Práve som sa z televíznych správ dozvedel, že na Havajských ostrovoch s obavami očakávajú úder severokórejských rakiet s nukleárnou hlavicou. V poslednej vete sa síce konštatovalo, že pravdepodobnosť podobného útoku je malá, ale predsa treba byť pripravení. No neboja sa len Havajčania. Už desaťročia sa bojím aj ja, že nás zasiahnu ruské, americké, britské, pakistanské či izraelské atómové údery. Neviem síce, prečo by to spomínané štáty robili, ale to isté sa dá povedať o Kimovom severokórejskom režime. Že by ho tak lákala kolektívna samovražda vlastného národa? Rečí sa hovoria a chlieb sa je. V inom spravodajstve som zasa počul, že USA nie sú dostatočne pripravené odraziť Kimov atómový úder. Zrejme Američania v posledných rokoch tak zanedbali svoj rezort obrany, že sú zraniteľné zo strany štátu, v ktorom je vraj takmer hladomor a ktorého vojenská výzbroj tvorí nejaké promile tej americkej. Pritom som sa v českom „konšpiračnom portáli“ Parlamentní listy (v skutočnosti mimoriadne objektívne referujúcom o politike z viacerých hľadísk) dozvedel, že vojenské kapacity pre klasickú vojnu sú v južnej polovici kórejského polostrova podstatne väčšie než na jeho severe.
V ten istý deň som v printových médiách zachytil dve iné správy. V Pravde a televíznom programovom časopise TV Max bola noticka o udelení ceny Združenia amerických filmových kritikov filmu Stevena Spielberga Aféra v Pentagóne. Pojednáva o odhaleniach investigatívnych novinárov ktorí zistili, ako v časoch vietnamskej vojny vláda USA zavádzala verejnú mienku množstvom lží. Film údajne už v januári príde aj do našich kín. Stúpenci americkej politiky budú tieto fakty označovať za príklad slobody názorov a americkej demokracie, v ktorej je každý kritizovateľný. Mňa by však viacej zaujímalo, či táto dodatočná kritika vráti život státisícom Vietnamcov a tisícom zbytočne zabitých amerických vojakov a či za spomínané lži bude niekto potrestaný. Možno, že obdivovatelia amerických militaristov povedia, citujúc slávneho antikomunistu senátora McCarthyho, že Hollyvood bol vždy semenišťom komunistov a výrobu filmu si objednal teraz Vladimír Putin.
Do tretice som si vypočul rozhlasový program Z prvej ruky, v ktorej sociológ a vedúci oddelenia ministerstva zahraničia diskutovali o šírení dezinformácií a znepokojivom trende v slovenskej spoločnosti. V nej podľa prieskumov mierne, no kontinuálne klesá spokojnosť občanov s členstvom nášho štátu v EÚ a NATO. Týmto nebezpečným tendenciám údajne treba čeliť osvetou a lepšou informovanosťou najmä smerom k mládeži. Na vystúpeniach diskutérov mi vadilo niekoľko vecí. Ako je to už pravidlom, odsudzovali konšpiračné teórie a cudziu propagandu bez toho, že by uviedli konkrétny seriózny príklad. Tým nebol citovaný primitívny argument akéhosi konšpirátora, že vstupom do NATO porastie u nás počet mulatov. Nespomenuli si zato na zásadný názor, že v prípade vojnového konfliktu jeho následky ponesie aj naše obyvateľstvo a naša krajina. Ďalej mi prekážalo, že kritikov členstva SR v EÚ a NATO (hoci ich podľa mňa treba oddeliť, lebo každá z organizácií má iné ciele a inak ju aj obyvateľstvo hodnotí) div neoznačovali za nepriateľov ľudstva. Tak som si musel spomenúť na heslo mojej mladosti: „So Sovietskym zväzom na večné časy.“ Hoci diskutujúci hovorili, že treba mladým vysvetľovať, v čom je pre nás členstvo v NATO výhodné, ani slovkom nenaznačili, v čom tá výhodnosť spočíva. Stačilo tvrdenie, že iné riešenie neexistuje. Diskutérov znepokojil aj nárast antiamerikanizmu. Vôbec sa nezaoberali príčinami tohto javu, lebo všetko, čo robia USA je podľa nich zrejme v poriadku. Vojenské prevraty v Latinskej Amerike, skúšanie najodpornejších zbraní na bojiskách juhovýchodnej Ázie, zbombardovanie belehradského sídla televízie, vymyslená prítomnosť zbraní hromadného ničenia v Iraku, arabská jar v severnej Afrike, ktorá z nej urobila totálne chaotické teritórium, huckanie a prítomnosť amerických politikov pri demonštráciách v Kyjeve počas Majdanu, oných päť miliárd dolárov, ktoré tam predtým investovali, aby povalili legitímnu vládu, ich vojenské základne rozlezené po celej zemeguli. A obrovské finančné rozpočty na zbrojenie, až po pestovanie pocitu u svojich občanov, že sú ľudia zvláštneho razenia, najmocnejší a najmúdrejší, ktorým sa všetko prepáči, a napokon vnucovanie svojej hierarchie hodnôt, v ktorej sa samom vrchole sú peniaze a zisk, a nie ľudské šťastie. Tieto fakty sú omnoho veľavravnejšie než nejaký ozajstný či len zdanlivo konšpiračný názor na internete.
Do roku 1989 nám chýbala pluralita názorov. Teraz sa musíme všetci pokorne skloniť pred jednou „pravdou“, lebo iný názor je nebezpečný, inšpirovaný z Ruska, vlastizradný, extrémistický a podobne. A ja by som sa mal kajať, že píšem (ako mi raz povedala jedna novinárka) popri operných kritikách aj do konšpiračných médií (rozumej Slovo a Literárny týždenník). Mohol by som aj do iných, no do tých oficiálnych sa „demokraticky“ dostanú len apologéti NATO a Európskej únie.
