To, čo zažívame dnes, je predovšekým dielo politikov. Či si to oni sami uvedomujú alebo nie. Ak nie, tým horšie pre nich! Hlavne, že si to uvedomujeme my, občania, alebo aspoň väčšina z nás (dúfajme).
V demokratických voľbách dobrovoľne odovzdávame svoje osudy do rúk politikov a potom celkom oprávnene v dobrej viere očakávame, že nám budú „slúžiť”, teda že budú vykonávať svoju činnosť na prospech nás všetkých, občanov, krajiny, štátu. V ideálnom prípade sa na nich dokonca spoliehame až tak, že sa od volieb k voľbám nebudeme musieť politikou zaoberať, lebo to nie je naša práca a náš „biznis”, ale ich, tých, ktorých sme zvolili. Že sa budeme môcť sústrediť na svoje životy a svoje zamestnanie, v ktorom nachádzame naplnenie či existenčné zabezpečenie. V nijakom prípade však neočakávame, že by nás samotní politici mohli svojimi činmi vyrušovať z nášho bežného a pokojného život, nebodaj nás ohroziť! Vtedy zbystríme (aspoň niektorí z nás) a začneme sa znepokojovať. A ak to trvá dlhšie, nemôžeme nebiť na poplach!
Nebolo to inak ani v minulosti, keď napríklad politici na čele štátov nezvládli politicky motivovanú vraždu teroristov v Sarajeve (1914) a vláda vo Viedni vypovedala vojnu Srbsku, ktorá viedla k 1. svetovej vojne za prispenia ďalších svetových politikov. Alebo keď nemecký prezident Hindenburg celkom vedome dosadil Hitlera k moci v Berlíne (1933), ktorému o pár rokov neskôr ustúpili premiéri Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska aj na medzinárodnej scéne a podpísali Mníchovskú dohodu (1938), čo viedlo k 2. svetovej vojne. Podobne hrubá Stalinova politika neskôr viedla k „hľadaniu nepriateľov vo vlastných radoch” a politickým procesom aj u nás, alebo v tom istom období antikomunistická hystéria senátora McCarthyho v USA k prenasledovaniu každého „inak zmýšľajúceho”. Alebo neostalinistická Brežnevova doktrína, keď udusila nádeje Pražskej jari (1968), či fašistický puč generála Pinocheta v Chile (1973), ktorý otvoril brány neoliberálnemu experimentu v ekonomike.
Aby som však neuvádzal len negatívne príklady. Politici sa nepochybne zaslúžili aj o pozitívne udalosti a hnutia. Profesor Masaryk o založenie Československej republiky, Winston Churchill o porážku nacizmu, Mahátma Gándhí o boj proti násiliu, Alexander Dubček o socializmus s ľudskou tvárou, Olof Palme o mierovú politiku, Nelson Mandela o odstránenie apartheidu, Matka Tereza o humanitarizmus atď., ak by šlo len o príklady z 20. storočia.
Podľa skúseností z dejín môžeme rozlíšiť dva typy ľudí ako politikov. Prvým typom sú tí, čo sa usilujú o moc sami kvôli sebe, pretože chcú byť „nad” druhými a všetkými ostatnými. To sú tí, ktorí v istej fáze svojho života dospeli k tomu (alebo ktorým niekto „vštepil” predstavu), že byť „pánom” nad druhými je v živote podstatne výhodnejšie, než byť ich sluhom, otrokom. Politika je pre nich panstvo, moc nad ľuďmi so všetkými dôsledkami pre všetkých. Pre nich samých to znamená tú najlepšiu predstavu ľudského života, spočívajúcu v nadraďovaní sa nad druhých, rozkazovaní a prikazovaní konania druhým, v zaujatí privilegovanej pozície (takmer) za každú cenu. Títo ľudia sú ochotní kvôli politickej moci podstúpiť čokoľvek, a to aj bez ohľadu na svoje vlastné kvality a dôstojnosť. To sú tí, pre ktorých je moc nad druhými modlou a božstvom, vysneným zmyslom života. Takí existovali a existujú vo všetkých politických režimoch. Nemožno však povedať, že by dejiny boli k nim milosrdné, keď sa napokon ukázala ich neľudská zvrátenosť. Žiadny tyran, diktátor, dobyvateľ, kolonizátor a ani jeho epigóni a nohsledovia neskončili v dejinách na piedestáli piety a úcty, iba ak zo strachu a nevedomosti potomkov, ktorých predkov tieto „obludy v ľudskej koži” ovládali.
Druhým typom sú tí, ktorí chápu politiku ako službu svojej komunite, organizovanie spoločného úsilia v prospech všetkých, konanie dobra pre druhých. Politika je pre nich príležitosťou uplatniť ich sociálnu inteligenciu na riešenie problémov, ktoré trápia mnohých, nielen ich samých. Je pre nich prirodzeným zmyslom života v ľudskom spoločenstve. Zmyslom, ktorý spočíva v spolupatričnosti a kooperácii s druhými, v smerovaní ku komunite vzájomného porozumenia a pozitívneho zdieľania životného času, pretože sotva môže existovať niečo zmysluplnejšie.
Z dejín však máme skúsenosť, že v politike zatiaľ prevažoval a dominoval prvý typ. Na to, aby prevažoval a dominoval druhý typ, ľudstvo zrejme ešte civilizačne nedorástlo. Je, samozrejme, otvorená otázka, či vôbec niekedy dorastie. Napríklad obhajcovia súčasného kapitalizmu a liberalizmu sú hneď pripravení odpovedať, že ten druhý typ je „proti ľudskej prirodzenosti”. Takáto odpoveď je však len prejavom i dôkazom ich intelektuálnej a morálnej obmedzenosti (o tom niekedy inokedy).
Takže, kto sú tí politici, čo nám, občanom, buď ničia naše ľudské osudy alebo aspoň do nich nezasahujú, či v lepšom prípade pomáhajú nám ich zlepšovať? Nepochybne sú to v prvom rade všetci oficiálni funkcionári štátov, panovníci, prezidenti, premiéri, ministri, poslanci a pod. na centrálnej úrovni, ako aj župani, primátori, prednostovia, starostovia atď. na lokálnej úrovni. Čiže verejní činitelia ex offo. Všetci miestodržitelia moci, globálnej, centrálnej či miestnej, disponujúci prostriedkami na riešenie problémov ľudských spoločenstiev. Politicky však pôsobia všetci, ktorí sa podieľajú na formovaní verejných a politických orgánov, napríklad občania vo voľbách, alebo tí, čo majú vplyv na myslenie (a cez to aj konanie) ľudí v otázkach verejného záujmu, napríklad experti, komentátori, tzv. verejní intelektuáli a aktivisti, neformálne občianske združenia a spolky atď. No dnes sú to predovšetkým médiá — štandardné aj tzv. alternatívne.
To, čo dnes zažívame, je čím ďalej tým viac aj dielo médií. Predovšetkým tých médií, ktoré slúžia politikom a politike najrôznejšieho razenia, ale aj médií, ktoré si vo svojej „svätej prostote” myslia, že neslúžia nikomu a ničomu, iba samé sebe. Je však úplne naivné si myslieť, že akékoľvek médiá tu sú či majú byť „nad” politikou. Také médiá jednoducho neexistujú ani nemôžu existovať. Môžu existovať len médiá, ktoré slúžia dobrej alebo zlej politike rovnako ako každá politika môže byť iba dobrá alebo zlá. Dobrá je tá, ktorá slúži zachovaniu a budúcnosti ľudstva, zlá je tá, ktorá toto ohrozuje, nebodaj vedie ku „koncu sveta”. Dnes sme konfrontovaní s médiami, ktoré sa celkom nepokryto k niečomu hlásia, iné to všemožne maskujú a kamuflujú, až si jeden môže myslieť, že všetky médiá sú tu iba na to, aby zakrývali skutočné úmysly politikov, a tak manipulovali myslením ľudí. Takže dôvera v médiá sa stáva „lakmusovým papierikom” dôvery v politiku a politikov.
V celých ľudských dejinách však politika bola „nad” všetkým: nad ekonomikou, technológiou aj médiami, pretože kľúčová spoločenská moc bola a je v jej rukách. Politici v konečnom dôsledku vždy rozhodovali o osudoch ľudí, spoločenstiev, národov, štátov. Preto ich zodpovednosť za to všetko bola a je primárna, fatálna, rozhodujúca. Ak s ňou však hazardujú a neuvedomujú si ju – a nezáleží na tom, či preto, že sú nevzdelaní alebo skorumpovaní, a teda nekompetentní tak či onak – je tu zodpovednosť nás všetkých, občanov, ich priviesť k tomu, aby svoju moc používali v mene života a konštruktívne, a nie naopak. Inak povedané, zrevidovať ich moc a ponechať im, profesionálnym politikom, len tú, ktorá nám bude slúžiť, a nie hrať ich primitívnu hru s našimi životmi!
