Demokratická kontrola armády ohrozená

Návrh ústavného zákona, ktorým chce ministerstvo obrany dosiahnuť, aby o vysielaní slovenských vojakov do zahraničia rozhodovala výlučne vláda, je jedným z najnebezpečnejších zásahov do celého systému poistiek proti zneužitiu armády. Ak je militarizmus definovaný ako stav prevahy vojenských princípov, cieľov a hodnotových orientácií v politike štátu, ako podriadenie všetkých oblastí života vojenským zásadám, potom je úplne jasné, kam smeruje Slovenská republika pod vedením súčasnej moci. Hovorca ministerstva obrany v hlavnej spravodajskej relácii STV 18. novembra 2005 zdôvodnil návrh z dielne tohto rezortu tým, že „úlohou armády je plniť si svoje záväzky voči NATO tak, aby mohli zasiahnuť kdekoľvek na svete“. Treba povedať, že je to dosť insitný výklad poslania ozbrojených zložiek štátu, ktorý navyše nemá oporu v Ústave SR. Podobne však argumentoval aj poslanec NR SR za SDKÚ Roman Vavrík, ktorý to vysvetľoval tým, že „sme viazaní integračnou zmluvou s NATO“ a že „je to tak bežné aj inde“. O tom, že takýto vážny zásah do demokratickej kontroly armády bežný vôbec nie je, škoda čo i len polemizovať. Rozoberme si však bližšie dôvody, ktoré sa odvolávajú na naše záväzky voči NATO a nepriamo aj na úlohy armády vyplývajúce z ústavy. V prvom rade treba pripomenúť, že už dnes môže vláda za určitých podmienok sama a bez parlamentu odsúhlasiť vyslanie slovenských vojakov do zahraničia. Článok 119 Ústavy SR jej umožňuje vyslať ozbrojené sily mimo územia Slovenska na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií. Podľa tohto článku vláda rozhoduje aj o vyslaní našich vojakov do zahraničia tiež v prípade, ak ide o plnenie záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, no najdlhšie na 60 dní (pričom tu už musí svoj verdikt bezodkladne oznámiť parlamentu). Čo však navrhuje ministerstvo obrany, je možnosť, aby vláda rozhodovala o akejkoľvek účasti ozbrojených síl SR na vojenských konfliktoch vo svete. Toto všetko spolu s uznesením o vypovedaním vojny však patrí podľa článku 86 Ústavy SR do výlučnej právomoci NR SR. Ak by sa jej parlament vzdal a akceptoval by vládny návrh, vstup krajiny do vojny by sa mohol stať takou bežnou súčasťou politiky ako v stredoveku. NATO prekračuje svoj mandát Pozrime sa teraz na naše záväzky vyplývajúce z členstva v NATO. Washingtonská zmluva nikde nepožaduje, aby sa členský štát Severoatlantickej aliancie povinne zúčastňoval na vojenských akciách mimo územia krajín NATO. Ak ide o záväzok spoločnej obrany proti napadnutiu, tam je predsa rozhodovanie pružné, vláda môže podľa spomínaného čl. 119 ústavy konať okamžite a má celých 60 dní na to, aby presvedčila parlament, že je potrebné nasadenie vojsk predĺžiť. O žiadnom pomalom rozhodovaní, ako tvrdí ministerstvo obrany, nemôže byť ani reči. Jediné, o čo v tomto prípade môže ísť, je teda prekročenie rámca našich záväzkov voči NATO, ale aj rámca samotnej Washingtonskej zmluvy. Inak stručný základný dokument NATO sa totiž odvoláva na Chartu OSN celkovo päťkrát, čím robí ilegálnou každú akciu, ktorá nespadá pod obranu územia zmluvných strán podľa čl. 6. Napriek tomu vidíme, že od roku 1999 (bombardovanie Juhoslávie) Severoatlantická aliancia porušuje nielen všetky záväzky medzinárodného práva vyjadrené v Charte OSN, ale aj svoj hlavný dokument, Washingtonskú zmluvu. Robí tak s bezočivosťou arogantného agresora, pričom sa už vôbec ani len nepokúša zatajiť svoje skutočné ciele. Na poslednom zasadnutí Parlamentného zhromaždenia NATO v Kodani (11. – 15. november 2005) bola jedným z hlavných oficiálnych bodov programu diskusia o „novej úlohe“ spojencov: o vojenských operáciách mimo územia Severoatlantickej aliancie. Ako je možné, že nikto sa ani len nepozastaví nad tým, že takéto úvahy sa pohybujú mimo platného rámca medzinárodného práva a mimo samotného mandátu, ktorý je stále definovaný v základných dokumentoch NATO? Viac symbol ako garant bezpečnosti V tomto kontexte sa akoby strácalo základné, aspoň oficiálne proklamované poslanie aliancie, kvôli ktorému sme do nej vstúpili aj my: záruky vlastnej bezpečnosti. Už dlhodobo je zrejmé, že tento proatlantický newspeak je mýtus. Záruky, že Slovensko sa v prípade reálneho ohrozenia dočká pomoci svojich spojencov, sú viac ako neisté. Napriek najrôznejším mystifikáciám neexistuje žiadny automatizmus spustenia kolektívnej obrany. Paradoxne, práve na žiadosť USA. Americkí senátori totiž pri prerokovávaní toľko spomínaného článku 5 Washingtonskej zmluvy v roku 1949 razantne odmietli pôvodnú formuláciu, ktorá skutočne obsahovala záväzok automatického vypovedania vojny v prípade napadnutia spojenca, a nahradili ju variantom, že každá strana použije „takú akciu, akú bude považovať za nevyhnutnú“. To je dosť podstatný rozdiel oproti tomu, čo tvrdia (nielen) naši politici. Strašenie neznámym agresorom, pred ktorým by nás mali ochrániť neurčité záruky NATO, v nás často vyvoláva atmosféru Mníchova. Pointa Mníchova však nie je v tom, ako nás ktosi môže napadnúť. Pointa Mníchova je v tom, ako nás môžu spojenci zradiť. V čom nám teda môže NATO reálne pomôcť? Tí, ktorí stále vidia v Severoatlantickej aliancii ochranu pred Ruskom, by si mali položiť otázku, či budú západní spojenci ochotní riskovať jadrový konflikt pre malé Slovensko. Tí, ktorí dúfajú, že NATO ich ochráni pred nevy- spytateľným Maďarskom, by si mali zasa uvedomiť, že aliancia nezasahuje do sporov dvoch členských krajín, ako to máme možnosť vidieť v prípade Grécka a Turecka. K týmto nepresvedčivým dôvodom sa nedávno pridal ďalší, ktorý hovorí o potrebe spolupráce v boji proti terorizmu. To je však spoločným cieľom celého svetového spoločenstva, vrátane Ruska či moslimských krajín. Pre mňa je podstatný ešte jeden moment celého kontextu sporu. Pred niekoľkými týždňami som sa stretol v pondelkovej diskusnej relácii Večerná galaxia (rádio Regina) v slovnom dueli s bývalým šéfom rezortu obrany Ivanom Šimkom (ktorý okrem iného ako člen vlády predkladal návrh na vyslanie našich vojakov do Iraku). Exminister bol pod ťarchou argumentov po prvýkrát nútený verejne priznať, že „NATO je skutočne viac symbolom ako garantom bezpečnosti“. Keby tieto slová zazneli v nejakom mainstreamovom médiu, vyvolali by prinajmenšom verejnú diskusiu, ak nie škandál. Ivan Šimko však vie, o čom hovorí, hoci ako minister nám tvrdil niečo iné. Kríza aliancie a rast militarizmu V súčasnosti je teda viac ako kedykoľvek predtým zrejmé, že NATO sa stáva z hľadiska reálnych záruk bezpečnosti bezvýznamným. Dnes slúži takmer výlučne ako nástroj Spojených štátov na ovplyvňovanie európskej zahraničnej politiky a spomaľuje úsilie Európy vybudovať si vlastné bezpečnostné inštitúcie. Napriek ideologickej propagande radikálnej pravice Američania zdieľajú s Európanmi skôr inštitúcie ako hodnoty. NATO poskytuje Spojeným štátom dôležitý nástroj na politický nátlak. Od Európy sa v tomto zmysle vlastne očakáva iba to, že podporí každú americkú vojnu, prípadne bude po nej upratovať tak, ako to robí v Afganistane alebo Iraku. Ak dnes plní aliancia nejaké reálne užitočné funkcie, tak je to skôr v rovine vojenského plánovania a politickej diskusie. To je však dosť málo, ak si na druhej strane uvedomíme, že v dôsledku rozširovania NATO začalo po prvý raz od skončenia studenej vojny opäť stúpať zbrojenie a dnes dosahuje hodnoty porovnateľné s osemdesiatymi rokmi, kedy dostávalo prívlastky ako „horúčkovité“ či „apokalyptické“. Pri takomto vývoji nie je namieste typická simplicitná otázka, „čo nás dnes lepšie ochráni ako NATO“. Skôr je potrebné uvedomiť si, že globálny bezpečnostný systém je dnes (aj vinou aliancie) ohrozený viac ako za studenej vojny, že žiadne spasiteľské riešenia od NATO nemožno očakávať. Samotná Severoatlantická aliancia je dnes vo vážnej kríze, a to minimálne od svojho pražského summitu v novembri 2002, kde napriek očakávaniam nebola predložená žiadna veľká vízia, nedosiahol sa prakticky nijaký pokrok. To, že politici o týchto vážnych problémoch nehovoria tak radi ako povedzme o nedostatkoch OSN neznamená, že neexistujú. Naopak, zásadné nejasnosti pretrvávajú a potvrdilo to aj kodanské zasadnutie Parlamentného zhromaždenia NATO. Aj z uvedených dôvodov je jasné, prečo by sme mali byť maximálne opatrní pri akomkoľvek súhlase s vysielaním slovenských vojakov do zahraničia. Bezhlavá podpora každého vojenského dobrodružstva Spojených štátov by z tejto republiky urobila ukážkový príklad vazalstva. V každom prípade je už len fakt, že ministerstvo obrany môže navrhnúť niečo také šialené dôkazom, že túto krajinu ovládol trend, ktorý má z politologického hľadiska veľmi jasné pomenovanie: militarizmus. Autor je vysokoškolským učiteľom