Rozhodla som sa zostať doživotne zdravá. A mienim sa o to pokúsiť, aj keby mal môj organizmus iný názor. Nemá zmysel obťažovať lekárov, zdravotnícke zariadenia a najmä – seba. Veď či u nás chorí k lekárom chodia alebo nie, výsledok je obyčajne beztak rovnaký. Jediným efektom z pacientskej „turistiky“ býva strata času a duševného pokoja.
Pacienti si zúfajú z nekonečných hodín pred ambulanciami a ešte nekonečnejšieho chodenia po vyšetreniach, ktoré vo svete urobia obyčajne za pár hodín a na jednom mieste, hrozia sa platenia za lieky, ktoré si mnohí nemôžu dovoliť, a majú strach. Viac ako choroby sa však boja beznádeje plynúcej z poznania, že chorý, a nedajbože ešte i starý človek, je dnes v podstate pre všetkých, ktorí manipulujú s našimi životmi, iba obťažujúci hmyz. Aby ten strach a bezmocnosť zaplašili, nadávajú.
Lepšie na tom nie sú ani niektorí lekári, najmä nesúkromní. Tí strácajú nervy z katastrofálneho vybavenia, presnejšie nevybavenia nemocníc, z množstva pacientov i nemožnosti účinne ich liečiť, lebo na to niet prostriedkov. Sú napálení aj na svoje mzdy a neschopnosť udržať materiálny krok so súkromnými lekármi, či tými, čo medicínsku prax vymenili za lukratívnejšie posty dílerov liekov alebo medicínskych prístrojov. Najnovšie sa boja aj o miesta, lebo ich môže zredukovať znižovanie počtu nemocníc.
Svorné hromženie A jedni i druhí, pacienti i lekári, svorne hromžia na choré pomery. Najmä však na to, že univerzálny liek, teda peniaze, je u nás zúfalo nedostatkový. Presnejšie, dostupný iba hŕstke – vyvolených ľudí i vyvolených oblastí. Aby sa tí, čo držia v rukách moc i štátnu kasu, konečne spamätali, začali lekári reprezentujúci Lekárske odborové združenia nedávno nielen demonštratívne hromžiť, ale aj hladovať a žiadať dofinancovanie zdravotníctva a sociálnej sféry. Či pre seba a pre nás ostatných niečo vyhladovali, ukáže budúcnosť. Ich pôst totiž ešte vždy pôsobil viac ako výkričník usilujúci sa vzbudiť pozornosť, než ako úsilie odhodlané dotiahnuť chronický problém k výsledku, ktorý by zdravotníctvo posunul ďalej. Aj lekári a ostatní zdravotnícki pracovníci sa totiž môžu mať lepšie, len ak sa bude mať lepšie celý ich rezort, a najmä, ak sa budú mať lepšie možní pacienti. Zatiaľ je to inak.
Máme síce odštátnených lekárov v súkromných ambulanciách, liečia nás i takzvanými alternatívnymi, kedysi zatracovanými spôsobmi, nik neprenasleduje ľudových liečiteľov, no máme aj iné vymoženosti. Polikliniky, kde na časenku k odbornému lekárovi treba stáť od štvrtej ráno a zavše na niekoľko pokračovaní. Máme nemocnice, kam pacienta na dlhý čas zatvoria, hoci s ním nič nerobia, len aby im zaňho poisťovňa zaplatila. Pribudli nám oddelenia, kam si chorý musí od jedálenského príboru cez pohár, teplomer, uterák, no neraz aj diagnostické pomôcky či dokonca lieky priniesť všetko, i toaletný papier, ba možno aj šnúrku na splachovač, v niektorých prípadoch i opatrovateľku chorého.
Čo ešte všetko máme Máme pohotovostné služby, ktoré pre zlé technické vybavenie a málo personálu zasahujú nepohotovo. Máme diagnostické centrá, kde pacientovi po vyšetrení, za ktoré dal polovicu úspor či dlhopis, pošlú ako výsledok anamnézu, ktorú lekárovi o svojom stave nadiktoval on sám, a pozvú ho na sériu ďalších nelacných „vyšetrení“. Oproti minulosti máme aj iné vymoženosti. V záujme záchrany zdravia svojich najbližších môžeme napr. otvárať bankové kontá na zbieranie milodarov, aby tú záchranu bolo za čo uskutočniť. To všetko máme v rovnakej kvalite naozaj všetci. Ako rovní s rovnými dokonca aj hlava štátu. Pravda, nemáme všetci letecké špeciály a možnosť neumrieť vďaka hospitalizácii a liečeniu v cudzine.
Čo ako sa v posledných mesiacoch naplno odokryla úbohosť a chorosť nášho zdravotníctva, či celého systému, nič sa nezmenilo. Natoľko nič, že pre hladovku sa lekári rozhodli v čase, keď ich nespokojnosť môže nepriamo podporiť rozhodnutie občanov zúčastniť sa na referende. Kalkulujú azda s tým, že by jeho výsledkom mohli byť nové voľby a po nich prípadne iné než súčasné zloženie vládnucej moci? Sotva. Veď ani jedna vláda za posledných desať rokov nikoho nepresvedčila, že zdravotníctvo a sociálna oblasť jej ktovieako leží na srdci. Dá sa teda predpokladať, že politické dôsledky svojho kroku lekári skôr celkom nedocenili. Alebo si, na-opak, uvedomili, že je jedno, kto je u nás pri moci – každý ju využíva „enem pro sebe a své dítky“.
O blahobyt sa nik nepodelí Vyratúvať na jednej strane dôvody, pre ktoré lekári žiadajú vyššie mzdy, a na druhej mnohým z nich pripomínať, že sa vždy nesprávajú ani poctivo remeselne, nieto humánne, je už únavné. Takisto ako je už únavné pripomínať politikom, že by pri vybavovaní svojich súkromných lén konečne mali trochu hamovať a starať sa aj o veci verejné. Pravda, ak to vedia. Primnohé z ich krokov však zatiaľ dávajú tušiť opak. Nezamaskuje to ani priam drevorubačské deklarovanie úsilia dostať sa do EÚ, NATO, neskryjú to ani vzdelávacie a vysvetľovacie programy, ktoré majú aj menej vzdelaných a voličov mdlejšieho rozumu presvedčiť, že ak sa to podarí, zakvitne to u nás hromadným blahobytom. Nezakvitne.
Blahobyt si budeme musieť vypiplať sami. O ten svoj sa s nami nik nepodelí. A ak nám k nemu ktosi predsa len čímsi chce prispieť, je samovražedný omyl myslieť si, že to robí pre nás. Robí to najmä preto, aby sme si nezmysleli siahnuť na jeho blahobyt. Túto informáciu by zo zahraničných priateľských tľapkaní po pleciach či deklarácií o „tradičnom a pevnom“ priateľstve mali naši politici vyčítať medzi riadkami predovšetkým. Zavše by navyše stálo za to, aby sa nielen o politickej abecede, ale aj o tom, čo je pre vstup medzi vyspelé štáty naozaj dôležité, poradili s odborníkmi. Najmä s tými, pre ktorých poznanie svetových reálií nie je chvíľkovou záležitosťou jedného volebného obdobia, no celoživotnou profesijnou nevyhnutnosťou.
Inšpiráciou by im mohli byť aj myšlienky profesora istej slovenskej lekárskej fakulty. Na otázku, či študentov pripravujú pre svetové špičkové alebo pre naše zaostalejšie pracoviská, mi nedávno odpovedal: „Musíme ich učiť absolútnu svetovú špičku. Napriek realite im treba odovzdávať aj od nich vyžadovať špičkové vedomosti. Nepredpokladám totiž, že by tento štát nezačal prosperovať. Otázka je, kedy. Budúci lekári však musia byť pripravení. Ak chceme ísť do Európskej únie, musí byť naše zdravotníctvo naozaj dobré. Kým bude na takej úrovni ako teraz, určite nás tam nezoberú. Vedenie štátu sa musí so zdravotníctvom i školstvom vysporiadať veľmi rýchlo. Práve tieto dva rezorty môžu byť brzdou vstupu medzi vyspelé krajiny sveta. Tie nám totiž nebudú vyčítať politiku, ale to, že sa nevieme postarať o vzdelanie zdravie a svojich ľudí.“
Autorka (1949) je redaktorka denníka Práca
