Na zasadnutí Republikovej rady SDĽ v Žiline vyzval jej predseda Jozef Migaš svojich straníckych kolegov na diskusiu o zásadných ideologických otázkach ľavicovej politiky. Nepochybne ho k tomu inšpiroval aj 21. Kongres Socialistickej internacionály v Paríži, ktorý odštartoval otvorenú diskusiu smerujúcu k nájdeniu nových poznatkov a politických prostriedkov.
Vedenie strany si tak konečne uvedomilo, že sebauspokojovanie je to najhoršie, čo môžu ľavicoví demokrati za súčasnej situácie robiť. Nepomôže im však ani bohapusté nadávanie na pomery a neserióznych koaličných partnerov. Socialisti si musia v prvom rade ujasniť, čo vlastne chcú. Musia si stanoviť určité mantinely, za ktoré z principiálnych dôvodov už nemožno zájsť. Dnes, zdá sa, tieto mantinely neexistujú. Neexistuje ani pevná hodnotová štruktúra, ktorá by ľavicových demokratov viedla v praktickej politike. Ich sociálna rétorika je s ohľadom na realitu často nepresvedčivá (napokon, takýto slovník si dnes osvojili už aj pravicové strany) a nebude náhodné, že medzi ľuďmi sa čoraz častejšie ozývajú hlasy: keď ide o posty, pritvrdzujú, keď ide o človeka, cúvnu.
Poniektorí rozdráždení funkcionári reagujú na kritiku až neprimerane citlivo. Faktom však je, že nič dnes nemôže pomôcť SDĽ viac ako konštruktívna kritika a nič jej nemôže uškodiť viac ako naoko lojálni mlčiaci aparátčici uspokojujúci sa s postupom vedenia. Práve takéto prejavy treba nazvať pozostatkami boľševizmu: uprednostňovanie autority straníckeho centra pred hierarchiou ľavicových hodnôt, slepej poslušnosti pred vlastným názorom. Inými slovami: ak je niekto člen SDĽ, ešte to neznamená, že je ľavičiar. Pravda, podobný typ ľudí nájdeme aj v iných stranách, existuje osobitný druh aktivistu, ktorého ja nazývam pravicový boľševik, vyskytujúci sa najmä v radoch Demokratickej strany – táto skupinka ma však teraz nezaujíma. Nám ide o budúcnosť ľavice. O budúcnosť demokratickej ľavice na Slovensku.
Kongres Socialistickej internacionály v Paríži ukázal, že socialisti jednoducho nemajú jasno v tom, ako ďalej. Ideologicky sa dostali do slepej uličky. Táto bezradnosť sa v praxi prejavuje ľavicovou rétorikou, ale pravicovým konaním, čo u mnohých voličov vyvoláva pocit zrady. Strana demokratickej ľavice sa v súčasnom období ťažkej spoločenskej krízy nachádza v najkomplikovanejšom postavení, pretože na udržanie koalície obetovala najviac – vlastnú identitu. Z tejto situácie ju môže vytrhnúť len poctivá diskusia neobmedzujúca sa iba na vnútrostranícky dialóg, ale zahrňujúca ľudí z akademickej sféry, odborov, mimovládnych organizácií a podobne. Tu už nejde o nejakú medzivolebnú stratégiu, kozmetické úpravy politickej taktiky. Tu ide o predefinovanie krátkodobých a dlhodobých cieľov slovenskej ľavice. Významnou súčasťou takejto diskusie sa preto musí stať mladá generácia, ktorá bude budúcnosť ľavicovej politiky spoluvytvárať. Zapojenie mladých ľudí do rozhodovacieho procesu je nevyhnutné. Bolo by však chybou redukovať túto potrebu na rozdávanie funkcií. Fakt, že polovicu delegácie SDĽ na Kongrese SI tvorili predstavitelia Mladej demokratickej ľavice, môže byť prvou lastovičkou tohto pohybu. Pravda, iba za predpokladu, že mladosť sa nestane fetišom, ale devízou, ktorá môže (aj keď nemusí) pomôcť pri formulovaní novej vízie ľavicovej politiky na Slovensku.
