V komentári Jana Čulíka z 6.3. vidno určitý posun v politickom diskurze. Autor pri porovnaní Ruska so Spojenými štátmi americkými poukazuje na to, že ani Amerika nie je ideálom demokratickosti. Možno je toto zistenie banálne, ale ak vezmeme do úvahy, že dosiaľ bolo v našom oficiálnom politickom diskurze v móde nezmyselne stotožňovať spriatelené politické režimy s ideálom „demokracie“, tento prístup sa javí rozumnejší. Napriek tomu je tu jeden apriórny predpoklad, ktorý má stereotypnú povahu a vzhľadom ku komplikovanosti problému „demokracie“ vyznieva zjednodušene. O Amerike sa síce už nepíše ako o „demokracií“, čo určite nikdy nebola, ale ako poznamenáva Jan Čulík, „je o hodne demokratickejšia“ napríklad v porovnaní s Ruskom. Nemám ilúzie o otvorenosti politického systému Spojených štátov ani Ruska. Ale predstava nevyhnutnej „o hodne väčšej“ demokratickosti amerického politického režimu, ktorá v o niečo rozumnejšej podobe nahradila doposiaľ používanú dogmu o americkej „demokracií“, nie je takisto celkom reálna.
Každý socio-politický systém sa reálne pohybuje v škále medzi „demokraciou“ ako ideálne otvoreným a v krajnom prípade „totalitnou diktatúrou“ ako veľmi uzatvoreným systémom. Označenie konkrétneho režimu ako „demokracie“ alebo „diktatúry“ je normatívna záležitosť. Ideálne systému neexistujú a tak akýkoľvek reálny systém môžete označiť ako diktatúru. Problém otvorenosti politického systém má však viac aspektov a je obyčajne ťažké urobiť jednoznačné závery o tom, ktorý z režimov je demokratickejší, zvlášť ak máme ambície hľadať zásadné rozdiely v ich otvorenosti.
V prvom rade chcem upozorniť na jeden metodologický omyl, ktorý bol uvedený v spomínanom článku. Fakt, že v nejakom štáte (USA) je politická situácia stabilná, nemusí vypovedať o tom, že politický systém je otvorený. Naopak, môže to byť výsledkom vysokej uzavretosti politického režimu. Podobná výhrada platí na tému politických represálií. „Každodenné“ represálie vypovedajú viac o stabilite systému; o jeho povahe vypovedá skôr to, čoho je tento systém za určitých okolností schopný. Tu je možno výpovednejšie ak porovnáme, ako sa vysporiadali, zhruba v tom istom čase Američania s hnutím „Occupy“ na jednej strane a Rusi s demonštrantmi proti zvoleniu Vladimíra Putina na strane druhej. Prípadne, ktorý prezident týždenne podpisuje zoznam osôb určených na likvidáciu, alebo ktorý zo štátov legalizoval mučenie a realizoval aj na území svojich európskych spojencov zariadenia kde sa takéto aktivity vykonávali. Všetko sú to iste komplikovanejšie témy, ale tieto príklady ukazujú, že normatívne znamienko by sa tu dalo pokojne vymeniť a uzáver by mohol vyznievať rovnako rozumne. Mojim cieľom nie je deliť svet na demokratov a nedemokratov, ale poukázať na to, že tento problém je príliš zložitý na stereotypné uzávery.
Zamerajme sa na niekoľko dôležitých parametrov politického systému, ktoré predstavu o vždy nevyhnutne „demokratickejšej“ Amerike, konfrontujú s faktami, vypovedajúcimi o opačnej tendencií.
1. Stranícky systém. V spojených štátoch amerických je stranícka zložka politického systému na centrálnej úrovni tvorená výlučne dvoma stranami – Republikánskou a Demokratickou. Problém amerických politických strán tkvie v tom, že z pohľadu európskych kritérií ich stranícka diferenciácia vlastne nespĺňa kritérium plnohodnotnej straníckej diferenciácie. Tieto strany napríklad nemajú členstvo v našom ponímaní, sú to oligarchicko-administratívne štruktúry. Preto tu nie je prítomná ani z nášho pohľadu štandardná demokratická kontrola zdola a kľúčové politické procesy ako nominácia kandidátov sú často len divadlom v rámci ktorého neplnohodnotné členstvo manifestačne schváli „zhora“ určených kandidátov. Maurice Duverger nazval tento typ strany ako „výbor“. Americké politické strany sú volebné výbory, ktorých funkciou je robiť kampaň niektorým ľuďom. To neznamená, že nepôsobia ako ideologický filter. Práve naopak, ideologicky a programovo sa pohybujú na veľmi úzkej až totožnej platforme.
Pri porovnaní s európskymi politickými systémami je problém označiť americký politický systém ako dvojstranícky. V porovnaní s európskymi stranami, tie americké vlastne nie sú plnohodnotnými stranami a ich diferenciácia v organizačnej či programovej rovine, nie je relevantná pri porovnaní s európskymi štandardmi. Ak by sme uplatili rovnaké metodologické kritériá pre hodnotenie európskych a amerického politického systému, potom by sme mali ten americký označiť buď ako veľmi úzky a málo diferencovaný stranícky oligopol – ide vlastne o „stranu kartelu“ – alebo, ako vnútorne diferencovaný stranícky monopol. Čo sú vlastne z veľkej časti len terminologické problémy.
Ku hegemónií vládnucej dvojstrany v USA prospeli procesy v období studenej vojny. V 50. až 70. rokoch dvadsiateho storočia prebiehal systém opatrení vnútornej rozviedky pod názvom COINTELPRO (Counter Intelligence Program). Bol to vlastne program likvidácie potenciálnej politickej opozície, ktorý v roku 1957 vypracoval vtedajší riaditeľ FBI Edgar J. Hoover. Tento proces sa v podstate nelíšil od podobných procesov napríklad v socialistickom Československu v 50. rokoch a v čase normalizácie, ktoré však boli v období politického oteplenia 60. rokov zastavené. ŠtB dostala podobné úlohy až okolo roku 1970. Cieľom rozkladných aktivít kontrarozviedky na oboch stranách železnej opony boli potenciálne opozičné politické strany a občianske združenia.
Kým americký politický systém možno označiť ako systém jednej strany rozdelenej na dve frakcie, ruský politický systém je v straníckej rovine rozmanitejší. Na jednej strane má vládnuce „jadro“ establišmentových strán okolo Jednotného Ruska, ktoré môžeme označiť ako hegemonické. Nemá však monopol. Okrem toho sú na centrálnej úrovni zastúpené opozičné strany, ktoré síce fakticky pôsobia na okraji politického systému, ale tento systém pre ne nie je úplne uzavretý. Programová diferenciácia najsilnejšej opozičnej platformy, Komunistickej strany Ruskej federácie od establišmentu, je pomerne viditeľná. Pohybuje sa, aspoň formálne, v škále systémový kapitalizmus vs. systémový antikapitalizmus (socializmus). Výsledkom takéhoto usporiadania sú aj rôzne spory o falšovanie volieb či férovosť politických podmienok, ktorým ale Rusi môžu venovať svoj čas z veľkej časti práve vďaka tomu, že systém nie je pre okrajových aktérov totálne uzatvorený. Naproti tomu, v USA sú takéto spory bezpredmetné, pretože systém pre okrajových politických aktérov na centrálnej úrovni nie je fakticky otvorený vôbec. Nie je to výsledkom legitimity. Ukázali to prieskumy verejnej mienky, ale i nedávno pomerne tvrdo potlačené hnutie Occupy. Zhruba polovica obyvateľov nie je spokojná s takto postavenými mantinelmi „výberu“.
2. Ďalšou z kľúčových zložiek politického systému je organizovaná občianska spoločnosť. V tomto smere možno porovnať postavenie jednej časti občianskej spoločnosti v USA a Rusku – zo zahraničia platené organizácie. Tento problém vystupuje do popredia najmä v súvislosti s tým, že Spojené štáty cez NED, IRI, NDI a rad ďalších podobných fondov, financujú organizácie, ktoré vystupujú v záujme spriatelených, alebo naopak, proti znepriateleným režimom. V USA by bola činnosť takýchto organizácií, prinajmenšom v tej podobe, ako ich dôverne pozná celá stredná a východná Európa, trestná. Môžu pôsobiť iba s nálepkou zahraničných agentov. Rusko prijalo nedávno analogické právne predpisy ako ich americkí partneri, za čo bolo podrobené tvrdej kritike.
Činnosť organizovanej občianskej spoločnosti v oblasti politiky, nemožno oddeliť od činnosti politickej opozície, vrátane opozičných strán. V Rusku pôsobí aj v oblasti organizovanej občianskej spoločnosti pomerne výrazná komunistická opozícia. V USA bola opozícia takéhoto druhu potlačená v čase studenej vojny. Ako ochotne sa americký establišment zmieruje so sporadickými pokusmi o obnovenie opozičných, antisystémových aktivít, sme mali možnosť pozorovať na prelome rokov 2011 a 2012, pri potlačení masového hnutia, ktoré požadovalo, okrem iného, aj otvorenie politického režimu.
3. Masediálny systém je poslednou z troch hlavných zložiek politického systému. Tak ako v prípade organizovanej občianskej spoločnosti, i tu vidíme opakovať sa vzorce typické pre stranícky systém. Ruský mediálny priestor je do značnej miery kontrolovaný pro-establišmentovanými médiami. V Rusku však pôsobí aj protirežimná celoštátna tlač, prípadne elektronické médiá (rádiá) pôsobiace v hlavnom meste a vysielajúce celoštátne. A to jednak zo strany pravicovo-liberálnej opozície podporovanej zo Západu, jednak zo strany komunistov, ktorí síce majú značnú spoločenskú podporu, ich finančná a mediálna sila je však nižšia (čo je zaujímavé, tento nepomer politikom na Západe neprekáža).
Aj v Spojených štátoch pôsobia hlavné médiá na strane establišmentového kartelu. Politickú príslušnosť amerických médií dokladovalo viacero obsahových analýz, napríklad od Gaziana, Wackmanna a spol., a samozrejme Chomského. Hlavné masmédiá väčšinou inklinujú viac ku Republikánskej alebo Demokratickej strane, prípadne ku určitej záujmovej klike v rámci kartelu. (To bolo typické napríklad aj pre masmédiá v socialistickom Československu, ktoré vstupovali do frakčných bojov v rámci KSČ, alebo Národného frontu). Ale takáto inklinácia nemení ich prokartelovú orientáciu, takú istú ako vidíme u Ruských hlavných médií. Na rozdiel od ruského mediálneho systému (prípadne Britského, kde pôsobí napríklad TV stanica Channel 4), však v USA nepôsobí celoštátna, alebo v hlavnom meste situovaná antiestablišmentová tlač. Pôsobia tu lokálne opozičné periodiká. V poslednej dobe prenikli na územie USA ruské masmédiá, najmä televízia RT. V opačnom garde je tento vzorec prítomný už dlhšie. Prítomnosť ruských médií v americkom mediálnom priestore však nie je v miestnych politických a mediálnych kruhoch vítaná o nič viac, ako mediálne prieniky Západu do ruského informačného priestoru.
Začlenenie hlavných médií do štátneho a politického systému USA má pomerne dlhú a inštitucionalizovanú históriu, ktorá súvisí s vytvorením korporátno-vládneho štátneho sektora krátko po II. svetovej vojne. V roku 1950 vznikol tzv. Broadcaster Advisory Council (dozorná rada vysielateľov – BAC), ktorú vytvorila Národná asociácia vysielateľov. Vznik tohto orgánu podporil Biely dom, privilegovaním vysielacích práv vybranej skupine vlastníkov médií. Jedným z kľúčových aktérov procesu bol Nelson Rockefeller, vtedajší predseda Psychological Strategy Board (orgánu na vedenie psychologickej vojny) a budúci americký viceprezident – klan Rockefellerovcov má dodnes silnú pozíciu ako vlastník masmediálneho systému. BAC sa zaviazala realizovať v súlade s politikou Bieleho domu, propagandistické opatrenia, vrátane cenzúry. Toto všetko sa udialo na pozadí vyčistenia masmediálneho systému od akéhokoľvek náznaku politickej opozície. Spoločne s podobnými orgánmi v oblasti riadenia tlače, bola takto po II. svetovej vojne vytvorená politická štruktúra, ktorá fakticky nahrádzala funkcie ktoré počas vojny realizoval Úrad pre vojnovú informáciu a Cenzúrny úrad (vytvárajúce fakticky ministerstvo propagandy). Táto štruktúra vďaka priamej kontrole médií, pôsobila ešte bezprostrednejšie. Neskôr boli prvotné korporátno-vládne orgány nahradené sofistikovanejšími nástupcami. Jedným z nich je aj Trilaterálna komisia. Kým prvé orgány takého druhu ako BAC, boli riadené predsedom z korporátneho sektora, pre novodobé „korporátno-vládne“ orgány je už typické, že ich predseda je obyčajne človek reprezentujúci Washington. Vidno tu teda centralizačné sklony. Z tohto pohľadu je už povestný propagandistický ťah amerických masmédií, pomerne logickým výsledkom ustanovených vzťahov.
Netrúfam si porovnať úroveň „demokratickosti“, teda najmä otvorenosti politických režimov v Rusku a Spojených štátoch tak suverénne, aby som mohol skonštatovať, že jeden z nich je oveľa demokratickejší či menej demokratický. Hodnotenie je veľmi problematické, pretože je tu viacero rovín a zistenia sú rozporné. V niečom je situácia v Amerike lepšia, v niečom horšia. Okrem toho tu vystupuje rad špecifických miestnych faktorov, ktoré porovnanie komplikujú. Istotne však možno skonštatovať dve veci: Za prvé, apriorný predpoklad o podstatne vyššej demokratickosti amerického politického režimu má značne stereotypnú povahu pričom ide vlastne o variáciu na starú známu floskulu o kultúrnej nadradenosti Západu v oblasti ideologicko-normatívnych kritérií („demokracia“, „sloboda“, „ľudské práva“ a pod.). Ak by aj Západ mal sklony k takejto nadradenosti, má smolu, pretože jeho vedúca veľmoc mu tento imidž v značnej miere kazí. Za druhé, ani Rusko, ani Spojené štáty americké, nie sú, neboli, a žiaľ v najbližšej dobe asi ani nebudú vzorom demokratickosti a dodržiavania ľudských práv.
Článok prispievateľa Slova vyšiel na Britských listoch 11. 3. 2014
