Vláda Ivety Radičovej už niekoľko mesiacov od svojho nástupu lúšti tajničku odkiaľ získať prostriedky na dostavbu diaľničného spojenia medzi Bratislavou a Košicami, ako aj na ďalšie úseky diaľnic a rýchlostných ciest. Minister dopravy Ján Figeľ hneď na úvod svojho pôsobenia ukázal svaly a z dôvodu nevýhodnosti najprv zrušil prvý aj tretí balík PPP projektov, aby neskôr (ne)vybojoval peniaze z presunu eurofondov, ktoré skončili jedným veľkým európskym faux pax. Výsledkom tejto stratégie je za jeden rok rozbehnutie výstavby druhého profilu diaľnice D1 na Spiši v celkovej dĺžke 5,2 kilometra.
Myšlienka umožniť súkromným dôchodcovským správcovským spoločnostiam investovať peniaze sporiteľov aj do výstavby diaľnic nie je vôbec nová. DSS-ky sa toto riešenie pokúšali presadiť už za vlády Róberta Fica. Na prvý pohľad pôsobí tento návrh mimoriadne rozumne a logicky. DSS-ky investujú peniaze do zmysluplného projektu výstavby nadradenej dopravnej infraštruktúry a štát získa chýbajúce financie.
V skutočnosti však ide o nesystémové riešenie, ktorého rukojemníkom sa stanú najmä tzv. sporitelia. Tí svoje peniaze dávajú dôchodkovým fondom najmä preto, aby svoje investície čo najviac zhodnotili. Inými slovami, majú záujem, aby za ne dostali čo najvyšší úrok. Naopak, štát má záujem požičať si na stavbu diaľnic za čo najnižší úrok. Obidva záujmy sa tak dostávajú do ostrého sporu. Na jednej strane má klient DSS prirodzený záujem, aby mu dôchodkový fond zarobil na investíciách čo najviac. Na druhej strane má občan prirodzený záujem, aby z jeho daní išlo čo najmenej peňazí na platenie štátnych dlhov, napr. za postavenie diaľnic. Úplne absurdný je tento rozpor v momente, keď „sporiteľ“ a občan je tá istá osoba.
II. pilier financovaný z našich daní
Lenže toto nie je teoretická úvaha. Presne do takejto absurdnej situácie chce klientov DSS vláda dostať. Ak naozaj dotlačí dôchodkové spoločnosti do kúpy „diaľničných štátnych dlhopisov“, bude ich presviedčať, aby úrokové výnosy z nich boli čo najnižšie. Pritom bude – logicky – argumentovať záujmom občanov, ktorých dane by mali byť využité lepšie, než na splácanie rastúceho dlhu. DSS však budú vládu presviedčať, že keby investovali inam, zarobili by pre svojich klientov – tých istých ľudí – viac, čo by im malo priniesť vyššie dôchodky. A to je tiež záujmom občanov. Navyše tu bude – na oboch stranách – existovať skupina ľudí, ktorých prvoradým záujmom je konečne preukázať výhodnosť/výnosnosť II. piliera.
Už toto by stačilo ako dôkaz, že ide o populistický nápad, ktorý dobre iba vyzerá. V skutočnosti je komplikácií oveľa viac. Napr. je otázne, koľko peňazí by takto vláda naozaj získala, lebo pravidlá obozretného investovania a diverzifikácie investícií nebudú môcť DSS porušiť ani v prípade „diaľničných štátnych dlhopisov“ SR. Z celkového objemu spravovaných peňazí teda môžu na diaľnice dať len relatívne malú časť. Z hľadiska dodržiavania maastrichtských kritérií pre verejný dlh to tiež nie je zásadná výhra – je jedno, kto dlhopisy nakupuje, všetko to bude zvyšovať zadlženosť štátu, absolútne i relatívne.
Avšak kľúčovým problémom je, že sa takéto „opatrenie“ môže stať precedensom. Ak to s predajom „diaľničných dlhopisov“ vyjde, vláda môže onedlho prísť s nápadom vydať „zdravotnícke dlhopisy“, „bytové dlhopisy“, „cestné dlhopisy“ (na cesty 1. triedy) či „školské dlhopisy“. Všetko podľa tej istej logiky a v súlade s tou istou filozofiou. A tak by sa postupne II. pilier premenil na zdroj pôžičiek na priebežné financovanie štátnych výdavkov, ktoré by štát zasa z daní svojich občanov priebežne splácal. Áno, totálna absurdita Figeľovho nápadu spočíva v tom, že z II. piliera robí iba odnož priebežného dôchodkového systému. Jeho kritikov sa potom treba dôrazne pýtať, že ak štát podľa nich nedokáže dôveryhodne v dlhodobom horizonte garantovať výplatu dôchodkov na priebežnom princípe (PAYG), ako dokáže dôveryhodne garantovať splácanie pôžičiek od DSS.
Reklamný ťah na odpútanie pozornosti
Nespomínajúc už fakt, že na takéto „investovanie“ nepotrebujú ani dôchodkoví investori, ani štát súkromného sprostredkovateľa, lebo toto zvládne aj automatizovaný počítačový systém. V takomto prípade totiž už nejde o skutočné investovanie, ale iba o presun peňazí. Ľudia dajú peniaze do dôchodkového fondu, ten ich presunie do štátneho rozpočtu, ministerstvo financií vyberie od ľudí dane, ktoré presunie do dôchodkových fondov a tie ich potom vyplatia tým istým ľuďom. Úloha pre cvičenú opicu, ak namiesto počítača uprednostníte živú pracovnú silu.
Súkromné dôchodcovské spoločnosti v súčasnosti spravujú približne 4 miliardy eur, ktoré umiestňujú do fondov v rámci celého sveta. Ide o obrovský balík finančných prostriedkov, vďaka ktorému sa nielenže každoročne zvyšuje deficit v Sociálnej poisťovni, ale ešte Slovensko trestuhodne vyváža za hranice štátu peniaze, ktoré u nás významným spôsobom chýbajú a ešte len chýbať budú. Financovanie výstavby diaľnic cez DSS-ky je zúfalá snaha pravicových politikov ako vykľučkovať zo šialenej privatizácie dôchodkov. Povinnosť DSS-iek investovať peniaze sporiteľov na Slovensku môže byť chápaná ako opatrenie proti tomu, aby naši občania namiesto vlastného rozvoja podporovali investície v Ázii a Amerike, kým na Slovensku si pod sebou budú píliť hrubý konár, na ktorom je postavená celá ekonomika. Lenže z takéhoto opatrenia musia profitovať občania a nie správcovské spoločnosti. Ako to však dosiahnuť, ak občania budú nielen veriteľmi, ale zároveň dlžníkmi?
Nákup „diaľničných dlhopisov“ do portfólia DSS nie je žiadny sofistikovaný vynález Jána Figeľa či Ivety Radičovej. V tejto chvíli je to len marketingový ťah, ktorý má umožniť kresťanským demokratom a premiérke „nenápadne“ zmeniť doterajší „zásadný“ postoj ku garanciám v II. pilieri a hlasovať za riešenie, ktoré vo vláde už presadil Ivan Mikloš a Richard Sulík s Jozefom Mihálom a Ľudovítom Kaníkom. Ak to bude výhodné, DSS naozaj nejaké štátne dlhopisy nakúpia, ale z veľkých peňazí na financovanie diaľnic nebude nič.
Jednoducho, taký normálny podfuk populistickej vlády Ivety Radičovej, na aké sme si už zvykli.
Foto: o5com
