Takto pred dvoma rokmi, za čias neblahej pamäti vlády Ivety Radičovej, ktorá sa okrem najslabšieho premiéra mohla pochváliť aj jednoznačne najhoršími ministrami zdravotníctva, dopravy, obrany, zahraničia, spravodlivosti a kultúry, aj najmenej vhodným predsedom parlamentu od vzniku samostatnej republiky, neexistovala pre Slovensko dôležitejšia a naliehavejšia úloha, než túto „vládu“ čo najskôr odstaviť od moci, skôr, než napácha veľké, nenapraviteľné škody. (Na čo sa zjavne chystala a dosť toho aj stihla…) V tom čase sa situácia zdala beznádejnou – pomôcť mohli teoreticky len veľké protesty, veľké škandály, dúfať sa dalo v nezhody pri delení koristi a v zákulisné intrigy, ale počítať sa, bohužiaľ, vážne muselo aj s tým, že zlepenec vydrží celé štyri roky a po sebe zanechá spúšť. Ako blesk z jasného neba však zrazu prišla záchrana – nielenže sa podarilo predchádzajúcu vládu zvaliť, ale po voľbách dokonca zostaviť novú bez jedného jediného z „nich“… Komu za to poďakovať? Ľavici? Protestom? Zdravému rozumu? Kdežeby… Dokázala to, a úplne sama (!), práve strana SaS.
Za to si zaslúži pomník…
Dnes, keď už bývalá koalícia buble v opozícii a márne sa snaží vyšpekulovať, prečo by vlastne (vôbec niekedy) mala byť vo vláde, zostáva ešte jedna menšia, menej naliehavá, ale predsa len vážna úloha – zabrániť situácii, v ktorej by sa tí najhorší ministri obrany, kultúry, o predsedoch NR SR ani nehovoriac, vrátili zase do svojich funkcií a pokračovali by v rozvrate. A hoci šance ani zďaleka nie sú také beznádejné, isté nebezpečenstvo pretrváva… Na koho sa teda obrátiť? Na ľavicu? Na voličov? Na zdravý rozum? Kdežeby… Našťastie, našiel sa znova (ten istý) riešiteľ!
Strana Sloboda a solidarita, sektársky uzavretá do seba, združuje ľudí, ktorí majú dve základné charakteristiky: a) sami seba považujú za vyvolených, zoslaných na Zem Najvyššou dokonalou bytosťou na svoj obraz, aby v zlatých plášťoch so slnečnými diadémami na hlavách dostrkali papuľky slepých mačiatok, Slovačou nazývaných, k obrovskému jazeru mlieka, tam niekde za horou, ale veľmi, veľmi blízko…; b) majú pocit, že za svoju nekonečnú múdrosť a šikovnosť by si zaslúžili oveľa väčší podiel na spoločných, verejných statkoch a ziskoch, než zatiaľ majú, pravdaže, potom by už tie statky neboli verejnými, ale ich súkromnými.
Navonok sa prezentujú tak, že opakujú štyridsať rokov staré mantry, o ktorých sa najneskôr od roku 2008 vie, že vôbec neplatia a asi ani neplatili, a zostávajú hluchí-slepí k akýmkoľvek protiargumentom – a z vytýčenej cesty neuhnú ani vo chvíli, keď ďalší krok už vedie do priepasti. Nazývajú to vernosť princípom a hodnotám. A medzi týmito ľuďmi, samými osebe už skvelými a dokonalými, by mal na tróne sedieť ten najjurodivejší, so zlatou korunou a svätožiarou, rozsievajúci múdrosť pohľadom, ktorý raz navždy určí smer, z ktorého sa neuhýba, a ktorý potom, jedného dňa, po príchode do zeme zasľúbenej, bude prijímať pocty obšťastnených hlupáčikov zvonku s miernou výčitkou: „Vidíte? Veď sme vám to vraveli…“ Proste niekto, kto celú tú dokonalosť zosobní.
Po nedávnom bilancovaní skutočných výsledkov snaženia sa SaS vo vláde aj v opozícii však v strane vznikli pochybnosti – nie o princípoch, mantrách, poučkách, nie o smere, nie o priepasti a rozumnosti toho, zahučať tam aj s celou károu, kdeže; ale o tom, či na tróne už dnes sedí ten pravý, jedinečný, a či by nebolo akosi lepšie, aby večný smer určoval na chvíľu niekto iný. Odlišný. Napríklad taký, čo je za skvelých 18; a nie ako ten starý, bez dvoch za 20… Vznikla tak príležitosť zvaliť neúspechy na starého lídra a spolu s ním sa zbaviť aj výčitiek svedomia – a s vervou sa znovu pustiť dokolečka-dokola.
Výmena sa však nepodarila. Starý líder odmietol dobrovoľne niesť kríž – aj opustiť trón. A polovica strany odmietla nechať sa zosobňovať tým novým. Lenže tá druhá polovica už odmieta toho starého…
A tak strana s 300 členmi a 6,5 percentami podpory zrejme dospeje k presvedčeniu, že najvýhodnejšie pre ňu bude delenie. 150 členov sa prosto zoberie aj s 3,25 percentami a polovicou názvu, urobí si vlastný trón, vytýči si vlastnú cestu, z ktorej sa neuhýba, a vyberie sa smerom k vlastnej priepasti, len aby dokázala, ako veľmi verí v princípy… Ja osobne im tlieskam. Ak tak urobia obidva tábory a SaS sa rozdelí, čo bude pre obe nástupkyne znamenať, že zostanú mimo parlamentu, bude úloha držať ich navždy mimo vlády vyriešená. A vyslúžia si tým ďalší pomník. Vlastne dva – jeden pre S, a druhý pre S.
Dva pomníky pre S a S!
