Nedávno sa v Estónsku skončilo vojenské cvičenie SIIL 2015, na ktorom sa zúčastnili vojská ôsmich krajín NATO. Cvičenie malo jednoznačný charakter demonštrácie sily proti Rusku a rozhodne neprispelo k upokojeniu napätia vo vzťahoch Ruska a Západu, ktoré sú veľmi vyostrené. Dobre nepôsobilo ani to, že cvičenie sa uskutočňovalo v čase, keď sa v Rusku oslavovalo 70. výročie víťazstva. Pobaltské štáty však idú ešte ďalej a žiadajú dokonca aj trvalú prítomnosť vojsk NATO.
Žiaľ, podobné demonštrácie sily v Pobaltí sa v poslednom čase opakujú pravidelne. Všetci si pamätáme na cvičenia v marci 2015, keď sa akcie NATO v estónskom meste Narva uskutočňovali iba 300 metrov od ruských hraníc. Následne sa kolóna obrnených vozidiel pustila z Pobaltia cez Poľsko a Česko.
Paradoxne sa táto provokatívna kolóna obrnených vozidiel s podporou vlád porovnávala s civilným prejazdom ruských motorkárov, ktorých niektoré krajiny EÚ nechceli pustiť cez svoje územie. Vyvolalo to všelijaké porovnania vrátane reakcie ruského ministra S. Šojgu, ktorý 24. apríla 2015 na Twitteri narážajúc na americkú kolónu ironicky komentoval zákaz prejazdu motorkárov výrokom, že motoprejazdy cez Poľsko treba robiť na tankoch.
Tendencie nárastu napätia v Európe, vzájomná nedôvera a nové vojenské demonštrácie nás určite musia znepokojovať a mali by sme sa usilovať o ich minimalizáciu. V tejto súvislosti si však treba položiť i otázku, či záujmy a hodnoty, ktoré chráni v Pobaltí NATO, sú aj našimi záujmami a hodnotami. Musíme si byť vedomí, za čo by naši vojaci v prípadnom konflikte s Ruskom mali umierať.
Etnokracia namiesto demokracie
Ako je dobre známe, tradičná rétorika západných politikov o hodnotách a záujmoch začína pojmami „demokracia“ a „ľudské práva“. Pochybnosti o podobnej rétorike majú mnohí ľudia na Slovensku, a práve situácia v pobaltských štátoch EÚ a NATO posilňuje ich pochybnosti zvlášť presvedčivo.
Musíme si uvedomiť, že štáty ako Estónsko a Lotyšsko po získaní nezávislosti v roku 1991 zaviedli namiesto deklarovaných princípov demokracie princípy „etnokracie“. Je to smutné hlavne preto, lebo v roku 1991 sa Moskva z Pobaltia stiahla bez vojenského konfliktu, i keď ju nikto k tomu donútiť nemohol. Urobila tým mimoriadny ústretový krok k zmiereniu s národmi Pobaltia. Žiaľ, tamojší nacionalistickí politici to pochopili ako príležitosť na revanš a začali sa správať k ruskej menšine veľmi agresívne. Svojím postojom skomplikovali zmierenie národov a vytvorili z miestnych Rusov trvale nespokojné obyvateľstvo. Aj preto sa dnes v Pobaltí tak veľmi obávajú svojich ruských menšín a tak veľmi horlia za NATO.
Protiruská rétorika je v pobaltskej politike imanentne prítomná. Z agresívnych excesov môžeme spomenúť napr. výroky ministra obrany Estónska U. Reinsalu, ktorý v januári 2014 označil možnosť voľby Rusov ako poslancov za Estónsko do Európskeho parlamentu za hrozbu a vyhlásil, že Európsky parlament sa nesmie premeniť na fórum, kde sa bude napádať jazyková politika Estónska: http://www.rosbalt.ru/exussr/2014/01/19/1222792.html . Skúsme si predstaviť, že by čosi podobné vyhlásil nejaký súčasný slovenský minister o maďarských poslancoch…
Obmedzované sú v Pobaltí i ruskojazyčné médiá. Napr. tamojší ruskojazyčný televízny kanál PBK dostal zákaz vysielania na tri mesiace za dokumentárny program o udalostiach vedúcich k nezávislosti Litvy z roku 1991: http://www.mklat.lv/mnenie/18409-andrej-mamykin-mekhanizm-unichtozheniya-russkogo-tv-v-latvii . Samozrejme, zákazy vysielania postihujú aj médiá, vysielajúce priamo z Ruska: http://tass.ru/en/world/739553 . Celkovo je však zaujímavé, že za odlišné pohľady na nezávislosť z roku 1991 sú ruskojazyčné médiá sankcionované, hoci „nové pohľady“ na miestnych veteránov Waffen SS sa v pobaltských médiách vnímajú ako normalita.
Neobčania…
Najciteľnejšia je pobaltská etnokracia v oblasti štátneho občianstva. V Estónsku i Lotyšsku prijali po roku 1991 zákonnú úpravu, ktorá vylučovala zo štátneho občianstva a tým aj z volieb do parlamentu veľkú väčšinu osôb ruskej národnosti. Išlo o jednoznačnú snahu zamedziť tejto menšine prístup k voleným funkciám či k referendu a tým jej znemožniť i spolurozhodovanie o budúcnosti krajiny. V Estónsku a Lotyšsku totiž existovala reálna možnosť, že by miestni Rusi ovplyvnili hlasovanie o zásadných otázkach, napr. o zahraničnej politike. Preto nacionalisti v týchto dvoch štátoch vytvorili z miestnych Rusov „apolitov“ – ľudí bez štátneho občianstva a tým ich odstránili ako oponentov z politickej súťaže.
Je zaujímavé, že napriek podobnému osudu všetkých pobaltských štátov v 20. storočí oveľa ostrejšie protiruské zákony o občianstve prijali Estónsko a Lotyšsko, zatiaľ čo Litva bola podstatne miernejšia. Dôvodom bolo zrejme to, že v Estónsku tvorilo v roku 1991 ruské obyvateľstvo 30 %, v Lotyšsku až 34 %, ale v Litve len 9 %. V Pobaltí však žilo aj ďalšie ruskojazyčné obyvateľstvo, napr. Bielorusi a v Lotyšsku tvorilo ruskojazyčné obyvateľstvo až 42 %! Po zmenách v Lotyšsku sa však z populácie asi 2,7 milióna stalo neobčanmi 876 000 obyvateľov (rok 1993), v Estónsku z populácie asi 1,3 milióna 404 000 ľudí (1992). O etnických pomeroch v Pobaltí existuje mnoho literatúry, napr.: http://www.baltexpert.com/2010/02/04/ethnic-conflict-in-baltic-countries/ .
Predstavitelia Estónska a Lotyšska vytvorili pre legitimizáciu svojich postupov voči ruskej menšine fikciu neexistencie sovietskeho právneho poriadku a priznali občianstvo len tým, ktorí boli občanmi v roku 1940, a ich potomkom. Naopak, diskriminačné zákonodarstvo zasiahlo práve väčšinu Rusov, ktorí do Pobaltia prišli často až po roku 1940 a ich potomkov. Je však zaujímavé, že na rozdiel od občianstva nové právne poriadky uznávali mnoho iných právnych vzťahov, vzniknuvších počas existencie ZSSR. Dokonca aj Najvyšší soviet Estónskej SSR a Najvyšší soviet Lotyšskej SSR, ktoré nezávislosť pobaltských štátov obnovili, vychádzali zo sovietskeho právneho poriadku. Paradoxom je aj to, že neobčanmi sa stali i niektorí ruskí odporcovia sovietskeho režimu, zatiaľ čo komunistickí stranícki funkcionári z väčšinového obyvateľstva problém s občianstvom nemali.
Jazyková skúška
Za zmienku stojí i to, že v Lotyšsku zákon o štátnom občianstve rozlišoval medzi skupinami tých, ktorí v roku 1940 občanmi Lotyšska neboli. Lotyši a dokonca ani Livónci, ktorí v roku 1940 nemali občianstvo Lotyšska (a ich potomkovia), nemuseli v novej situácii splniť toľko podmienok čo Rusi. Ak nemali iné štátne občianstvo, stačilo sa iba zaregistrovať. Etnický charakter režimov v Pobaltí je očividný.
Na získanie občianstva pre ruských apolitov boli stanovené veľmi zložité kritériá. Podľa očakávania, hlavným problémom sa ukázala jazyková skúška. Nepochybujem, že je dobré, ak menšiny ovládajú štátny jazyk a mnohí z ruských neobčanov sa estónsky alebo lotyšsky aj celkom dobre dohovorili. Problém bol však v tom, že podmienkou na získanie občianstva nebola len znalosť jazyka, ale znalosť jazyka na úrovni základného vzdelania. A to nie je žiadna maličkosť!
Skúsme si predstaviť občanov SR maďarskej národnosti, keby mali pre udelenie občianstva SR dokázať znalosť slovenského jazyka na úrovni základného vzdelania. Ako by asi dopadli, keby dostali diktát z vybraných slov pre 9. ročník ZŠ? Veď taký diktát nie je jednoduchý ani pre mnohých ľudí s rodným slovenským jazykom a musia sa naň pripraviť. Veľmi mnohí Maďari, najmä vo vyššom veku, by takýto jazykový test nezvládli. Podobne ako mnohí Rusi v Estónsku…
Hospodárska diskriminácia
Veľmi dôležité sú aj sociálne dopady etnokratického zákonodarstva v Pobaltí. Ruské obyvateľstvo sa kvôli svojmu statusu stretávalo s diskrimináciou v oblasti hospodárskych i sociálnych práv. Mnohí Rusi stratili po roku 1991 svoje pracovné pozície, napr. v školstve. Ruskí neobčania nemohli vykonávať viaceré funkcie, od sudcov a notárov až po požiarnikov. Boli obmedzení i pri tzv. kupónovej privatizácii a znevýhodnení pri zamestnávaní v štátnych podnikoch (tých bolo ešte v 90-tych rokoch dosť).
Aj často oslavované estónske ekonomické „reformy“ sa darilo presadzovať hlavne preto, že mnohí z tých, ktorí negatívny dopad „reforiem“ pocítili najviac, nemali hlasovacie právo. Tým, že sa najhoršie dopady „reforiem“ preniesli na ľudí bez hlasovacieho práva, boli „reformátori“ veľmi zvýhodnení v parlamentných voľbách. A keď potom identifikovali nespokojných ľudí bez hlasovacieho práva ako „ruských nepriateľov“, tak mali veľmi dobré šance zvíťaziť vo voľbách…
Hospodárske a sociálne dopady etnokratického režimu cítiť dodnes. Medzi obyvateľstvom, ktoré opustilo územie Estónska či Lotyšska. majú etnickí Rusi vyšší podiel než väčšinové národy. Ich emigrácia pritom nesmerovala len do ekonomicky sa vzmáhajúcej Ruskej federácie, ale Rusi z Pobaltia odchádzali v nadpriemerných počtoch aj do krajín západnej Európy. Pritom ruské obyvateľstvo zďaleka neopúšťalo najzaostalejšie regióny, napr. v Lotyšsku sa Rusi koncentrovali najmä v hlavnom meste Riga a napriek tomu masovo odchádzali.
Potenciál konfliktu trvá!
Etnokratické režimy v Pobaltí nepochybne zaznamenali i určité „úspechy“: podiel ruského etnika v Pobaltí za štvrť storočia poklesol (pod 25 % v Estónsku, pod 30 % v Lotyšsku). Poklesol aj počet neobčanov (asi na štvrtinu pôvodného počtu). Mnohí neobčania odišli do Ruska alebo do ďalších štátov, viacerí sa „asimilovali“. Staršia generácia medzičasom vymrela a ruskojazyčná mládež dostala vzdelanie v miestnych jazykoch. Väčšina Rusov však napriek tlaku na odnárodnenie národnosť nezmenila a to ani po úspešnej jazykovej skúške a získaní občianstva.
Pre objektivitu treba povedať, že s klesajúcim podielom miestnych Rusov a znižovaním počtu neobčanov v Pobaltí sa objavilo i niekoľko krokov na zmiernenie najvypuklejších obmedzení. Týka sa to napr. podmienok pre udelenie občianstva novonarodeným deťom neobčanov. V súvislosti s pracovnou migráciou mladých ľudí do zahraničia totiž začali chýbať rôzni špecialisti, podobne ako v SR. Demografická situácia v Pobaltí je tiež stále mimoriadne nepriaznivá, a pri chýbajúcich špecialistoch už nijako nevadia ani etnickí Rusi.
Podobne aj zo strany Ruska sa objavilo viacero ústretových krokov, ktoré zglajchšaltované médiá na Slovensku prehliadli, napr. v roku 2014 sa podarilo uzavrieť dlho diskutovanú zmluvu o hraniciach medzi Ruskom a Estónskom. Lenže aj v Rusku sa môže postoj vlády pri opakujúcich sa demonštráciách sily NATO v Pobaltí zmeniť. Napätie medzi etnikami v Pobaltí má totiž obrovský potenciál.
Je známe, že napr. opakované pochody veteránov Waffen SS v Pobaltí poburujú odporcov z radov početnej ruskej menšiny, ktorí sa zhromažďujú na protidemonštráciách. Často prichádza i k tvrdým zrážkam s políciou, ktorá chráni pochody Waffen SS. Pri protestoch voči odstraňovaniu pamätníkov z 2. svetovej vojny prišlo dokonca i k smrteľným následkom (zavraždený D. Ganin). Podobné javy môžu vždy znovu vyvolať napätie vo vzťahu s Ruskom. A určite by nebolo nič povznášajúce, keby sa slovenskí vojaci zúčastňovali na demonštráciách sily proti Rusku kvôli podobne vyvolanému napätiu.
Čo chceme brániť?
Naopak, rozumní ľudia na Slovensku by mali etnokratické režimy v Pobaltí odmietnuť. Aj medzi Slovákmi a Maďarmi existujú veľké historické nezhody, ale ani to nesmie byť dôvodom na etnokratickú diskrimináciu. Slováci by mali tiež klásť nepríjemné otázky pri rôznych príležitostiach, napr. keď v Pobaltí odstraňujú pamätníky víťazstva v 2. svetovej vojne alebo keď sa tam oslavujú sviatky veteránov Waffen SS. V Lotyšsku bol 16. marec, sviatok lotyšských Waffen SS, v rokoch 1998 – 2000 dokonca oficiálnym štátnym sviatkom! Oslavujú ho však dodnes…
Problém postavenia menšín v Pobaltí by si mali uvedomiť aj predstavitelia našich etnických strán. Ak nás totiž politici maďarských strán na Slovensku, ako napr. F. Šebej (Most-Híd), budú hnať do vojny s Ruskom kvôli obrane pobaltskej etnokracie, nemali by byť prekvapení, ak sa i na Slovensku objavia snahy prispôsobiť menšinové štandardy Slovenska pobaltským vzorom.
Na záver len toľko: osobne si myslím, že Estónsko by malo vo vzťahu k miestnym Rusom postupovať zmierlivo a malo by poskytovať menšine čo najmenej dôvodov na nespokojnosť. Je potrebné, aby sa Rusi v Estónsku cítili doma a nemali dôvod hľadať podporu v zahraničí.
Je tiež potrebné, aby sa v Pobaltí garantovali ruským menšinám aspoň také menšinové štandardy, aké majú menšiny na Slovensku. Prinajmenšom treba vrátiť občianstvo a volebné právo tým Rusom, ktorým ho v Pobaltí nacionalisti po roku 1991 odňali. Tým sa urobí pre mier v Európe viac než akýmikoľvek vojenskými cvičeniami…
