Keď KDH zverejnilo minulý štvrtok svoje odmietavé stanovisko k poslaneckej novele zákona o civilnej službe, potvrdilo tým dlhodobý trend smerujúci k nacionalistickému chápaniu spoločnosti. Dokazuje to aj vyhlásenie, že štát musí prinútiť svojich občanov k vlastenectvu.
KDH chápe vlastenectvo naozaj bizarne. Odhliadnuc od toho, že som sa ešte nestretol s prípadom, kedy by vojenčina vyvolávala pocit hrdosti na vlastný štát, treba poznamenať, že takéto „donucovanie“ by zasahovalo do základných ľudských práv. Ozajstné vlastenectvo je spontánna reakcia na úspechy a tradície štátu, ktorého sme súčasťou. Nemôže to byť naordinovaná hodnota. Dnešný zápas za spravodlivejší zákon o civilnej službe nie je zápasom za zachovanie vlastenectva, ale za demilitarizáciu nášho vedomia.
Branná povinnosť nie je prirodzenou súčasťou základných občianskych povinností. Poprvýkrát ju zaviedli až v období Veľkej francúzskej revolúcie. V čase, keď myšlienky revolučného Paríža viedli k vzniku národných hnutí, sa obrana štátu so zbraňou v ruke začala chápať ako vyjadrenie lojality k vlastnému národu. Branná povinnosť je teda v tomto zmysle historickým reliktom nacionalistických a militaristických tradícií. Napokon, niektoré štáty (ako napríklad Veľká Británia a USA) zavádzali brannú povinnosť až pod vplyvom prvej a druhej svetovej vojny. Dnešný trend je charakteristický postupným návratom k profesionálnej forme armády, a to nielen na Západe – o takejto možnosti uvažujú aj v Rusku.
Dovolím si teda tvrdiť, že naše vedomie bolo brannou povinnosťou zdeformované. Určite si mnoho z našich čitateľov spomína, ako im od malička vtĺkali do hlavy, že „vojna z nich urobí chlapov“. Byť chlapom, teda v súčasnej militaristickej kultúre znamená vedieť zabíjať, čo je v podstate pozostatkom prehistorického uvažovania vedeného v rovine, že úlohou muža je predovšetkým byť bojovníkom. Zástancovia tohto spôsobu vyjadrenia lojality k štátu sa odvolávajú aj na ústavu, ktorá považuje obranu vlasti za najčestnejšiu povinnosť. V základnom zákone sa však nikde nehovorí o tom, že obranu vlasti možno vykonávať iba so zbraňou v ruke. Veď brániť štát možno aj perom – a často oveľa účinnejšie. Ďalším z toho vyplývajúcim predsudkom je domnienka, že civilná služba je iba náhradou za vojenskú. Takto ju chápe (súdiac podľa svojho vyhlásenia) aj KDH, ktoré očividne uprednostňuje službu v armáde, hoci podľa jeho oficiálnej ideológie by sme očakávali skôr opak. Ak ústava vyhlasuje obidve formy služby štátu (civilnú i vojenskú) za rovnocenné, treba k nim takto aj pristupovať a podvedome nezvýhodňovať armádu.
Dosiaľ platný zákon o civilnej službe je skutočne hrubo diskriminujúci. Okrem chronicky známych faktov treba uviesť aj skutočnosť, že najostrejšie postihuje odvedencov s deťmi. Kým občan, ktorý si vyberie základnú vojenskú službu, je odvedený v prípade svojich záväzkov len na päť mesiacov, mladý muž ako otec rodiny na civilnú službu nemá nárok na takúto zľavu a odkrúti si plné dva roky, čiže päťnásobok svojho kolegu na náhradnej vojenskej službe.
Poznám mnoho mladých mužov, ktorí by mohli byť svojej vlasti užitoční tisícorakým spôsobom, no ktorých práve branná povinnosť brzdí v rozlete. U nás sa na mladíkov, ktorí nechcú ísť na vojnu, stále ešte pozerá ako div nie na zločincov. Spoločnosť by sa mala hlbšie zamyslieť nad tým, čo vyzerá prirodzenejšie a zmysluplnejšie: či človek, ktorý žne úspechy vo výskume, umení, športe, ekonomike alebo mladý muž, ktorého učia, kam treba strčiť zásobník. Pochopenie zvrátenosti druhej možnosti je základným predpokladom demilitarizácie nášho vedomia.
