Dvadsať rokov po rozdelení Československa sa bývalý námestník ministra obrany J. Pospíšil na obrazovke televízie chváli, ako v prospech Čechov obabral Slovákov, keď poslali ministra I. Andrejčáka na týždňový ekologický seminár do Nórska, aby potom mohol vo federálnej vláde namiesto neho Pospíšil hlasovať a pozmeniť pôvodný návrh ministerstva na delenie majetku v armáde v prospech Česka.
Nebol to zďaleka jediný prípad, keď sa slovenská reprezentácia nechala pri delení majetku federácie dobehnúť. Spomínam si, ako po uzatvorení jednej čiastkovej dohody o delení na bratislavskom Bôriku v roku 1993 niekedy po polnoci pri prípitku štátny tajomník ministerstva financií SR Jozef Magula poznamenal na adresu českej strany, že namiesto šampanského by už konečne mohli priniesť na Slovensko aj tie podklady o majetku, ktorých sa slovenská strana nevie domôcť a nevie, z čoho vychádzať, keďže podklady zostali v Prahe.
Slovensko bez devízových rezerv
Najvýraznejšie sa to ukázalo pri delení devízových rezerv. Slovensko muselo po rozdelení štátu urýchlene predať tabakový priemysel, aby vôbec malo nejaké devízové rezervy, zatiaľ čo Česko zrazu pohodlne hospodárilo s devízami, ktoré ešte pred mesiacom nejestvovali, na delenie neboli k dispozícii.
Navyše, koncom roka 1992 presadilo Česko v Medzinárodnom menovom fonde, že kvótu ČSFR rozdelí nie v pomere 2 : 1 ako vyplývalo z federálneho zákona o delení majetku a ako dohodli predtým aj český a slovenský minister financií, ale v pomere 2,29 : 1 v prospech Česka. Vzápätí MMF ponúkal Česku poskytnúť 30 percent kvóty ČR bez zvyčajných schvaľovacích procedúr. Zatiaľ na Slovensko chodili jeho úradníci overovať, preverovať, radiť, nariaďovať opatrenia…
Za federácie, ba ešte aj po jej rozpade, slovenské podniky vyvážali cez monopolné podniky zahraničného obchodu, ktorých veľká väčšina sídlila v Prahe. Tie a české banky inkasovali devízy a na Slovensko posielali za ne koruny. Aj devízové platby v slovenských hoteloch, ktoré platili kartami zahraniční turisti, inkasovali vtedy české banky. Ďalej prišlo Slovensko o devízy tým, že za ne v druhom polroku 1992, keď už bolo rozhodnuté o delení federácie, česká strana narýchlo nakupovala lietadlá, počítače, spotrebný tovar. V polroku 1992 vykazovala federácia ešte prebytok zahraničného obchodu 870 miliónov dolárov, potom sa Čechom podarilo to, čo nebolo dovtedy vídané ani za celú federáciu: iba za december 1992 český dovoz trojnásobne prevýšil hodnoty z prvých mesiacov roka. Za rok 1992 potom zatiaľ čo SR dosiahla pasívnu bilanciu 2,1 miliardy korún, ČR vo federácii narástlo pasívum zahraničného obchodu na 23-24 miliárd korún (z prebytku 870 zostal za pol roka schodok 663miliónov dolárov). Zrazu nezostali devízy na delenie majetku.
Česká strana ešte v roku 1993 zadržiavala platby, ktoré už Slovensku patrili za tranzit plynu i časť zisku Tranzitného plynovodu, ktorý patril Slovensku. Slovensko pritom súhlasilo, aby Česi platili za prepravu tisíc kubíkov plynu na sto kilometrov 1,3 dolára (a aby to hradili v korunách), hoci vo svete bolo bežných 1,7 dolára. Za federácie však Slovensko za prepravu plynu do Česka nedostávalo nič.
Českí publicisti i politici radili Slovensku devalvovať menu, čím by za tranzit platili ešte menej. Vtedajší viceguvernér Národnej banky Slovenska Marián Tkáč upozornil, že ak sa časť plynovodu na Slovensku využije na prepravu plynu do ČR a západnej Európy, môže to priniesť platobnej bilancii SR 500 miliónov dolárov ročne a ak sa to pripočíta k jestvujúcim devízovým rezervám, Slovensko by nepotrebovalo menu devalvovať, ale mohlo by ju dokonca revalvovať, spevniť. No slovenskí vyjednávači sa pokúšali dohodnúť na poplatkoch za prepravu plynu do ČR iba „kdesi medzi nákladmi a svetovou cenou“.
Ropovod a plynovod boli dlho predmetom majetkových sporov, nakoniec sa vyriešili na jednom z dvoch princípov predpokladanom v zákone o delení majetku: na územnom. Každej republike patrilo to, čo ležalo na jej území k dátumu rozdelenia. Inak mal platiť princíp 2 : 1.
Keď české noviny začali bombardovať českú Komerční banku za neodvedený zisk za rok 1992, zrazu zmĺkli, len čo sa o tom na rokovaní o delení majetku zmienila aj slovenská strana. Zisk sa mal totiž ešte deliť podľa kľúča 2 : 1, napokon si ho nechali v ČR s tým, že zasa zisk VÚB môže zostať na Slovensku, čo bolo pre Slovensko značne nevýhodné.
Krivé zrkadlá
Už za socializmu sa začali spievať pesničky „kto na koho vo federácii dopláca“ a posledná socialistická vláda Ladislava Adamca chcela už prerozdeľovanie zastaviť, či zmierniť. Slúži ku cti Václava Klausa ako českého premiéra i Ivana Kočárnika, jeho ministra financií, že takéto diskusie odmietali s tým, že v zanikajúcej ekonomike krivých zrkadiel, neekonomických cien a centrálneho plánovania sa nedá dospieť k nijakému záveru. Napriek tomu český odborník na česko-slovenský peňazovod Karel Kříž z Lidových novín vypočítal, koľko stámiliónov „českých“ korún tieklo každú hodinu za federácie z Česka na Slovensko, z čoho si už uťahoval aj taký federalista, ako bol Milan Lasica.
Na druhej strane Marián Tkáč ako námestník slovenského ministra financií niekedy v roku 1991 prezentoval analýzu v češtine, podľa ktorej dokonca Slovensko s hospodárstvom založenom na výrobe zbraní, polotovarov, železa a hliníka s umelo podvyživenými cenami doplácalo na Českú republiku, kde si inkasovali zisky aj z týchto polotovarov české finalizujúce podniky. Navyše aj zisk z výroby železa alebo hliníka vyrobených na Slovensku sa účtoval do federálneho alebo dokonca priamo českého rozpočtu, lebo slovenské podniky patrili do českých koncernov či výrobno-hospodárskych jednotiek, ktoré inkasovali výnosy z celého odvetvia, vrátane podnikov na Slovensku. Podobne to bolo s už spomínanými podnikmi zahraničného obchodu.
V ekonomike krivých zrkadiel vznikla aj pohľadávka. ktorou celé roky česká strana doslova vydierala Slovensko a odmietala realizovať aj tie dohody, ktoré už dávno boli dohodnuté ako nesporné, napríklad tzv. slovenské zlato. Dohodu o ňom z roku 1993 sa podarilo realizovať až v roku 2000, po tom ako slovenský podpredseda Dzurindovej vlády Ivan Mikloš presvedčil českého podpredsedu Zemanovej vlády Pavla Mertlíka, že česká požiadavka na údajný dlh z delenia Štátnej banky česko-slovenskej (ŠBČS) 24 až 29 miliárd korún bola od začiatku neopodstatnená, neuznávala ho ani jedna slovenská vláda a najmä nemá oporu v zákone o delení federácie, takže ČR by ju ani pred nijakým súdom nevymohla. (S istým zjednodušením: česká centrálna banka chcela okrem podielu rozdeleného podľa zákona 2 : 1 ešte nejaké miliardy požičiavané komerčným bankám podľa pravidiel platných pred rozdelením federácie, ale vrátiť ich chcela iba za slovenské banky.) Po tom ako český i slovenský parlament v roku 2000 schválil dohodu premiérov Dzurindu a Zemana z 24. novembra 1999, naplnila sa aj dohoda z roku 1993 a zadržiavaných 4,1 tony slovenského zlata sa dostalo na Slovensko.
Veľká nula
Miluláš Dzurinda tak v roku 2000 fakticky realizoval aj neuskutočnenú dohodu premiérov Mečiara a Klausa z roku 1997 v Piešťanoch (ich slovenská i česká opozícia ju spochybnili a neumožnili realizovať) i vyhlásenie Vladimíra Mečiara z roku 1996, podľa ktorého už v roku 1993 navrhoval: „ Skončime to. Zlato príde na Slovensko a nula. Nedlhujeme vám nič.“
Slovensko sa však za odpustenie fiktívnej českej pohľadávky vzdalo aj svojich reálnych požiadaviek.
Malo ísť o úhradu slovenského podielu v českej Komerčnej banke aj nevyplatených dividend z českej Komerčnej banky za akcie, ktorých držiteľom bol slovenský Fond národného majetku. Slovensko sa vzdalo aj kompenzácie za majetok 65 federálnych podnikov, ktorý si presunul český FNM z federálneho na svoj účet. Podľa dohody českého a slovenského fondu z roku 1993 i z roku 1999, ktorú potom Dzurindova dohoda o veľkej nule anulovala, mal sa tento podiel predať a výnos z neho rozdeliť v pomere 2 : 1. Výnos sa odhadoval na 3,3 až 4 miliardy korún.
Okrem podielu na federálnom majetku FNM sa Dzurindova vláda vzdala aj podielu na správe štátnych hmotných rezerv ČSFR, podielov na hnuteľnom majetku bývalých federálnych ústredných orgánov i tretinového podielu z delenia bývalej konsolidačnej banky ČSFR. Tieto slovenské nároky mali oporu v platných zákonoch o delení majetku federácie a česká strana ich vyčíslila na 7,5 miliardy českých korún. Išlo o miliardy, ktoré už v minulosti boli uznané ako nesporné slovenské pohľadávky, no Dzurindova vláda sa ich pri kreslení hrubej čiary za minulosťou delenia vzdala.
Okrem toho ďalších 12,5 až 13 miliárd českých korún v prospech SR bolo otvorených v nedoriešených a českou stranu neuznaných nárokoch (na druhej strane Slovensko neuznalo český údajný nárok na 4,4 mld. Kč z vyúčtovania po výmene federálnej meny, ktorý sa neopieral o nijakú zmluvu.)
Slovensko sa všetkých nárokov vzdalo za Dzurindovej vlády v prospech dobrých vzťahov so svojím susedom, v prospech zvýšenia kredibility štátu v očiach investorov. Z hľadiska národoveckého krídla HZDS (nie Vladimíra Mečiara) išlo o naplnenie sna, „budeme aj trávu hrýzť, len nech sme samostatní“, ako sa vyjadril jeden z nich.
Česko sa na rozdelenie pripravilo vopred
Dzurindova vláda vo svojom čase však uzavrela najlepšiu zmluvu, aká sa už uzavrieť dala. Nenesie vinu na tom, že Slovensko sa cítilo po rozdelení, povedané slovami Dzurindovho ministra Ľudovíta Černáka „ako manžel, ktorý si po rozvode zoberie špinavé ponožky a všetko ostatné nechá partnerovi“.
Slovenská reprezentácia, ktorá bola pri rozdelení republiky i vláda Jána Čarnogurského pred ňou, podcenila fakt, že Česko sa na rozdelenie pripravovalo už v roku 1991, ako aj na rozdelenie meny po tom oveľa skôr ako Slovensko. Mečiarove vyhrážky, že môže Čechom zavrieť kohútik na ropovode či plynovode, Česko predišlo výstavbou ropovodu Ingolstadt, ktorú pripravilo a začalo ešte za federácie, hoci z hľadiska ČSFR nebol potrebný, lebo bol nevyužitý ropovod Adria a lacnejšie by bolo pripojenie sa na viedenský Schwechat, lenže obidva ústili na Slovensku. Česi vo svojom katastrofickom scenári dokonca počítali s tým, ako zabezpečiť dosť toaletného papiera, akoby harmanecké papierne po rozdelení ČSFR mali prestať fungovať a dovážať papier aj do ČR… Ešte pred rozdelením federácie tajne v Kanade tlačili české peniaze.
Nielen Pospíšil sa chváli, ako pomohol obabrať Slovensko. Takých českých politikov, ktorí si teraz robia v ČR zásluhy za delenie v prospech ČR, je viacero a niektorí slovenskí publicisti – len preto, že nemali radi reprezentáciu Vladimíra Mečiara – im zato vyjadrujú rešpekt, tlieskajú so slovami, že sme síce boli okradnutí, ale tak to malo byť, tak nám treba, ba dokonca tvrdia, že aj tie slovenské orgány na ktoré nemalo Slovensko know-how, nevytvárala na Slovensku Mečiarova vláda, ale priamo Václav Klaus!
Know-how a ukradnutá vlajka
Práve know-how federálnych orgánov (keďže všetky boli v Prahe a iba sa premenili na české, kým Slovensko ich budovalo na zelenej lúke), bolo jednou z márnych slovenských požiadaviek na vyrovnanie z českej strany.
Reálnejšou požiadavkou bola náhrada za používanie federálnej vlajky. Ústavný zákon o rozdelení federácie v novembri 1992 totiž ustanovil, že „Česká republika a Slovenská republika nesmú po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky používať štátne symboly Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,“ V roku 1968, keď sa načas okrem federálnej vlajky začali používať aj národné, vytiahli Česi svoju červeno-bielu vlajku. Teraz však nespravili ani to, čo naznačil Václav Klaus, vraj neporušia ústavný zákon federácie, ak modrý (slovenský) klin bude mať trocha iné rozmery. Bezočivo ústavný zákon porušili a prisvojili si spoločnú vlajku. Malo to psychologické dôsledky v zahraničí, akoby vznikol nový štát, Slovenská republika a česká bola len pokračovaním, nástupníckym štátom po známom Československu. Napríklad slovenskí hokejisti museli bojovať od piky o svoje predchádzajúce zaradenia medzi najsilnejšie mužstvá sveta, kým českých tam zaradili hneď ako nástupcov federálneho mužstva. Hvezdoň Kočtúch vyčíslil hodnotu spoločnej vlajky na 50 miliárd korún, ktoré by nám mali Česi uhradiť. Na druhej strane Česi za ňu nijakú náhradu, nič nenavrhli, necenili si ju ani toľko, čo stojí textília, z ktorej je vlajka ušitá. Pritom vo viacerých sporoch o bývalé federálne značky pripustili aspoň úhradu na premaľovanie federálnych značiek na slovenské, alebo na zmenu firemných obálok. Samozrejme, hodnota značiek, ktoré boli spoločné, sa vyčísľuje inak, pričom hodnota štátnej vlajky ako symbol je na rozdiel od podnikových niekoľkonásobná.
Jednoznačne treba priznať, že česká strana sa pripravila na rozdelenie federácie v predstihu a včas a na rozdelenie majetku tým dupľom. Vladimír Mečiar na rokovaniach niekoľkokrát teatrálne búchal dverami, kričal, odchádzal, až to pripomínalo starý český vtip: Rozčúlený Slovák nadával celý červený od zlosti Čechovi, urážal ho. Čech iba stál a pokojne sa usmieval. Keď sa ho prizerajúci pocestný po skončení hádky spýtal, prečo sa tak nechal urážať, Čech odpovedal: Pozrite sa, ten Slovák, reval, kričal, takmer ho tu klepla pepka. A ja som mu zatiaľ cigaretou sedemkrát prepálil zimník!
Foto: Adam Jones, Ph.D. – Global Photo Archive – Creative Commons
