Keď som si radil do súvislostí správy o problémoch a udalostiach na Ukrajine, o prerušovaní dodávok zemného plynu z Ruska, o cenách za jeho prepravu, neplatení a následne úplnom zastavení dodávok plynu až po urýchlené budovanie reverzného prepoja v stanici Veľké Kapušany, išlo o niečo, čo nemalo väčšiu váhu a dosah.
No keď predseda vlády Robert Fico protestoval proti výstavbe ďalšej vetvy plynovodu z Vyborgu do Greifswaldu po dne Baltiku s pracovným názvom Nordstream 2, začala realita asi zaujímať aj časť verejnosti. Ale stále nič, čo by vzrušilo našu „politickú elitu“, aby sa pýtala, čo s tým. Až teraz, keď Pavol Hamžík (známy aj ako bývalý minister, člen SOP pána Rudolfa Schustera) teraz slovenský veľvyslanec pre energetickú bezpečnosť prehovoril, možno bude okolo problému živšie. Najmä, keď o dôsledkoch výstavby súvisiacej líniovej trasy hovorí, že Nemci, Česi i Rakúšania zabúdajú, že problém sa dotýka aj Slovenska. On to nazval, že nás idú „vyšachovať“ z hry o líniových trasách po Európe a chcú pomôcť Taliansku, pretože Slovensko je už bokom. Ťažko spochybniť, či je to tak, no ešte ťažšie je nám do hry silných a silnejších zasiahnuť.
Martin Bútora na archívnej snímke.
Foto: Emil Polák
Niet pochýb, že ropovody a plynovody ako nenahraditeľný zdroj surovín a energonosičov pre náš priemysel i domácnosti boli v minulosti budované cez naše územie skôr pre náš pozitívny vzťah k bývalému ZSSR ,väčší ako bol vzťah Poliakov, alebo výhodnosť nášho terénu, no a pre nás ako tranzitnú krajinu získať ročný príjem okolo 400 – 600 miliónov eur do štátneho rozpočtu. Platilo to na základe serióznych a dlhodobých kontraktov, ktoré sa však v roku 2018 skončia, ale platili i po politických zmenách tam i u nás. No problémy, pre nás z málo známych a z málo konkrétnych príčin, začali vznikať, keď niekdajší prezident Ukrajiny V. Janukovyč nepodpísal v decembri 2013 vo Vilniuse asociačnú zmluvu s EÚ a k moci sa dostali jeho odporcovia s ostrou protiruskou orientáciou a so záujmom o členstvo v európskych vojenských, politických a ekonomických štruktúrach. Veď ani rýchla návšteva senátora J. McCaina a viceprezidenta J. Bidena počas protestov na Majdane nebola náhodná. Prebiehajúce udalosti mali za následok nielen útek V. Janukovyča do Rostova na Done, ale aj poruchy v platení za dohodnutú cenu a objemy. Ruská strana, teda štátna spoločnosť Gazprom odpovedala tak, že redukovala vopred dohodnuté objemy plynu a k cene si pripočítala aj splátky za vzniklý dlh, ktorý i teraz činí cez 1,1 mld. eur bez úrokov z omeškania.
Pretože noví predstavitelia Ukrajiny deklarovali a prakticky začali realizovať aspoň slovne prozápadnú orientáciu krajiny, vedenie ruského štátu rozhodlo o prinavrátení polostrova Krym do zväzku ruských regiónov. K tomu sa pridal aj ozbrojený konflikt v juhovýchodných častiach územia Ukrajiny, v oblastiach Luhansk i Doneck s prevažne ruským obyvateľstvom, ktoré dlho žiadali autonómiu, a keď vláda v Kyjeve zrušila starší zákon o používaní ruštiny v úradnom styku tam, kde žije viac ako 10 percent Rusov.
Reakcia, teraz už euroamerických spojencov ukrajinskej vláde neostala neutrálna a vyhlásila voči Rusku ekonomické a finančné sankcie, ale aj zákaz možnosti financovania investičných projektov, čo spôsobuje ruskej ekonomike a životu ľudí problémy. A podľa návrhu americkej strany majú sankcie pokračovať aj v nasledujúcom období.
Teraz, keď najnovšie vedenie Ukrajiny uvažuje o zavedení vízovej povinnosti pre Rusov sa ich vzájomné vzťahy ďalej skomplikovali, no zastavenie prepravy ruského plynu cez jej územie je tiež neodvolateľné.
Čo bude nasledovať?
Faktom ostáva, že Európa je závislá od dodávok ruského plynu v rozmedzí 30 – 36 percent a kolíše v závislosti od klimatických podmienok zima – leto a cez Ukrajinu v minulosti pretekalo z toho až 80 mld. metrov kubických za rok. No i Rusko je závislé od príjmov za export plynu do Európy.
Ak Pavol Hamžík v rozhovore, o ktorom už bola zmienka, spomína aj potrebu vzniku Energetickej únie, potom by v nej malo byť i miesto pre Ruskú federáciu s rovnakými právami i povinnosťami, ako pre Alžír s 25-percentým a Nórskom s 12-percentým podielom na objeme dodávok plynu do Európy. Ale to zatiaľ nie je možné, pretože Veľký brat všetko sleduje a dáva pokyny. Takže nie vyšachovanie, ale vznik patovej situácie, či strata „dámy“ s hrozbou matu, to znamená pre nás, Slovákov.
Je tu však predsa istá možnosť, keď budú vyčerpané všetky možnosti a začne fungovať zdravý rozum.
Bez veľkej publicity bol prezident Andrej Kiska 21.februára na pozvanie priateľa, prezidenta Petra Porošenka na jubilejnom memoriálnom pochode za obete streľby na Majdane pred dvoma rokmi. Iste si rozumejú a tak jeho najbližšia návšteva Kyjeva by mohla mať teraz pracovný charakter – hľadať spoločné riešenie pre dôsledky vyplývajúce zo zastavenia prepravy ruského plynu cez územie Ukrajiny a tým aj cez Slovensko. Mohol by spomenúť, že nemá príslušné právomoci, ale využíva svoje iniciatívne možnosti ako hlava zvrchovaného štátu
Bola by síce aj možnosť navštíviť Moskvu, kde ešte nikdy Andrej Kiska ako hlava štátu nebol, ale to za stavu, ktorý sme si naordinovali v politickej rovine, neprichádza do úvahy.
Bude závisieť hlavne od pána Martina Bútoru (bývalý veľvyslanec SR vo Washingtone, teraz poradca prezidenta), čo poradí prezidentovi Andrejovi Kiskovi, kým je čas a keď ostatní k tomu nemajú odvahu niečo zmysluplné povedať a hlavne konať.
Neurobil som nič iné, len som udalosti, ktoré prepukli odkladom podpisu asociačnej dohody s EÚ vo Vilniuse 15. decembra 2013 vtedajším prezidentom Viktorom Janukovyčom, zoradil do časového sledu. Takto to všetko, posudzované izolovane a jednotlivo, má naraz celkom konkrétnu podobu.
Ďalšie články JAROSLAV GILÁNI , blogy Jaroslav Giláni
