Vojnový konflikt v Ukrajine neutícha. Naopak, hrozí ešte väčšími, až nepredstaviteľnými dôsledkami. Diplomatické iniciatívy nie sú žiadne alebo s nulovým riešením.
Rusko začalo vojenské operácie na území Ukrajiny preto, lebo vyhodnotilo to, čo sa tam dialo, ako „existenčnú hrozbu”. A ktorý iný štát, nieto veľmoc, by nereagoval podobne? Nešlo len o napätie medzi ruským a ukrajinským etnikom na Donbase, ale o celkový politický vývoj v Ukrajine od roku 2014. Tento vývoj bol jasne zameraný proti Rusku, a to tak vnútropoliticky, ako aj zahraničnopoliticky. Ukrajinská vláda zvlášť od roku 2019 po nástupe Zelenského do úradu prezidenta zvolila kurz na prijatie do NATO, a to vari ešte radikálnejší, než na prijatie do EÚ. Ako dôvod táto vláda deklarovala nielen svoju orientáciu na Západ, ale aj trvalú hrozbu zo strany Ruska, pred ktorou by ju malo NATO a Západ chrániť. Táto hrozba bola formulovaná najmä ako imperiálna rozpínavosť Ruska. Ako jej najrukolapnejší dôkaz sa uvádzala anexia Krymu. Interpretácie, čo je pravdy na takejto geopolitickej stratégii Ruska, teraz ponechám bokom.
Avšak to, či Rusko vyhodnotilo vývoj u svojho západného suseda ako „existenčnú hrozbu” správne alebo nie, je kľúčový moment. Situáciu sa predtým ešte pokúšalo riešiť inými prostriedkami, ale jeho rázna nóta o nerozširovaní NATO bola odmietnutá ako nelegitímne „ultimátum”. Stroskotali aj všetky následné pokusy o diplomaciu medzi Ruskom a USA i ďalšie (zo strany prezidenta Macrona a pod.) V pozadí postoja Západu zrejme je klasický liberálny princíp, podľa ktorého má každý, teda aj Ukrajina, „právo na slobodné sebaurčenie a rozhodnutie, kam chce patriť”. Tento princíp sám osebe by bol v poriadku, keby sme nežili vo vzájomne zložito prepojenom svete, v ktorom nikto nemôže realizovať svoje záujmy izolovane a bez ohľadu na záujmy druhých, tým viac susedov.
Rusko sa napokon rozhodlo zabrániť vstupu Ukrajiny do NATO silou, pretože jej vstup vyhodnotilo ako svoje existenčné ohrozenie. Tento postoj Ruska nikto nebral ani na vedomie a toto je zrejme hlavný geopolitický dôvod vojny (popri ďalších lokálnych dôvodoch).
Odvtedy však hlavná línia vývoja prebieha tak, že prezident Zelenský a ďalší predstavitelia Ukrajiny (napr. minister zahraničných vecí), stále viac a viac vyzývajú Západ na vojenskú podporu (v kontraste s výzvami na humanitárnu pomoc, ktoré z ich strany takmer nepočuť). Priamo volajú po zbraniach a ich dodávkach, čo sa pomaly, ale isto aj deje. Najnovšie to viedlo k ráznemu varovaniu z ruskej strany pred ďalšími nepredvídateľnými dôsledkami. Môžeme sa vysoko pravdepodobne domnievať, že Západ zareaguje podobne ako na predošlú ruskú nótu o nerozširovaní NATO.
Zásadnou otázkou sa teda stáva vojenská stránka konfliktu. Je zrejmé (a malo to byť zrejmé od začiatku), že vedenie Ukrajiny stavilo na vojenskú silu a vojenský odpor proti Rusku. A postupne je čím ďalej, tým zrejmejšie, že na vojenskú silu vsádzajú aj USA, EÚ a všetci spojenci Ukrajiny (stratégia ekonomických a politických sankcií sa ukazuje ako málo účinná). Rozumné výzvy na diplomatickú ofenzívu, na zdržanlivosť a nezasahovanie do konfliktu, a najmä na nedodávanie zbraní a výzbroje jednej strane, pretože to znamená eskálaciu, nie sú vyslyšané. Naopak, prevládol a prevláda názor, ktorý počujeme aj od našich štátnych predstaviteľov, že „demokracia sa musí brániť silou”, že „agresora treba zastaviť”, a že „nedodávať zbrane Ukrajine znamená nielen zvyšovať obete vojny, ale fakticky podporovať prehru Ukrajiny”. Pretože vojenská prehra by znamenala jej politickú prehru, a tým aj politickú prehru jej spojencov. Toto je zasa vyhodnotenie situácie na strane všetkých proti-ruských síl, ktorých „konečný cieľ“ sa javí podobne ako kedysi rímske Kartágo“ „Rusko musí byť zničené”. Absurditu takého cieľa nemá zmysel ani komentovať.
Moje obavy sú preto vážne, ba najvážnejšie. Ak totiž o výsledku vojny má rozhodnúť už len hrubá vojenská sila „kto z koho”, tak hrozí katastrofa naozaj nevídaných rozmerov. Či už na území samej Ukrajiny, alebo aj širšie a globálne. Vojenská sila Ukrajiny bez pomoci Západu je, ako všetci vedia, menšia než vojenská sila Ruska. Avšak vojenská sila Ukrajiny s podporou Západu už môže vojenskej sile Ruska do istej miery konkurovať. Pravda, až do momentu, kým sa niektorá zo strán nerozhodne pre iné použitie sily. A potom to môže byť globálna katastrofa, ku ktorej sa všetko môže schyľovať pomaly, ale isto.
Nevedno, aký malo Rusko naozaj plán tejto vojenskej operácie a ako teraz vyhodnocuje jeho plnenie. Všetky propagandistické vyhlásenia o splnených cieľoch z jeho strany či o zlyhaní a neúspechu, ako tvrdia opačné zdroje, treba vynechať. Ak sa však naozaj schyľuje k tomu, že rozhodovať bude už len vojenská sila, tak sa nikto nemáme na čo tešiť.
O to viac treba hľadať a mobilizovať všetky sily, ktoré by dokázali umlčať vojnuchtivých politikov s ich zbraňami a nastoliť bezpodmienečný mier, po ktorom ihneď budú nasledovať rokovania o vzájomne prijateľnom usporiadaní pomerov. Presadzovanie iba svojich jednostranných požiadaviek na úkor druhých, tým viac susedov, nikam nevedie.
