Človek Mináč a odkrajovanie minulosti

„Naše dejiny sú toľko ráz šustersky prerábané, že nebudú mať nijaký zmysel. A ohromujúca nevedomosť mládeže o dejinách je možno aj z toľkého prerábania, spôsobuje nedôveru a nechuť k vedomostiam.“ Akoby tieto slová Vladimír Mináč tesne pred svojou smrťou adresoval poslancovi za KDH Pavlovi Minárikovi, ktorý o to s väčšou vehemenciou o čo s menšou znalosťou spisovateľovho života a diela označuje pripomínanie jeho pamiatky za rehabilitáciu komunistického režimu. Ak sme v niečom svetoví, potom asi najviac v konjunkturalistickom odstraňovaní stôp po všetkých momentálnemu režimu nepohodlných osobnostiach našich dejín s vždy pohotovou výhovorkou: lebo bol komunista, lebo bol ľudák, lebo bol čechoslovakista, lebo bol uhrofil… A že ide o trend poplatný dobe, je nad slnko jasnejšie: veď dnes nikto neupaľuje básnika Jána Kostru, že podpísal manifest spisovateľov proti SNP, ani Mila Urbana s jeho gardistickou minulosťou a napokon ani Andreja Hlinku, ktorého historické zásluhy chce dokonca KDH spečatiť zákonom. Toho Andreja Hlinku, ktorý v čase ohrozenia demokracie v tridsiatych rokoch 20. storočia podporoval fašistické tendencie: či už to bolo jeho spojenectvo s Národnou obcou fašistickou a Sudetendeutsche Partei v prezidentských voľbách roku 1935, jeho vyhlásenia (najznámejšie zo zhromaždenia v Piešťanoch roku 1936, kde vyjadril odhodlanie stáť v prípadnej vojne po boku nemeckého führera), jeho články plné obdivu k Adolfovi Hitlerovi či samotná totalitárna štruktúra jeho narcisisticky pomenovanej HSĽS vybudovanej na vodcovskom princípe s ústredným heslom Jeden národ, jedna strana, jeden vodca. Ale toto už Pavol Minárik vo svojom čudne selektujúcom morálnom obzore vidieť nechce. Mináč, samozrejme, bol komunista, ale zhodnotiť jeho život a dielo si vyžaduje čosi viac ako vykrikovanie politických nálepiek. Predovšetkým sa neodvažujem ľudsky súdiť človeka, ktorý prežil to, čo tento muž. Ako vysokoškolák sa nadšene a hrdinsky zapojil do Povstania, bol ranený a zajali ho nacisti. Už tu sa dotkol smrti, keď esesáci preberali ako fazuľu ľudí, ktorých okamžite popravia a tých, ktorých odvlečú do koncentračných táborov. Mináč potom putoval priamo do Dachau. V tomto tábore bol len štyri dni, ale bez vody, bez jedla a zažil tam prípady ľudožrútstva. Odtiaľ ho odvliekli do Mauthausenu, jednej z najstrašnejších nacistických tovární na smrť. Každý deň tam po stovkách schodov vláčil z kameňolomu ťažké balvany, pričom na vlastné oči videl desiatky prípadov, keď väzňa zastrelili iba preto, že sa potkol. Toto obdobie ho natrvalo poznačilo a len veľmi nerád o ňom rozprával. Moralizovať nad osudom takto poníženého človeka mi pripadá obzvlášť obludné. Najmä ak Minárik tvrdí, že Mináč robil v päťdesiatych rokoch ako komunista „kariéru“. Nuž tá kariéra vyzerala asi tak, že sa stal predmetom straníckej kritiky v stalinistickom pamflete Proti buržoáznemu nacionalizmu v slovenskej literatúre, za čo ho vyhodili z Kultúrneho života. Tým sa to však neskončilo. Predvolali ho na tzv. hodnotenie jeho knihy Modré vlny na Priehrade mládeže, kde ho sfanatizovaní zväzáci z radov vysokoškolákov verejne ponižovali, nadávali mu a hádzali po ňom blato, čo sa ponášalo na besnenie maoistov počas Kultúrnej revolúcie. Sám Mináč sa mi pred smrťou priznal, že to hrozné mládežnícke hulákanie mu dlho znelo v ušiach, že sa bál a že to oživilo všetky jeho spomienky na sťahovanie slučky okolo krku (v podobnej forme, aj keď už bez blata, sa to zopakovalo roku 1989). Ďalším výrokom, že „komunista Mináč svojimi literárnymi výtvormi presadzoval barbarský komunistický režim, ktorý priniesol utrpenie a smrť tisícom slovenských občanov“ sa Pavol Minárik predstavil ako kultúrny analfabet. Aj odborníci, ktorí Mináča nemajú radi, uznávajú jeho umelecké majstrovstvo a zásadnú vývinovú úlohu v dejinách slovenskej literatúry. Ak by bolo jeho dielo iba komunistickou propagandou, neviem si predstaviť, čo viedlo dvojicu Lasica a Satinský, aby podľa predlohy jeho satirického románu Výrobca šťastia napísali úspešnú hru. Mám radšej jeho humoristickú tvorbu ako jeho romány a radšej jeho eseje ako jeho humoristickú tvorbu, ale to nič nemení na tom, že to bol jeden z najvplyvnejších slovenských mysliteľov 20. storočia a že jeho dielo je živou učebnicou slovenčiny. Odhliadnime teraz od faktu, že Minárik vyčíta Mináčovi aj to, že bol zvolený za člena vedenia komunistickej strany v období Pražskej jari. Pre ľudí tohto zmýšľania zostane zločincom zrejme aj Alexander Dubček. Ale to, že Mináč podľa Minárika „garantoval normalizáciu v prostredí Matice slovenskej z tejto pozície obmedzoval kontakty so Slovákmi v slobodnom svete“ je už nehorázna historická lož, za ktorú by sa mal jej autor poriadne hanbiť. Predovšetkým je dôležité upozorniť, že Vladimír Mináč nastúpil do funkcie predsedu MS v čase, keď už normalizačné čistky v tejto inštitúcii prebehli (vykonal ich v rokoch 1971 – 73 dovtedajší správca Jaroslav Čelko za výdatnej pomoci Jozefa Páva a Jána Martáka). Pokiaľ mi je známe, Mináč nikomu vedome neubližoval. Práve naopak. Predtým bol riaditeľom Slovenského literárneho fondu, odkiaľ ho na hodinu vykopli za to, že udelil štipendium piatim autorom vylúčeným z KSČ. Mináč sa zaslúžil o to, že dogmatický vplyv straníckych orgánov v Matici výrazne oslabol, podľa niektorých dokonca prakticky zanikol. Dôsledne oživil matičnú činnosť, už roku 1988 (sic!) obnovil jej členskú základňu a otvoril ju krajanom spoza hraníc, proti čomu sa postavil nielen ÚV KSS a ministerstvo kultúry, ale aj časť vtedajšieho vedenia Matice. Neviem teda, o akom „obmedzovaní kontaktov“ Pavol Minárik hovorí. Ak má na mysli povojnovú emigráciu nacistických prisluhovačov, tak áno, takéto „priateľstvá“ Mináč dôsledne odmietal, a to mu aj súčasné neoľudácke vedenie Matice najviac vyčíta. Dnes považujeme za samozrejmé, že Matica posielala knihy a časopisy krajanom do celého sveta, že vysielala folklórne súbory, že dávala štipendiá študentom z Poľska, Maďarska a Juhoslávie, ale zabúdame, že je za tým vytrvalá pätnásťročná práca Vladimíra Mináča. A že nebyť jeho osobného zaangažovania, možno by ani dodnes nestála budova Matice na Hostihore v Martine. Nie, Vladimír Mináč nebol vzor hodný nasledovania. Bol to vynikajúci rozprávač, ale keď si príliš vypil, bol dosť nepríjemný. Mal toho najprenikavejšieho ducha, akého som kedy stretol, ale s jeho xenofóbnymi názormi najmä na Nemcov som jednoducho nemohol súhlasiť. Ale bola to gigantická osobnosť našich dejín, ktorá v každej dobe páli, dráždi a provokuje práve svojou neprehliadnuteľnou hĺbkou. Ako povedal literárny kritik Vladimír Petrík (a ten sa s ním ľudsky neraz rozchádzal): „Vladimír Mináč dlhé roky pracoval v štruktúrach komunistického režimu, ale často proti nim či ich nositeľom vystupoval. Spoluzúčastňoval sa i rozkladal. Táto dvojznačnosť nie je pre Slovensko výnimočná, skôr charakteristická.“ Kto má byť pre Slovensko morálnym vzorom? Tí, ktorí v šesťdesiatom ôsmom kričali, aby prehlušili svoje krvavé svedomie z päťdesiatych rokov? Mám pochybnosti o tom, či je vhodné umiestniť na pamätnú tabuľu k výročiu ústavy výrok človeka, ktorý s jej prijatím nemal nič spoločné. Ale hanobiť preto život a dielo Vladimíra Mináča považujem za kultúrny primitivizmus. Ak nechceme uviaznuť v bahne trochárstva a zahľadenosti do seba, skoncujme s týmto okypťovaním vlastných dejín. O zločinoch komunistického teroru nemožno mlčať. Nemala by o nich mlčať a mala by sa s nimi konečne chlapsky vysporiadať už aj slovenská ľavica (nerozumiem, prečo práve predstavitelia sociálnej demokracie, ktorí tak úzkostlivo strážia pamiatku obetí SNP, sa ešte nikdy neukázali pri pomníkoch obetí komunistickej hrôzovlády). Ale Mináč nebol zločinec. Bola to tragická a svojím spôsobom symptomatická postava 20. storočia, ktorá nechcela byť hrdinom, ktorá chcela iba v čo najplnšej miere využiť svoj obrovský talent. Pripomína nám, že v spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Každý, kto sa pokúša v tomto období selektovať ľudí na dobrých disidentov a zlých komunistov, vyznie pri odbornom skúmaní faktov ako hlupák. Mináč však nepotrebuje svoje myšlienky vytesávať do bronzu. V mysliach kultúrnych ľudí zostanú dlho po tom, čo sa zápach tendenčnosti jeho kritikov rozplynie. Autor je vysokoškolský učiteľ