Priznám sa, že po predvčerajšku sa mi ťažko hľadajú slová na to, čo sa stalo a deje na Ukrajine, aj keď to všelijaké hlásne trúby hlásali už dost dlho (žeby ich želanie bolo otcom ich trúbenia?) Čeliť realite vojny je oveľa náročnejšie než akýmkoľvek rečiam o nej.
Na jednej strane je tu prirodzená ľudská reakcia, ktorá odmieta vojnu ako takú a cíti zmes emócií od sklamania, bezmocnosti až depresie po odpor, vzdor a hnev voči všetkým, ktorí k tejto vojne na Ukrajine prispeli, a nielen voči tým, ktorí ju nakoniec začali a z ktorých zodpovednosť za tento krok už nikto nezmyje.
Na druhej strane je tu nevyhnutnosť dopracovať sa k racionlálnej úvahe a pochopeniu toho, prečo k tomu – k čomu vôbec nemalo dôjsť, ako sa vyjadroval už E. Chmelár – vlastne došlo. Na to bude ešte čas analyzovať a spísať celú genézu tejto tragickej rusko-ukrajinskej vojny po jej skončení, dúfajme, že čo najskoršom. Takáto genéza je nepochybne zásadne dôležitá, aj keď momentálne nikoho nezaujíma. Každý – celý svet – je len pod tlakom dojmov z aktuálnej situácie, ktora je zlá a ktorej zhoršenia sa každy obáva.
Ak teda ponecháme bokom prirodzené emociálne reakcie, na ktorých sa teraz mohutne priživuje každá protivojnová rétorika, od tej úprimnej po tú najfalošnejšiu (a rozdiel medzi nimi je, žiaľ, ťažko rozpoznať), tak celkom racionálne môžeme povedať, že použitie vojenskej sily na riešenie politických problémov je: 1. z filozofického hľadiska absurdné, 2. z politického hľadiska zlé a kontraproduktívne, 3. z psychologického hľadiska sebadeštruktívne a 4. z ľudského hľadiska katastrofálne. Napriek tomuto všetkému, je tu jeden starý múdry a osvedčený kľúč k celej situácii, ktorý kedysi poskytol geniálny Marcus Tullius Cicero a ktorý rozhodne treba použiť aj v tomto prípade: Cui bono? Cui prodest? Komu a čomu toto všetko slúži a poslúži?
Skôr než na to poukážem, pokúsim sa načrtnúť tie politické problémy, o riešenie ktorých tu ide:
1. Z globálneho hľadiska ide o architektúru systému svetovej bezpečnosti, ktorá sa začala rozpadať po konci studenej vojny od roku 1990. Predošlý systém bezpečnosti, z ktorého síce zostali v platnosti isté zvyšky, už nie je po rozpade ZSSR a prechode jeho bývalých satelitov (zvlášť európskych) do „tábora” Západu v rámci Európskej únie a tiež NATO, účinný. Jeden z hlavných garantov predošlého systému, Rusko, potrebovalo v studenej vojne ako porazené 30 rokov, aby sa dostalo zo svojho zdecimovaného stavu na úroveň silného partnera, ktorého treba brať vážne (čo je nepochybne zásluha prezidenta V. Putina). Medzitým sa aj druhý hlavný aktér predošlého systému, USA ako víťaz studenej vojny, tiež dostal do vlastných problémov, ale intencia byť globálnym lídrom ho neopustila. Situácia sa však skomplikovala vznikom Európskej únie, ktorá sa ako „globálny hráč” fakticky zatiaľ neetablovala, ako aj ohromným rastom Číny, ktorej rola v globálnom systéme bezpečnosti ešte len čaká na to, aby sa s plnou silou prejavila.
Summa summarum: problém je otvorený a bez konštruktívnej kooperácie všetkých uvedených aktérov, Ruska, USA, EÚ a Číny sa nevyrieši. Ak by to tak bolo, žiadna vojna na Ukrajine nie je!
2. Z európskeho hľadiska ide o zásadný problém, teda integráciu, ktorá sa potáca, stagnuje a z mnohých príčin neprináša potrebné a očakávané výsledky, až hrozí rozpadom. Radikálnym dôkazom toho je poľutovaniahodný Brexit, nezhody v migračnej politike, napätia s Maďarskom a Poľskom atď. Európski politici zďaleka nemajú globálnu autoritu, vďaka ktorej by boli dôstojným partnerom ostatným spomínaným aktérom globálnej politiky: USA, Rusku a Číne. Zvlášť voči Rusku, ktoré neraz deklarovalo záujem byť partnerom EÚ, nemajú títo politici vyjasnenú pozíciu, a aj preto sú nástrojom hegemonistickej politiky USA, čo je nielen nedôstojné, ale aj zlé.
Summa summarum: problémom je silná EÚ, ktorá by bola schopná robiť vlastnú autentickú politiku voči USA, Rusku aj Číne a nebola by manipulovateľná z nijakej strany. Ak by to tak bolo, žiadna vojna na Ukrajine nie je!
3. Z hľadiska regionálneho je absurdné, aby sa proti sebe stavali niektoré časti Európy a nebodaj sa tak stávali zdrojom nových až vojnových konfliktov, ako je to teraz v prípade Ukrajiny a Ruska. Je to tým absurdnejšie, že obe krajiny majú stáročné spoločné dejiny (vôbec tu nemyslím na žiadnu „slovanskú vzájomnosť”), v ktorých popri rozdieloch a rozporoch majú množstvo spoločných „menovateľov”. Ukrajina je zrejme poslednou európskou krajinou po rozpade Sovietského bloku, ktorá podľahla čaru „westernizácie” a kapitalizmu a nemožno jej to zazlievať (napokon ani samotné Rusko nie je voči tomuto čaru imnúnne a dnes je kapitalistickou krajinou so západnými prvkami, aj keď si ich môže modifikovať ako chce, čomu sa tiež nemožno čudovať). Je však na škodu samotnej Ukrajiny, ak jej lídri pochopili svoju „westernizáciu” ako totálnu opozíciu voči Rusku (hoci rusofóbia” v ich starých dejinách tiež nechýba). Takýto radikálny anti-ruský politický postoj na súčasnej Ukrajine je teda úplne iracionálny, neperspektívny a sebadeštruktívny.
Summa summarum: túto otvorenú regionálnu traumu Európy treba čo najskôr zaceliť v novej verzii vzťahov Ukrajiny a Ruska tak, aby to naplnilo potreby a záujmy oboch krajín. Ak by to tak bolo, žiadna vojna na Ukrajine nie je!
Takže, komu prospieva tento vojnový konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom?
1. Riešeniu problému globálnej bezpečnosti? Sotva. Iba ak tomu, kto chce v tejto architektúre dominovať na úkor ostatných. Tým sú USA, ktoré veľmi premyslene až rafinovane (a propagandisticky bezohľadne) tlačili nielen na Rusko, ale aj na krajiny EÚ, pričom využili slabosti a túžby samotnej Ukrajiny, aby dosiahli svoj cieľ: ovládnuť EÚ a zdiskreditovať Rusko s cieľom svojej dominancie. Mission accomplished. Úloha splnená, ale globálna bezpečnosť rozvrátená. Iba USA sa môžu teraz „hladkať po bruchu”, ako im všetci naleteli.
2. Riešeniu problému európskej integrácie? Sotva. Európske krajiny, ktoré sú členmi NATO a zároveň pod vplyvom USA, sú síce v oprávnenom rozhorčení, ako aj strachu z vojny, ale zároveň v hysterickej nenávisti voči Rusku. To im síce dáva dôvod, že „Putin nás zjednotil proti Rusku”, ale reálne možnosti ďalšieho konania EÚ sú veľmi nejasné (ak to nemá byť iba „papagájovanie” v prospech USA). Iniciatívy Macrona pri riešení ukrajinskej krízy boli chvályhodné, ale takmer bezvýsledné. Kroky nového nemeckého premiéra zatiaľ mdlé a nevýrazné. Takže Európa zostáva trápne zmätená a fakticky paralyzovaná, pokiaľ ide o účinné kroky riešenia tohto problému na vlastnom teritóriu.
3. Riešeniu regionálneho problému vzťahov Ukrajiny s Ruskom? Sotva. Hoci už len preto, že vojna, aj keby sa skončila ihneď, zanechá stopy a následky pre budúcnosť. Otvorené rany a traumy sa prehĺbia alebo budú živiť ďalej. Aj keď výsledok vojny, ktorý zatiaľ nepoznáme, môže ustanoviť nové pravidlá a pomery (ako to v dejinách obvykle bolo, keď si ich nadiktovali víťazi), nemusí to byť riešenie, ktoré môže vyhovovať aj samotným víťazom. Alebo len čosi ako „vynútený ťah” v šachu.
Summa summarum: Súčasný stav bezpečnosti nevyhovuje nikomu, dokonca ani tým, ktorí by sa mohli cítiť dnes „na koni” (napr. USA), že dotlačili svojho veľkého globálneho súpera, Rusko – ktorý by však mal byť ich partnerom, ak by k čomusi takému USA niekedy dospeli – skompromitovať sa vojenským atakom. Jednostranný politický kapitál z toho si už bohato užívajú. Tento stav nevyhovuje ani Európe, ktorá sa trasie v ideologickom strachu pred Ruskom a deklamuje svoju podporu trpiacej Ukrajine. Samozrejme, nijako to nemôže vyhovovať samotnej Ukrajine, ktorá musí hľadať nielen spôsob prežitia, ale aj svoje budúce perspektívy. A rovnako – čuduj sa svete? – to nemôže vyhovovať ani Rusku, ktoré na všetko dopláca politicky, psychologicky aj ekonomicky.
Filozof Hegel videl do ľudských dejín ako málokto, a preto vedel, že v dejinách všetci aktéri konajú vedome, ale napriek tomu vždy vzniká aj niečo, čo nikto nechcel. Teraz však musíme postaviť otázku priamo: Existuje niekto, kto chcel vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou dnes, v 21. storočí? Každá odpoveď, ktorá by mierila iba na Putina, bude absolútne nekompetentná, až smiešna. Jeho osobná zodpovednosť za to je iná vec a dejiny ju posúdia.
