Čomu sa klaniame

Vždy ma zaskočí, keď z úst pôvabných, často perfektne oblečených a upravených dievčat či žien začujem spŕšku vulgarizmov najhrubšieho zrna. O to viac, že im z úst neujdú mimovoľne, vtedy, keď by sa to dalo síce ťažko, ale predsa len ako-tak prežrieť, ak ich povedzme niečo rozčúli. Nadávky sa z nich sypú pri bežnej konverzácii. Dokonca aj pri konverzácii s chlapcami či mužmi. A tí, posmelení ich vulgárnosťou, hrubozrnnosti výdatne oplácajú. Vôbec najhoršie sa však vyjadrovanie žien plné surových výrazov počúva, keď ho adresujú svojim deťom, čo je v súčasnosti pomaly norma. Žiaľ. Vo mne hrubé výrazy z úst príslušníčok pohlavia, s ktorým sa voľakedy spájal prívlastok nežné, evokujú čoraz frekventovanejšie slovné spojenie – týrané ženy. A hoci nemožno zovšeobecňovať, vyvoláva vo mne ich vulgárnosť aj úvahy, za koľko budúceho týrania si môžu samy. Lebo či sa to dievčatám a ženám páči alebo nie, verbálnou hrubosťou, ktorou sa častujú aj ktorou dovolia, aby ich častovali zaľúbení(?) partneri, otvárajú dvere fyzickej hrubosti a násiliu na sebe aj na svojich deťoch. Mnohé týrané deti možno na pozadí takéhoto kontextu naozaj vnímať ako priamy dôsledok zosurovenia ich mám. Ale aby sa ženy necítili ukrivdené – aj zosurovenia celej spoločnosti, ktorá povýšila na najvyšší piedestál násilie. Dnes už verejnosť, ani tá, ktorá si to svojho času vytýčila ako svoj politický program, nie je proti násiliu. Naopak. Pamätám si obdobie, keď sa násilie, hrubosť a zosurovenie odsudzovalo. A tými, ktorí sa ním verejne prezentovali, sa pohŕdalo. Teraz sa slovenská spoločnosť násiliu klania. Prinajmenšom slovnému a symbolickému. A prostredníctvom tých, ktorí spoločenské dianie najmä elektronickými médiami ovládajú ako ovláda krotiteľ zvieratá, ho priam zbožšťuje. Ba robí z neho, podobne ako z nevzdelanosti, primitivizmu a tuposti, najžiarivejšiu celebritu. Násilie, vulgárnosť, hlúposť a nevzdelanosť – to sú vzory Slovenska začiatku 21. storočia. A budúce ženy a muži (možno aj budúce týrané ženy a muži) sa v súčasnosti akosi veľmi nemajú odkiaľ dozvedieť, že aby ich raz ktosi mohol postaviť na ozajstný piedestál, museli by toho byť hodné. Nielen pre svoje telá a všetko, čím ich zdobia zvonka, ale aj pre to, čo im – nie v podobe osviežovačov dychu – vychádza z hláv. Autorka je novinárka