Pod týmto názvom sa hrala v polovici päťdesiatych rokov v činohre SND angažovaná antikolonialistická hra. Názov sa mi vynoril v mysli v súvislosti s návštevou dvoch významných udalostí novembrovej Bratislavy v oblasti hudby resp. hudobného divadla. Koncert vynikajúcej americkej mezzosopranistky Joyce DiDonato s názvom spomínanej činohry má rýdzo náhodnú súvislosť. Pri vstupe do novej budovy SND, kde sa koncert konal, som totiž zazrel na náprotivnej budove nápis Vítajte v EUROVEA! Tí, ktorí ho tam umiestnili, by zrejme najradšej zreformovali slovenský jazyk tak, že by vypustili skloňovanie, alebo sa jednoducho nevedeli rozhodnúť, či pri skloňovaní na záver slova patrí mäkké i alebo ypsilon.
Našťastie moje rozhorčenie prekryl zážitok z koncertu (7. 11.) záslužne sprostredkovaného agentúrou KAPOS. Speváčka svoj program pozostávajúci z barokových opier spievala prirodzene v taliančine, teda v jazyku krajiny, kde sa opera zrodila resp. v jazyku, v ktorom skladatelia 17. a prvej polovice 18.storočia skladali (až na pár výnimiek) virtuózne a výpravné diela prevažne s antickými námetmi pre operné primadony (vrátane vtedy najvyššie cenených kastrátov). Američanka v interpretácii väčšinou menej známych árii (popri známejších autoroch ako Monteverdi, Cesti, Händel to boli árie Giacomelliho, Orlandiniho a Portu) potvrdila svoju povesť a naplnila požiadavky pre interpretáciu barokového štýlu. Tými sú na jednej strane výrazná expresivita na vyjadrenie základných ľudských citov a na strane druhej technická virtuozita v tvarovaní vokálnych ozdôb nemysliteľná bez správnej dychovej opory tónu. Výborne ju sprevádzal a program dopĺňal komorný orchester Il complesso barocco na čele so skvelým huslistom Dmitry Sinkovským.
Oveľa tesnejšie mi s názvom antikolonialistickej hry asociuje svetová premiéra opery nadanej a už úspešnej slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej Dorian Gray (historická budova SND, 8 a 9. 11.). Približne od začiatku 70. rokov (u nás viac-menej od polovice 80. rokov) sa vo svete opery hrávajú v jazykoch originálu. Pravda, veľké metropoly ako Londýn, Mníchov, Viedeň a pod. popri veľkých divadlách majú aj svoje menšie súbory, ktoré inscenujú opery v rodnom jazyku publika. U nás v posledných dvadsiatich rokoch sme s výnimkou zopár predstavení oboch Suchoňových, jednej Cikkerovej opery a slovenských opier určených deťom náš slovenský jazyk z úst operných spevákov nepočuli. Nie, nejdem volať po návrate k prekladaniu textov Verdiho, Bizeta či Čajkovského, ale je smutným faktom, že z troch pôvodných slovenských opier, ktoré sa v 21. storočí, teda za posledných 13 rokov v SND uviedli, len Burlasova miniopera Koma mala libreto v slovenskom jazyku. Začal to už Juraj Beneš svojou zaujímavou operou The Players (SND, 2004) a teraz v tom pokračuje Čekovská, ktorej Dorian Grey sa takisto spieva v angličtine. Na jednej strane je celkom pochopiteľné, že ambiciózni skladatelia chcú svojou tvorbou preniknúť aj do zahraničia, kde vyspelé obecenstvo lepšie ocení kvalitu ich diel než domáci (často závidiaci) zasvätenci alebo na modernú hudobnú reč nepripravení laici. Isteže im nejde len o osobnú slávu, lebo prípadný úspech bude aj úspechom ich rodnej krajiny. Na druhej strane by sme sa mali pozrieť, či „maďarská“ Szokolayova Krvavá svadba sa v zahraničí hráva v prekladoch alebo či Talian Marco Tutino komponuje svoje nové opery v nemčine, lebo v Nemecku je najviac operných divadiel a najvyspelejšie publikum, a teda aj najväčšia šanca zviditeľniť sa mimo svojej vlasti. Pravda situácia „malých národov“ je oveľa rizikovejšia, ak chcú presadiť svoje diela v celosvetovom meradle a pri minimálnom „domácom trhu“.
Ak teraz odbočím k samotnému dielu, konštatujem, že projekt bol vcelku vydarený, no nie bezproblémový. Vysoké nároky kládla na seba už samotná voľba náročnej literárnej predlohy, hoci v časoch čoraz vehementnejších pouličných i mediálnych vojen ohľadom zrovnoprávnenia sexuálnych menšín výber Wildeho románu sa môže javiť ako mimoriadne atraktívny. Nie som odborníkom na súčasnú hudbu, takže moje hodnotenie partitúry môže byť značne subjektívne. Našiel som v nej tri roviny, ktoré ma rôzne oslovili. Za najpôsobivejšie pokladám kompozičné stvárnenie všetkých lyrických plôch (vrátane výborného nápadu pomocou reprodukovaného spevu ilustrovať zmenu Dorianovho obrazu ako zrkadla jeho duše), ktoré okrem lyrického duetu v hereckej šatni a árie La Fleur (na Baudelairov text, čo bol výborný nápad ako posilniť dekadentnú atmosféru) kulminujú v závere diela. Miesta dramatické alebo plné napätia autorka stvárňuje nielen fortissimom plechov, ale aj výrazným rytmizovaním hudobného toku. Najmenej na mňa pôsobili pasáže konverzačné, či už išlo o bežnú konverzáciu posúvajúcu príbeh alebo o proklamáciu základných myšlienok. Scény odohrávajúce sa v divadle skladateľka hudobne výborne paroduje, hoci zmysel tejto paródie nie je celkom jasný. Libretistka Kate Pullingerová sa azda až príliš priamočiaro pridržiavala textu Wildeho románu, poňala ho v širokej epickej línii, no napriek častému opakovaniu základných myšlienok, ktoré Dorianovi vštepil jeho „Mefistofeles“, tieto nemohli nahradiť literárne postihnutie klímy a životného štýlu dekadentnej doby a vyznievajú z javiska skôr v rovine proklamačnej. Z libreta v závere trocha vytŕčala snaha dodať mu nejaké morálne vyústenie, napríklad akýmsi náznakom postupného dištancovania sa Lorda Henryho od Doriana a poňatím záverečnej scény, ktorej dominuje slnečný lúč naznačujúci katarziu, ktorá v literárnej pôvodine chýba. S libretisticko-hudobnou koncepciou sa stotožnili aj všetci zahraniční inscenátori, režisérka Nicola Raabová, ktorá príbeh skôr popisovala než reinterpretovala i obaja výtvarníci (scény a kostýmov), pričom využitie točne umožnilo plynulé prechody medzi šestnástimi obrazmi diela. Videli sme teda paradoxne modernú operu v klasickom predvedení, kým opery klasické sa dnes inscenujú moderne či skôr pseudomoderne.
Ak som z prvej premiéry odchádzal spokojný, že máme v repertoári opery SND ďalšie dielo z domácej skladateľskej zásobárne, druhá premiéra ma rozčarovala. Nie nižšou umeleckou úrovňou interpretácie, veď výkony oboch anglických tenoristov boli súmerateľné a rovnako tak výkony viacerých slovenských interpretov. Problém bol v tom, že SND predalo kompletné premiérové predstavenie akejsi zahraničnej spoločnosti. Pár slovenských šťastlivcov (väčšinou kritikov), ktorí si mohli predstavenie pozrieť, tak popri angličtine z javiska muselo počúvať aj nemčinu v hľadisku málo disciplinovaných „účastníkov zájazdu“. Cítili sa potom presne podľa názvu hry, ktorým som tento príspevok nadpísal – ako cudzinci (vo svojej vlastnej) krajine.
(Ilustrácia: Programový bulletin k predstaveniu)
