Aj tí z politických komentátorov, ktorí s vládou Roberta Fica nesympatizovali, opakovane pripúšťajú a varujú, že spôsob vládnutia súčasnej koaličnej vlády pod vedením Ivety Radičovej je vnútorne nekonzistentný, pravidelne oscilujúci na hranici krízy. V posledných týždňoch viacerí trpko skonštatovali, že politické strany na Slovensku si krajinu rozparcelovali. Nebol však takýto stav známy už od polovice 90-tych rokov, pričom na ňom nič nezmenili ani voľby v roku 1998, 2002 a 2006 ?
Novodobí Jakešovia, Šalgovičovci…
V podstate každé povolebné obdobie, niektoré viac, niektoré menej, sa na Slovensku nieslo v znamení normalizácie, ak za ňu v zhode s miestnou tradíciou považujeme politické vendetty a prerozdeľovanie ekonomického vplyvu. Kolektívne uvažovanie od roku 1989 nedospelo ďalej, ako k špekuláciám o nových politických stranách, ktoré by mali byť lepšie od svojich predchodcov a o imaginárnej vyššej politickej kultúre, ktorou slušní predbehnú neslušných. Výsledok je očividný. Ak teda ďalšia normalizácia, tak plošná a skutočná.
V politike na Slovensku prežívajú ľudia, ktorí sa v nej pohybujú dvadsať rokov. Aj keď si to nemyslia alebo nepripustia, už sa stali aparátčikmi, ktorí stratili morálne právo odsudzovať Husáka, Fojtíka, Indru či Biľaka. Slogany o nerozbornej jednote strany a ľudu a konečnom víťazstve komunizmu nahradili všeobecné frázy o demokracii a práci pre blaho občanov. Z neohrozených rytierov bojujúcich proti drakom sa v mnohých prípadoch stali ich vlastné karikatúry.
Za existujúcej situácie je prekvapujúce, že tuniský a egyptský scenár ako ich možné aplikácie pre ďalší vývoj na Slovensku si akosi nikto nepripúšťa, aspoň nie verejne. V novembri sa rok čo rok opakuje rovnaký a postupne čoraz bezobsažnejší rituál osláv výročia Veľkej Nežnej. Po tom, čo politické strany na Slovensku predvádzajú sa nedá vylúčiť, že frustrovaná masa občanov žijúca mimo hlavného mesta a zápasiaca o každodennú existenciu si vynúti plošný odchod slovenských mubarakov – novodobých Jakešov, Štrougalov, Šalgovičov a Pezlárov – od vyhriatych stoličiek a hlbokých korýt.
Politici, ktorým stačí prežívať
Aby sa znovu nezopakoval scenár postupnej erózie „revolučných hodnôt“ a degradácie politického systému uzurpovaného politickými stranami je už dnes nutné rozmýšľať nie o nových stranách rodiacich sa z odpadlíkov v parlamente, ale o novom spôsobe konštituovania najvyššieho zákonodarného zboru a o jeho obsadení čestnými a neskorumpovateľnými zástupcami miestnych komunít, ktoré svojich kandidátov dôverne poznajú. Títo budú identifikovateľní podľa toho, že do politiky úprimne nebudú chcieť vstúpiť podobne ako Cincinatus či Přemysl Oráč.
Najpodstatnejšou zmenou oproti minulosti a súčasnosti by sa mala stať dôsledná aplikácia princípu, ktorý by politickú moc prostredníctvom ústavy časovo obmedzil na jedno, nanajvýš dve funkčné obdobia, a zároveň by umožnil občanom efektívne kontrolovať svojich zástupcov počas výkonu ich mandátu s možnosťou ich odvolania. S výnimkou Jána Čarnogurského, „jediného politika medzi sráčmi“, ako slovenskú politickú scénu po roku 1989 zhodnotil Fedor Gál, sa totiž nikto z jej hlavných protagonistov nevzdal moci dobrovoľne tak, ako to urobili Sulla a Dioklecián. Slovenská politika nedokázala nájsť svojho Alexandra, zato v nej a z nej už dve desaťročia parazitujú tucty bezvýznamných diadochov a tetrarchov, ktorých hlavným cieľom je prežívať a nie posúvať spoločnosť vpred.
História pozná viacero situácií porovnateľných s tou, ktorá sa črtá v dnešnom svete. Na jej hrane sa stretávajú novodobí vládcovia chránení svojimi pandúrmi a ovládané masy, ktoré už nemajú kam ustúpiť. Modelovými príkladmi sú Spartakova vzbura v antickom Ríme, stredoveké povstania francúzskych a nemeckých sedliakov a Pugačevovo v cárskom Rusku. V našich zemepisných šírkach môže slúžiť ako vhodný príklad Dóžovo povstanie z roku 1514 a „normalizácia“, ktorá nasledovala po ňom. Hoci každý jeden z týchto dramatických sociálnych pohybov, podobne ako povstanie v Maďarsku v roku 1956 a Československá jar o dvanásť rokov neskôr, bol potlačený, dnešní Verbőciovci by sa mali mať na pozore, aby na vlastnej koži nezažili jeden z cyklických návratov histórie, ktorá sa až doposiaľ očividne nestala učiteľkou ich životov.
Autor je historik, absolvent UPJŠ Košice, KU Bratislava, Carleton University a Ottawa University (PhD) v Kanade.
Medzititulky Slovo.
Ilustračné foto: underclassrisingnet
