Dávno pred nami sa ročné obdobia spájali so starosťou o obživu, o potraviny. Po celý rok bol dôležitý vývoj počasia a postupne aj opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov zimy, sucha, povodní, ale aj rôznych škodcov.
Pôvodne išlo o to, či bude dostatok základných produktov premieňaných na múku, chlieb, mlieko, syr, tvaroh či bryndzu a mäso. Neskôr sa záujem o počasie začal rozširovať. V zime, či bude dostatok snehu pre lyžiarov a dokedy bude jarná lyžovačka…V lete sa zaujímame, aká je teplota vôd vhodných na kúpanie, či bola vykonaná ich hygienická kontrola a aké sú podmienky v prímorských strediskách, ktoré sme kedysi poznali len podľa názvov.
Iba občas si prečítame niečo o vymrznutých plodinách či nedostatku zberačov plodín, ako sa rozširuje samozber ovocia, jahôd a už aj marhúľ, alebo ako dlhotrvajúce sucho poškodí porasty obilovín, repky, kukurice. Väčšinou nás to netrápi, ani pre médiá to nie sú najdôležitejšie témy…
Veď: na Slovensko dovážame potraviny v objeme 1,9 mld. € za rok. Toľko dovážajú „obchodné reťazce“, ktorých zahraniční majitelia rozhodujú, čo a kde nakúpia, aby sa Slovač najedla do sýtosti a oni mali na expandovanie.
Po spoločenských zmenách zaznamenalo naše poľné hospodárstvo veľký úpadok. Nemá zmysel opakovať, čo je všeobecne známe a smutné a končí sa naliehavou potrebou zásahu štátu, ale adresne, a nie podporovaním vlastníctva neobrábaných parciel špekulantmi. Tak, aby boli naši skutoční pestovatelia schopní konkurovať cenami dovážaným a rôzne manipulovaným produktom, kým sa dostanú na naše stoly.
Do úpadku nášho agrosektora patrí aj zánik takmer všetkých cukrovarov, okrem dvoch, mlynov i mliekarenských závodov, ktoré nemajú čo spracúvať, pretože, „čo nemáme, to dovezieme“, ako nám počas privatizácie pripomínal s jednou rukou vo vrecku nohavíc Ivan Mikloš.
Nie je od veci dať na roveň potravinovú sebestačnosť s obranou vlasti pred nepriateľom z východu, v záujme ktorej sa nakupujú moderné zbrane americkej proveniencie ako náhrada za zastarané sovietske; obe patria do rovnakej kategórie strategických záujmov štátu.
Bývali roky, kedy sa konávali celoštátne dožinkové slávnosti v Nitre. Boli to oslavy práce ľudí pracujúcich na poliach a v družstevných maštaliach, ľudí z potravinárskych podnikov. Sviatok zanikol, ale prišli problémy raz s nedostatkom vlahy na poliach, potom s mrazmi… Pre rokmi sme mali závlahy a podmáčané plochy ošetrené melioračnými systémami. Všetko skončilo – a čo nemáme, predsa dovezieme. No keby sme nemuseli dovážať toľké potraviny, ktorých dovoz regulujú majitelia reťazcov, bolo by aj na diaľnice, aby ľudia v Prešove, a teraz aj v Ružomberku, nemuseli brzdiť premávku na verejných cestách.
Úvodné foto: Emil Polák
