Na budúci týždeň sa v Aténach začína alterglobalistický sviatok – IV. európske sociálne fórum. Od začiatku sa na tomto podujatí zúčastňujú aj slovenskí aktivisti, no tohto roku je po prvýkrát účasť zo Slovenska organizovaná. Pripomeňme si v tejto súvislosti stručnú históriu alterglobalizmu. Za počiatok hnutia sa považujú protesty proti pripravovanej Multilaterálnej dohode o investíciách (MAI). Vo februári 1998 sa pracovná verzia utajovanej zmluvy dostala do rúk americkej mimovládnej organizácie Public Citizen. Dnes už vieme, že informácie unikli z prostredia vtedy vládnucej Francúzskej socialistickej strany, ktorá mala s prijatím tohto dokumentu vnútorný problém. Text sa ihneď dostal na internet a vyvolal celosvetový škandál. Pod tlakom globálnej občianskej spoločnosti bol návrh MAI zmietnutý zo stola a sociológia začala hovoriť o novom fenoméne. Financial Times vtedy zúrivo označili odporcov dohody za „sieťové gerily“, no napokon sa ujal iný pejoratívny termín, ktorý sa pripisuje britskému premiérovi Tonymu Blairovi: antiglobalisti. Médiá ho začali ihneď masívne používať, hoci prívrženci týchto sociálnych hnutí od začiatku takéto nekorektné nálepkovanie odmietali ako krajne zavádzajúce. Vládnuce elity sa spočiatku usilovali rodiace sa globálne sociálne hnutie ignorovať. No už roku 1998 vydesilo summit skupiny G8 v Birminghame 70 000 protestujúcich ľudí. A keď o rok neskôr vyšli v americkom Seattle do ulíc ďalšie desaťtisíce, ani médiá sa už nemohli tváriť, že nevznikol nový fenomén. Odvtedy sú alterglobalisti neprehliadnuteľnou súčasťou politického boja o budúcu podobu planéty. Je to zápas o všetko. Vzrastá násilie nielen zo strany protestujúcich, ale aj štátu. Nejestvuje spôsob, ako to povedať zdvorilo: ľudia v uliciach, osobitne tí mladí, sú rozhnevaní. Vidia svojich volených zástupcov, ktorí sú hluchí a slepí ku skutočným potrebám občanov, ale pozorní k požiadavkám korporácií. Vidia vlády, ktoré počúvajú menšinu a ignorujú väčšinu. Vidia štát, ktorý je pripravený použiť voči nespokojným demonštrantom už nielen obušky, slzný plyn a vodné delá, ale aj ostrú muníciu. Tak, ako sa zrodila globálna koalícia sociálnych hnutí, vznikla aj koalícia národných vlád a nadnárodných korporácií, od ktorých sa nedá očakávať nič iné ako zvyšovanie represálií a kriminalizácia občanov dožadujúcich sa svojich práv. Dialóg s takouto mocou sa stáva zo dňa na deň problematickejším. V takejto atmosfére sa nevyhnutné intelektuálne zložky očakávaného prerodu presúvajú z insitných politických kruhov medzi nespokojné, anarchiou poznačené davy. K slovu sa začínajú dostávať nielen agresívni vrhači dlažobných kociek, ale aj koncepčne zmýšľajúci ľudia, ktorí mimo záujmu masovej spoločnosti pripravujú zmenu. Vyvrcholením týchto iniciatív bola myšlienka usporadúvať pravidelné stretnutia Svetového sociálneho fóra (WSF), ktoré prebieha celkom zámerne paralelne s termínom konania Svetového ekonomického fóra v Davose. Návrh na založenie WSF vypracoval prezident mimovládnej organizácie ATTAC Bernard Cassen. Prvé Svetové sociálne fórum sa uskutočnilo v dňoch 25. – 30. januára 2001 v brazílskom Porto Alegre. Jedným z jeho najvýznamnejších výsledkov bolo prijatie Charty princípov WSF, ktorá definovala hodnotové východiská Svetového sociálneho fóra a predovšetkým jasne identifikovala hlavného ideologického protivníka globálneho sociálneho hnutia – ekonomický neoliberalizmus. Aktivisti si za svoj ideál vytýčili budovanie planetárnej spoločnosti smerujúcej k harmonickej koexistencii ľudstva a Zeme. Základným heslom WSF sa stal slogan „Iný svet je možný“ ako odpoveď na neoliberálnu propagandu zhutnenú do výroku Margaret Thatcherovej „Iná alternatíva neexistuje“. Práve falošná a vo svojej filozofickej podstate totalitárna bezalternatívnosť vývoja vytvára prostredie na tlak na vytvorenie tolerantnejšieho, sociálne spravodlivého a environmentálne udržateľného sveta. Náplň Svetového sociálneho fóra netvoria len mediálne atraktívne masové demonštrácie, ale predovšetkým stovky workshopov a prednášok, o ktorých sa už tak veľmi nehovorí. Vďaka tejto platforme uzreli svetlo sveta desiatky fundovaných návrhov na riešenie najzávažnejších ekonomických, sociálnych, environmentálnych i politických otázok dneška. Čoraz viac mysliteľov sa zapája do príprav na zmenu. Do Porto Alegre každoročne smerujú významní filozofi, sociológovia, politológovia, špičkoví umelci, nositelia Nobelových cien, z ktorých najpopulárnejší sú bezosporu intelektuálny guru alterglobalizmu Joseph Stiglitz, americký disident Noam Chomsky, kolumbijský spisovateľ Gabriel García Marquez, bývalý generálny riaditeľ UNESCO Federico Mayor, bývalá írska prezidentka a vysoká komisárka OSN pre utečencov Mary Robinsonová, svetoznámy fotograf Sebastiao Salgado, americký prezidentský kandidát Ralph Nader, sociológ Immanuel Wallerstein, spisovateľka a aktivistka Susan Georgeová, zakladatelia teológie oslobodenia Leonardo Boff a Gustavo Gutierrez, francúzsky novinár Ignacio Ramonet, americký herec Danny Glover (známy zo série akčných filmov s Melom Gibsonom), fyzik Fritjof Capra, egyptská bojovníčka za práva žien Nawal El Saadawiová, americká publicistka Naomi Kleinová, ale aj dcéra Che Guevaru Aleida Guevaraová, brazílsky prezident Ignacio Lula, venezuelský prezident Hugo Chávez a mnohí ďalší. Najväčšou devízou alterglobalizmu i hendikepom zároveň je jeho rôznorodosť. Účastníci WSF sa vedia zhodnút na hodnotení súčasného vývoja i na tom, čo nechcú, ale ich predstavy o riešení situácie sú často diametrálne odlišné. Je to spôsobené predovšetkým faktom, že táto koalícia sa nedá ideologicky zadefinovať a zaradiť: tvoria ju rôznorodé skupiny od kresťanských aktivistov, obhajcov ľudských práv a nacionalistov cez socialistov, odborárov, feministky a ekológov až po komunistov, trockistov a anarchistov. Naopak, v politickej sfére nezriedka vidíme, že neoliberálne reformy uskutočňujú formálne ľavicové vlády (viď Maďarsko alebo predtým Poľsko) a odporuje im konzervatívna pravica, čo však, prirodzene, nie je pravidlo. Žiaľ, ešte stále veľa ľudí nechápe, že klasické delenie na pravicu a ľavicu je zavádzajúce a že hranice mocenského boja a ideologického sporu dnes idú naprieč tradičnými smermi. Podľa vzoru WSF sa rok po jeho založení ustanovilo aj Európske sociálne fórum, ktoré sa doteraz konalo vo Florencii (2002), v Paríži (2003) a v Londýne (2004). Práve z rokovania vo Florencii vzišla výzva na dnes už legendárny Medzinárodný akčný deň, v rámci ktorého 15. februára 2003 demonštrovalo 20 miliónov ľudí v metropolách na celom svete (vrátane Bratislavy) proti pripravovanej invázii do Iraku. Bolo to po prvý raz, čo občianska verejnosť v takom mohutnom meradle vyhlásila vojnu za nelegitímnu ešte predtým, ako sa uskutočnila. Dnes už existujú vo svete nielen kontinentálne a regionálne sociálne fóra, ale v mnohých krajinách aj národné. Pokusy tohto druhu existujú i na Slovensku – žiaľ, doteraz zlyhávajú najmä na strachu niektorých mimovládnych organizácií zo straty štatútu „prijateľnosti“ pre mainstreamové médiá. V každom prípade môžeme pozorovať, že charakter týchto stretnutí sa vo svete mení. Z predchádzajúceho vývoja je čoraz jasnejšie, že rámec „priestoru pre diskusiu“ bol už prekročený. WSF, ako aj ESF sa tak z „priestoru pre diskusiu“ mení skôr na „priestor pre koordináciu“, na udalosť, ktorá zastrešuje úsilie celého radu ďalších hnutí. Z hľadiska potrieb budúcnosti je to zrejme nedostatočné, ale tento stav zodpovedá štádiu, v akom sa alterglobalizmus nachádza. Autor je vysokoškolský učiteľ
