie, čo vlastne schválili 24. marca. Iba tak sa mohlo stať, že šéfovia rezortov za SDĽ neinformovali svojho predsedu o tejto skutočnosti – hoci zaráža, že tak neurobil ani minister obrany Pavol Kanis, ktorý nepochybne vedel, o čom je reč. Celý mediálny chaos však vyvolal minister zahraničných vecí Eduard Kukan, ktorý predkladal do vlády návrh na urýchlené schválenie preletov bez toho, aby oboznámil ostatných členov kabinetu s obsahom americkej nóty. Ako odborník na medzinárodné právo mal svojich kolegov okrem toho oboznámiť aj s inou skutočnosťou: že akceptovaním takejto požiadavky sa Slovenská republika zaraďuje medzi agresorov a že tento čin zakladá našu medzinárodnoprávnu zodpovednosť.
AGRESIA ZOSTANE AGRESIOU
Podľa platnej Definície agresie, ktorá bola prijatá Valným zhromaždením OSN v roku 1974 vo forme rezolúcie, je za agresívny čin považovaná aj „činnosť štátu, ktorý umožnil druhému štátu, aby použil jeho územie na spáchanie agresívneho činu proti tretiemu štátu“ (čl. III, ods. 6). Ak sa snažíme ospravedlňovať porušovanie medzinárodného práva morálkou, vystupujeme sami nemorálne – navyše, v prípade našej vlasti krajne nezodpovedne. Ako poznamenáva český politológ Oskar Krejčí, malé národy majú vo víre mocenských zápasov jedinú šancu: že budú trvať na dodržiavaní medzinárodného práva. Táto skúsenosť sa nám historicky vždy osvedčila. Dnes ju hádžeme za hlavu bez toho, aby občanom niekto vysvetlil, akému riziku vystavila vláda svoju krajinu. Jej kroky sú z hľadiska našich integračných ambícií nepochybne šikovné. Otázkou ostáva, či sa za tejto situácie zhodujú s našimi štátnymi záujmami. Slová premiéra Dzurindu o tom, že sme sa týmto postojom stali de facto členmi NATO, majú totiž aj inú dimenziu: de iure tam ešte nie sme, teda nie sme chránení za svoje „smelé“ postoje. A tým pádom sme sa mali zachovať neutrálnejšie. Strategické ciele sa musia v určitých momentoch podriadiť základným existenčným záujmom štátu. Inak sa stávajú hazardnou hračkou v rukách vládnej moci proti vlastným občanom.
Argumenty vlády stoja na vode a zakladajú sa iba na vytrvalom sledovaní propagandistickej línie. Potom sa nemožno čudovať, že v tomto militaristickom ovzduší zaznie aj výrok generála Jozefa Tuchyňu: „Pokrok je často spojený s obeťami.“ Človek by netušil, ako rýchlo sa u nás začnú opäť uplatňovať leninské tézy.
Neviem pochopiť cynizmus politických špičiek, keď vláda vyčleňuje finančné prostriedky na pomoc Albáncom a opozícia organizuje zbierku na pomoc Srbom a vojvodinským Slovákom. Akoby všetci zabudli, že tam netrpia Albánci, Srbi, Slováci či Maďari, ale – ľudia. Na tých sa však v čase vojny ohľad neberie.
