Chýrny americký politológ Zbigniew Brzezinski po tretíkrát navštívil Bratislavu. Pre intelektuálnu elitu to bol sviatok, čo sa odzrkadlilo aj v účasti na jeho prednáške v kongresovej sále hotela Fórum, ktorá svojou kapacitou nedokázala pokryť záujem. Kto však očakával hlboké úvahy hodné zvučnosti tohto mena, musel byť strašne sklamaný. Zbigniew Brzezinski vystúpil ako plytký politický propagandista neschopný kritického myslenia.
Bývalý poradca prezidenta Cartera občas budil dojem, akoby si neuvedomoval, že studená vojna sa už dávno skončila, že paranoické hľadanie nepriateľov je v modernej politológii už, taktne povedané, prekonané. Jeho čiernobiele videnie sveta uviedlo do rozpakov aj prítomného ruského veľvyslanca na Slovensku, ktorý si neodpustil poznámku, že očakával vystúpenie politológa a namiesto toho prehovoril propagandista. Brzezinského odpoveď nebola veľmi originálna: vraj mu jeho slová pripomínajú nedávnu minulosť, takže kritika od predstaviteľa Ruska je vlastne pre neho poctou, lebo Rusko ovláda imperiálna nostalgia atď. No a nezabudol mu pripomenúť, že Rusi boli v Afganistane a Pobaltí, financovali režimy v Afrike a mali by sa hanbiť.
Spoliehanie sa na silu
S tou imperiálnou nostalgiou by sa možno aj dalo súhlasiť, keby si Zbigniew Brzezinski spomenul, že aj Američania boli vo Vietname, že boli v Grenade, Nikaragui, Hondurase a inde. Že podporovali diktátorské režimy v Latinskej Amerike. Že v časoch studenej vojny neboli nijakým svedomím ľudstva, ale rovnako bezohľadnou veľmocou rozhodujúcou o osudoch národov proti ich vôli. O čom nás chce tento človek poučovať? Ak mu kritika politiky Spojených štátov alebo jeho vlastnej osoby pripomína komunizmus, potom nevdojak vyvoláva dojem, že USA sú dnes vzorom morálky, nepoškvrnenou mocnosťou bez možnosti vyjadrovať sa k jej zámerom. Akoby chcel Brzezinski potvrdiť správnosť zvrátenej Fukuyamovej teórie o konci dejín.
Tá tvrdí, že nič podstatné sa už nemôže odohrať. Americký systém zvíťazil. Všetky kroky Washingtonu sú morálne. Polemizovať s nimi alebo stavať sa im na odpor je odsúdeniahodné. Existuje len jedna pravda – americká. Aby ju umocnil, použil Brzezinski voči veľvyslancovi Ruskej federácie podobnú stratégiu ako svojho času voči Vladimírovi Mečiarovi, keď mu pohrozil, že ak sa nevmestí do kože, hranica medzi Poľskom a Maďarskom bude viesť po hrebeni Nízkych Tatier. Podobne sa vyhrážal aj ruskému diplomatovi, keď mu po jeho „drzej“ poznámke povedal, že je otázne, či o pár rokov bude Vladivostok ešte ruským mestom. Klasik pri hodnotení významu Rímskej ríše podotkol, že veľmoci nepotrebujú diplomaciu. Spoliehajú sa na silu. Zdá sa, že rovnako politológom z takýchto krajín nahrádza nedostatok argumentov namyslený prejav.
Naivné hodnotenie
Brzezinského hodnotenie medzinárodnopolitickej reality je až naivné. On totiž za najväčšiu bezpečnostnú hrozbu súčasného sveta stále považuje Východ a jadrové zbrane. Problémy Afriky nepovažuje za nebezpečné. Takéto videnie sveta by možno stačilo šéfom Pentagonu v rokoch studenej vojny, ale dnes, keď už aj študenti medzinárodných vzťahov vedia, že bezpečnostné riziká nie sú len vojenského rázu, že v priestore čierneho kontinentu vzniká obrovská časovaná bomba s nepredvídateľnými sociálnymi, migračnými či environmentálnymi následkami, to možno považovať za stratu súdnosti.
Brzezinski zároveň neustále opakuje, že jedinou alternatívou voči súčasnému postaveniu USA je globálny chaos, čo ani tak nesvedčí o nemožnosti vybudovať iný svetový poriadok, ako skôr o neschopnosti či neochote amerického profesora predstaviť si ho. Navrhuje vytvorenie Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Eurázii so Stálym výborom, pričom nedokáže vysvetliť jej reálny význam pri evidentnej duplicite s OSN. Brzezinski je skrátka muž minulosti. Nastupujúcim generáciám už toho nemá veľa čo povedať. Aj s ohľadom na jeho niekdajšie postoje. Tí, ktorí nemajú krátku pamäť a ktorých neoslepí momentálna priazeň, akej sa teší u establishmentu, si musia spomenúť na rok 1987. Vtedy strašil prezidenta Reagana, že ak podpíše zmluvu o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu s Gorbačovom, bude to mať pre USA nedozierne následky…
Popri tom všetkom má však Brzezinského vystupovanie jednu nepochybnú príťažlivosť: je neobyčajne úprimný, čím nám lepšie ako ktokoľvek iný odhaľuje spôsob amerického myslenia (viď napríklad jeho prirovnanie americkej zahraničnej politiky k vojnovej lodi). Ako intelektuálna autorita by sa však u nás nemal uplatniť. Na Slovensku sme si vôbec zvykli slepo prijímať autority, ktoré nám vytvoria médiá. Koho ukážu na obrazovke, ten je odborník. A tak sa vytvára virtuálna realita, v ktorej je najlepším advokátom Ernest Valko, najkompetentnejším ústavným právnikom Ján Drgonec a najväčším politológom Grigorij Mesežnikov. Dokedy ešte budeme veriť tejto mediálnej výrobe expertov?
Autor (1971) je publicista
