Špeciálne ide o zástupcov našej pravice. Človek by si povedal, že na rôznom videní sveta predovšetkým pravo – ľavého nie je nič zlé a je to aj pravda. Problém však nastáva pri realizácii rôznych opatrení, ktoré idú ruka v ruke s danou ideológiou. Záujmy človeka idú úplne bokom, mysliac si, že fetiš v podobe HDP, hospodárskeho rastu namiesto rozvoja, či virtuálnej priemernej mzdy sa významným spôsobom odráža na kvalite života.
Dostali sme sa do doby, kedy bohatší bohatnú a menej majetní chudobnejú; pýtam sa, je to takto správne? Samozrejme, pravicoví intelektuáli nás v rámci polarizácie hneď rozdelia na šikovných a menej šikovných, akoby sa od hrúbky peňaženky odvádzala šikovnosť človeka. Zisk a peniaze sa stali zlatým teľaťom. Naša spoločnosť sa delí na ľudí, ktorí chcú byť bohatí a na tých, čo sú bohatí.
Trhy nám diktujú, čo máme robiť, ratingové agentúry hodnotia krajiny a od toho sa potom odvíjajú úroky na ďalšie a ďalšie pôžičky. Tie isté agentúry predsa dávali A-čkové hodnotenia aj toxickým finančným derivátom pred krízou. Kedy si už konečne priznáme, že neviditeľná ruka trhu nefunguje a nikdy nefungovala, veď krízy sú toho perfektným dôkazom. Opakujú sa pravidelne, sme však nepoučiteľní.
Ekonomické záujmy sú nad všetko. Ľudia sa prestali smiať, začíname byť menej spoločenskí a viac kritickí k iným len nie k sebe. S nevraživosťou, aroganciou sa stretávame na každom kroku, žijúc v neustálom strese, čo bude zajtra. Áno, máme luxusné handry, autá na leasing, byty zaťažené hypotékou, len je otázne, či nás to robí šťastnými. Dozvedáme sa od politikov, že predsa 40-ročná hypotéka je o. k., veď celý svet žije na dlh. Koľko sa vlastne dožijú ľudia, ktorí žijú v neustálom strese?
Politici presviedčajú, že šikovný si nájde prácu, ale sami si ju nikdy nehľadali. Mám rád analytikov, ktorí neustále opakujú pesničku, že presťahovať sa za prácou nie je problém, no problém to nie je pre tých, čo sa za prácou nikdy sťahovať nemuseli. A keď sa vysťahuje každý, ako budete riešiť regionálne rozdiely?
Máme síce slobodu, ale bojíme sa povedať svoj názor zo strachu, že nás vyhodia z práce alebo niekto zažaluje. Tak čo sme vlastne? Slobodní ľudia alebo otroci tzv. demokracie?
Foto: Emil Polák
