Vopred sa ospravedlňujem, že som odolal pokušeniu stavovskej hrdosti a púšťam sa do témy, ktorá je v našej spoločnosti zatiaľ tabu – veď každá kritika novinárov sa u nás zvykne s obľubou posudzovať ako útok na slobodu tlače. Napriek tomu sa neviem ubrániť pocitu, že nejde vždy iba o nepochopenie novinárskej práce. Ukameňujte ma, ak nemám pravdu, ale môj skromný názor mi našepkáva: naša žurnalistická obec je neuveriteľne obmedzená, nevzdelaná a – prepáčte za výraz – hlúpa.
O novinároch sa zvykne hovoriť, že prispeli k pádu Mečiarovho režimu. Ak je to pravda, potom rovnako platí, že prispeli aj k jeho vzniku. Dnes si už jeho tvrdí odporcovia nepamätajú, ako ho velebili. Dnes už nikto nechce hovoriť o amatérskom a urážlivom spôsobe škandalizácie bývalého premiéra, ktorým mu pomáhali navršovať jeho kôpku prívržencov. Hrubý neprofesionalizmus, taký typický pre novinárske kruhy v týchto končinách, už narobil v politickom vývoji tohto štátu také škody, že raz sa ním budú musieť zaoberať historici ako dobovým spoločenským fenoménom. Novinári v našich podmienkach si odvykli samostatne pracovať. Spoliehajú sa zväčša na osobné politické zdroje, ktoré zasa sledujú svoje vlastné záujmy a hry – a v nich pôsobia žurnalisti iba ako nastrčené bábky. Nepamätám sa, že by novinár dotiahol do konca nejakú kauzu, ktorú sám otvoril. Obyčajne iba rozvíril škandál, pričom (možno sám nevediac) poslúžil len ako nástroj nejakej politickej skupiny.
Novinári na Slovensku sú súčasťou a spolutvorcami politiky. Jasná deliaca čiara medzi politikou a žurnalistikou u nás neexistuje. Profesionálne etické vedomie je v plienkach – niet spoločenskej odvahy na neho upozorňovať. Politik sa zväčša riadi starou strategickou zásadou médiá nie sú nepriateľ a hoci si o novinároch myslí zväčša to isté, čo široká verejnosť, taktne mlčí. A tak sa my, novinári, nechávame uspávať zhovievavosťou verejnej mienky, ktorá je však umelá a kdesi v suteréne spoločenského vedomia kvasí voči nám skrytá nenávisť.
Ak sa nezobudíme, spoločenská prestíž našej profesie klesne na minimum. Už teraz patríme podľa výskumov spolu s hercami medzi dve údajne najnepotrebnejšie spoločenské skupiny. Faktom je, že sa naozaj začíname správať ako komedianti. Ak zostaneme v polohe „hlupákov, ktorí si však vedia rýchlo zohnať informácie“ (definícia Wilbura Schramma), pomenovanie novinár sa čoskoro stane pejoratívne. Ak nám teda funguje stavovská hrdosť, nech sa obracia na zlaté časy našej slávnej minulosti (najmä v šesťdesiatych rokoch). Inak nám nepomôžu ani vzory z cudziny. Možno by pomohlo, keby novinár menej písal a viac myslel. Ale to by sme asi nemohli žiadať od každého?
