Nikto nespochybňuje právo verejnosti zhromažďovať sa na námestiach či iných priestoroch a vyjadrovať svoje názory alebo požiadavky voči vládnucej moci. V demokracii to vždy bolo a je právom všetkých občanov štátu.
Aj nedávne zhromaždenia, deklarované účastníkmi i organizátormi ako smútočné, ale aj protestné, majú nespochybniteľné právo na uskutočnenie a vyjadrenie svojich cieľov. Druhou vecou je, aké sú tie ciele a ako sa samotné protesty a celá mediálna i politická kampaň okolo nich rozvíja a kam smeruje.
Vyjadrenia protestov, požiadaviek alebo nespokojnosti skupinou občanov by mali byť signálom pre vládnu moc, že nekoná v niektorých veciach správne. Alebo aspoň to, že nekoná podľa predstav niektorých skupín obyvateľstva.
To však ešte neznamená, že tak ako protestujúci rozmýšľa a to isté žiada aj ostatná časť občanov krajiny. Teda, že vládnuca moc musí hneď konať podľa predstav zhromaždených či protestujúcich a splniť ich požiadavky neodkladne a v nimi požadovanom zmysle. Kde by tak skončila demokracia, ak by sa takáto prax zviedla do praktickej politiky či života krajiny alebo obce? „Prevažná menšina“, ktorá si prisvojila „patent na pravdu“ bude žiadať niečo, čo absolútna väčšina nepovažuje za potrebné či správne. Alebo má úplne iný názor na danú zmenu, usporiadanie, fungovanie. Páčilo by sa nám také fungovanie spoločnosti?
Kde ostala demokracia a práva neprotestujúcej či nedemonštrujúcej väčšiny? Kde ostala ich sloboda a rešpektovanie ich názoru? Kde a ako je, či bude rešpektovaný ich hlas?
Pozrime sa, čo sa stalo na Slovensku v posledných dvoch týždňoch.
Niekoľko desiatok tisíc účastníkov zhromaždení (podľa niektorých odhadov sto tisíc) žiadalo odstúpenie vlády. To sa stalo argumentom pre opozičné strany, aby ich lídri vyhlasovali, že „ľudia chcú zmenu“.
Podľa tvrdení väčšiny súčasných politických strán, boli parlamentné voľby v roku 2016 demokratické. Ak je to tak, to znamená, že súčasná koaličná vláda vznikla zo strán, ktoré dostali dôveru viac ako 1,1 milióna voličov na Slovensku. Nakoľko je teda demokratické a nejakým spôsobom záväzne, aby 100 tisíc účastníkov protestov žiadalo a vydobylo si zmenu toho, o čom rozhodlo 1,1 milióna občanov?
Ďalších 1,7 milióna voličov nebolo vôbec voliť. O názory týchto ľudí „prevažná menšina“ nemá záujem a nepotrebuje ich vedieť? Alebo jej práve takýto stav pasivity voličov občanov vyhovuje!?
Samozrejme, že áno. Oni s tým dokonca počítajú ako so samozrejmosťou v demokracii „podľa ich predstav“. Navyše, ak je iniciátorom legalizácie pochybného demokratického kroku samotný prezident krajiny, ktorý bol „zvolený“ fakticky len 29,5-percentným počtom voličov občanov z celkového počtu zapísaných voličov, teda ani celou jednou tretinou; aj to je ukážkou predstáv niektorých síl o demokracii. K legalizácii „sotva demokratického“ konania prispieva ešte manipulácia verejnou mienkou zo strany médií, takzvaných politológov, dokonca niektorých učiteľov univerzít, ktorí v iných prípadoch vehementne obhajujú nezávislosť akademickej pôdy. Prirodzene, za výdatnej aktívnej podpory rôznych šebejov, mesežnikovov, ale aj matovičov, galkov, budajov a iných „pobudov“.
Čo s takou demokraciou?
Čo s demokraciou jednostranne chápanou a jednostranne presadzovanou, manipulovanou médiami, ktoré sú prevažne v súkromnom vlastníctve finančných skupín a oligarchov? Teda vo vlastníctve menšiny spoločnosti, ktorá si však za svoje peniaze formuje vládne mocenské štruktúry tak, aby jej pomáhali jej bohatstvo upevňovať a zväčšovať. A ako sa ukazuje, formuje celkom úspešne aj verejnú mienku a správanie časti občanov. Samozrejme, len do tej miery, do akej z občanov je ochotné stať sa „stádo“. Len do času, kým sa neprebudí, alebo kým niekto alebo niečo neprebudí „zdravý rozum“ spoločnosti.
Autor je podpredseda KSS
