Jediným riešením je revolúcia – hlásal jeden z transparentov pražských demonštrantov. Karl Marx by žasol, čo všetko sa dá do tohto pojmu zahrnúť. Lebo výsledok pouličných bitiek bol pre vášnivých obhajcov spravodlivejšieho sveta naozaj prehrou. A to ani tak nie pre násilie, ktoré sa stretlo s prirodzeným odporom u väčšiny obyvateľstva, ako skôr pre nepremyslenosť, s akou sa vydali radikálni ľavičiari do ulíc. Keď sa im už totiž vydaril pôvodný zámer (premeniť centrum Prahy na Seattle, teda na trosky), keď vyľakaní bankári začali ustupovať zo svojich donedávna tvrdých pozícií vo vzťahu k dlhu najchudobnejších krajín, „revolucionári“ sa rozutekali. A tak bol výsledný dojem naozaj takýto: hŕstka vagabundov sa prevalila Prahou, poroztĺkali, čo mohli a spokojní sa vrátili do svojich domovov. Vzniká otázka, na čo to všetko bolo dobré, ak demonštranti nedokázali zúročiť svoj potenciál a využiť psychologickú prevahu, ktorú v tej chvíli mali nad finančníkmi z celého sveta. Z takýchto chaotických akcií revolúcie naozaj nevznikajú. Ak majú mať podobné protesty zmysel, potom sa demonštranti musia globálne organizovať, hoci aj politicky, musia mať premyslenú stratégiu a jasný cieľ, nie vyvádzať na uliciach ako luza.
Na druhej strane si treba uvedomiť, že rovnako falošná je (teraz už) sebavedomo hlásaná téza o chápavých a vľúdnych bankároch, ktorí vlastne už dávno pochopili obludnosť svetového finančného systému a demonštranti sa zbytočne dobýjajú do otvorených dverí. Takéto nezmysly môžu uspokojiť iba tých, ktorí majú krátku pamäť. Len si spomeňme, že ešte pred dvoma rokmi nechceli Medzinárodný menový fond a Svetová banka o oddĺžení chudobných ani počuť. Pouličné protesty v Seattle, Washingtone, Londýne, Florencii, Prahe či v iných mestách vyvolali nesporný tlak na riešenie pálčivých globálnych sociálnych problémov. Takisto elektronické médiá verné svojim propagandistickým tradíciám prinášali zábery, z ktorých sa mohlo zdať, že 20 000 demonštrantov hádzalo dlaždice, hoci v skutočnosti išlo len o nepatrnú, zato mimoriadne agresívnu hŕstku vagabundov, od ktorých sa organizátori dištancovali. Škoda, že si novinári už menej všímali výroky šéfa českého parlamentu Václava Klausa, ktorý žiadal policajtov nabudúce zakročiť proti takýmto „živlom“ všetkými dostupnými prostriedkami, a podpredseda ODS Miroslav Macek to vzácne spresnil, keď odporúčal, aby poriadkové sily odpovedali streľbou… Koniec zamatu? Skôr pripomenutie, že keď ide o podstatu, majú mocní tendenciu svojich odporcov vždy vyhladzovať. Nepoznám totiž revolúciu, pri ktorej by vládna moc tvrdila, že rebeli majú na svoj odpor právo. A to napriek tomu, že situácia v Prahe rozhodne nevyzrela na revolučnú.
Pouličné demonštrácie namierené skôr proti Washingtonskému konsenzu ako proti samotnej globalizácii rozhodne prispeli k tomu, že kormidlo globálnych zmien sa začína pomaly, ale zreteľne vychyľovať zo súčasného samovražedného kurzu. Keď Clintonova administratíva počas svojho prvého funkčného obdobia odštartovala proces globalizácie, len málokto tušil, že za týmto na prvý pohľad príťažlivým slovom sa neskrýva stáročný sen humanistov o univerzálnom spravodlivom poriadku, ale veľmi agresívne implantovanie západných noriem do svetovej ekonomiky založené na deregulácii, liberalizácii a pohltení priemyselného, ako aj poľnohospodárskeho sektora multinacionálnymi spoločnosťami. Museli prísť tri prehry ekonomickej globalizácie, aby sa začalo uvažovať o korigovaní tohto modelu: ázijská finančná kríza, neúspešná vojna o presadenie Multilaterálnej dohody o investíciách (MAI) a Seattle. Dnes je nad slnko jasnejšie nielen kritikom, ale aj zástancom tohto procesu, že globalizácia už dlho neudrží svoj ortodoxný západný charakter. A pre nás z toho vyplýva ďalšie poučenie: spravodlivosť nedostane ľudstvo od mocných tohto sveta nikdy darom.
Autor (1971) je publicista
