Časť tohoto textu vyšla pred vyše dvadsiatimi rokmi v denníku Práca. Udalosti, ktoré otriasajú súčasnosťou, ho prinútili aktualizovať. Pretože smrť, ktorej jedných z mien je zabíjanie, sa za ten čas nikomu z vládcov sveta, ktorí držia jeho opraty nakrátko, a pritom ho nástojčivo kopú do slabín, nezažiadalo a nežiada pacifikovať. Naopak.
Je čas hrobov. Žiaľ, nielen podľa kalendára, ak sú práve Dušičky. Časom hrobov je celá ľudská história. A nielen preto, že smrť je prirodzenou súčasťou života. Lebo aj keď to na prvý pohľad vyzerá ako nezmysel, jeho súčasťou nemusí byť každá smrť. Tá, ktorá prichádza, keď sa čas človeka navŕši, je pre tých, čo zostávajú bolestná, no – prirodzená. Nezmierujeme sa s ňou ľahko, nakoniec ju však prijmeme. Musíme. Je súčasťou zákonov, ktorých mechanizmus sa ešte nepodarilo zvrátiť nijakému človeku.
Je však smrť, ktorej moc by sme zvrhnúť mohli a mali. Smrť, s ktorou by sme sa nemali zmieriť nikdy a za nijakých okolností. Pretože presnejší názov pre ňu je zabíjanie. A s takou smrťou sa dnes nielen obchoduje, z takej sa bohatne, taká sa plánuje a objednáva, s takou sa v poslednom čase vo veľkom kalkuluje. A nikdy, ani v súčasnosti, s ňou nekalkuluje iba jediný mocný (či iba mocdržiaci). Kalkulujú s ňou všetci – od západu na východ, od severu na juh.
Smrť, bez ohľadu na to, ktorá svetová mocnosť a na ktorej strane zemegule s ňou cynicky kalkuluje ako s nástrojom na zastrašovanie či ukojenie svojich svetovládnych chúťok, totiž prináša zisky. Pravda, iba mocným. Tým, ktorí sa opájajú a napájajú krvou tých, ktorým ide – „iba“ o život. Tým, ktorí svoju krvilačnosť vyvážajú do celého sveta, pravdaže, dostatočne ďaleko, aby krv nevinných mohli len piť, nie sa ňou dať zašpiniť.
Ako by nestačilo, že súčasný nadmerný rast svetovej populácie redukujú prírodné živly, choroby, epidémie, pridáva takzvaný moderný človek ešte aj kanibalstvo. To nie je preklep. Lebo hoci si ešte v reštauráciách bežne neobjednávame bifteky z ľudského mäsa, kanibalstvo, ktoré zachvátilo tzv. civilizované civilizácie nami lomcuje viac, ako si vedeli čo i len predstaviť aj tie najkrvilačnejšie z tzv. primitívnych národov. Tie totiž konzumovali ľudské mäso zväčša z rituálnych dôvodov. Ľudia súčasnosti sa navzájom pripravujú o život pre zisky.
Žiada sa nám viac. Viac vecí, peňazí, území, moci. Najmä mocní tohto sveta uzavreli so smrťou pakt, ktorý im napĺňa vrecká, a smrti cintoríny. A robia to spolu tak dôkladne, že na mnohých z tých cintorínov nikdy nezasvieti ani jedna sviečka. Nebude ju mať kto zapáliť. Budeme tam ležať všetci.
Darmo si mocní, ruvajúci sa navzájom o svetovládu (a slintanie po moci zastierajú táraním o mieri) myslia, že ich sa cintoríny netýkajú. Prv či neskôr sa stanú hrobmi aj bunkre, v ktorých plánujú prežiť zabíjanie, do ktorého vohnali tých, ktorí nechceli nič viac, len žiť.
Ako dieťa som milovala vysvietený dušičkový cintorín v rodnom meste. Žiara sviečok sa mäkko opierala o tmu, a zmes korenistej vône opadaného lístia a rôznofarebného vosku či parafínu sviec vyvolávala na cintoríne spolu so stíšenými hlasmi dospelých pocit čohosi vznešeného. Smrť zbavená vysvietenými hrobmi stuhnutého chladu, bola v tej chvíli akosi nestrašne blízka. Až oveľa neskôr som pochopila, že taký pocit z nej môže mať iba dieťa, ktorému vysvetlili, že tak to má a musí byť. Čas zariadi, že raz sa so všetkými, ktorí robili náš život životom, rozlúčime naveky. A sviečkou si na chvíľu môžeme privolať ich duše.
Skúsenosť dospelosti je vždy oveľa krutejšia. Naučí nás, že za smrť nie je vždy zodpovedný len čas. A ani choroby či nešťastia. Tá skúsenosť odhaľuje, že tú najväčšiu zodpovednosť, ktorá má na svedomí, že po ľudstve zostávali a žiaľ, stále zostávajú milióny duší, ktoré si sviecou nemal kto privolať, nesie na bedrách človek. A nikdy nie iba jeden.
