Hosť Klubu Nového slova spisovateľ, bývalý poslanec a veľvyslanec v ČR Ladislav Ballek
Moderovala Gabriela Rothmayerová
Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková
Človek mi nemôže byť ľahostajný (1)
Gabriela Rothmayerová: Zaujímal by ma tvoj vzťah k hodnotám. Si človek ľavice, ale nie preto, že by si pochádzal z prostredia, ktoré ťa kamsi tlačilo, ale preto, že si sa sám tak rozhodol: videl si, že sa iní majú horšie ako ty, nebolo a nie je ti to jedno.
– Aj to mám, myslím si, z domu. Náš otec bol prívržencom sociálneho štátu a autoritou bol preňho prezident Masaryk. S veľkým rešpektom často spomínal udalosť, ktorá sa odohrala, keď bol budúci prezident v nemeckom Halle. Býval tam v hoteli, ktorého majiteľka jedného dňa pozvala hostí na prechádzku po okolí. Prechádzali cez potok. Zakopla a spadla do vody. Všetci kričali o pomoc, a potom stíchli. Lebo to už Masaryk vynášal topiacu sa z vody. Nekričal o pomoc, ale skákal do potoka. Toto otec často pripomínal: Netreba vykrikovať, ale konať. Keď je niekto v núdzi, musíme mu pomôcť. Zákon je dôležitá vec. Ale prichádza až po našom čine. A o tom, aký čin vykonáme, rozhodne naša kultivovanosť. Ak nie sme kultúrni, zlyháme. Zakaždým.
Som za solidaritu. Viete, sedeli sme za stolom a otecko zobral lyžičku do ruky. Povedal: „Viete, ako sa k nám dostala? No tak, že najskôr museli do bane zostúpiť baníci a vydolovať rudu. Tá musela do fabriky, aby sa železo stalo železom, odtiaľ potom do inej, kde sa stalo lyžičkou, potom do obchodu a až z neho k nám. Všetko, čo nám tú lyžičku dáva do rúk, je nezastupiteľné. Aj ten baník, aj ten zlievač a remeselník sú dôležití. Nemôžeme byť všetci lekárnikmi, učiteľmi či vojakmi. Každá profesia a každý človek sú dôležití.“ Naozaj nie je jedno, ako žijú ľudia. Trápi ma, keď vidím hoci aj bezdomovca spať pod plachtou za zimy, aj ak si za to trebárs môže sám. Akí sme, za to môže naša kultúra, a človek mi nemôže byť ľahostajný. Bez neho by som ani nepísal. Nemal by som komu.
Terézia Szabová, herečka, zaslúžilá umelkyňa: Dojali ma vaše slová, vaša starosť o chudobných. Čo s chudobou, ktorá sa tu nanovo udomácňuje?
Ladislav Ballek
– Trh je dobrý sluha, ale zlý pán. Dokonca niet horšieho pána. Dnes sa žartuje – keď už kradneš, ukradni aspoň milión, lebo inak budeš sedieť. Ten vtip nevznikol náhodou, bohužiaľ. Rozdiely, ktoré vznikajú, sú príliš veľké a majú negatívny dopad dokonca aj na šport. Lebo talentovaný futbalista či hokejista nemá na výstroj. Čo s tým urobíme? Veď s každou generáciou prichádzajú na svet len dve percentá obzvlášť talentovaných ľudí. Ak sa nebudú môcť realizovať, schudobnieme. Budeme na ľudí chudobní. A budeme ďalej len vyrábať v továrňach, ktoré sem zo zahraničia prídu, ak ešte vôbec budú prichádzať.
Dnes je jedinou výrobnou silou ľudský duch. Musí byť vzdelaný, ale aj kultivovaný, inak nebudeme mať nijaký vzťah k inému človeku. Budeme myslieť len na to, čo si kúpiť, ako sa mať, a budeme sa báť o seba. Lebo krutých, bezohľadných činov pribúda.
Mimochodom, aj veľkú zemepisnú vzdialenosť na psychologickú blízkosť môže zmeniť len kultúra. Ak nás osloví nejaká pieseň či báseň z Južnej Ameriky či z Afriky, tá krajina nás už zaujíma, pýtame sa, čo sa tam deje, a každá správa stamodtiaľ nás osloví. Kým nás však nezaujme kultúra, tak nám je tá krajina ľahostajná.
Dnešný svet priveľmi myslí na ten trh a nemyslí na ľudí. Obávam sa, že tých kríz bude čoraz viac. Pred štyrmi či piatimi rokmi som bol na vedeckej konferencii o stave planéty. Prišli na ňu profesori z význačných svetových univerzít. Čo ma osobne veľmi prekvapilo, akademici z amerických univerzít povedali: „Americká kultúra je v hlbokej kríze. Čakajme, že príde ďalšia.“ Neskôr už v užšom kruhu v kaviarni na Malej Strane sme hovorili, – i ja sám som to takto formuloval, nevediac, ako skoro sa to naplní, – že keď prepukne kríza v kultúre, onedlho prenikne do všetkých ostatných súčastí života. I stalo sa. O dva či tri roky od konferencie vypukla finančná kríza, v ktorej zlyhali najvýznačnejšie osobnosti zo sveta financií. Mysleli len na seba, a v tom okamihu sme schudobneli všetci.
Najbohatší ľudia sveta majú majetok, ktorý sa rovná majetku troch miliárd ostatných ľudí! A ospravedlňujem sa vopred všetkým športovcom – ale je normálne, aby futbalista so „štyrmi ľudovými“ za mesiac zarobil toľko, čo učiteľka za 150 rokov? Len preto, že šikovne kope do lopty? Alebo rýchlo a šikovne narába s pukom? Aký to má úžitok pre nás? A že speváčka zarobí za tri minúty tritisíc eur? Slovenský spisovateľ pracuje 3 – 4 roky na románe a aby vôbec vyšiel, musí chodiť po žobraní, hľadať sponzorov. Čo je viac? Nevieme si to uvedomiť? Doplatíme na to. Ak nie ešte my, tak generácia po nás nepochybne. Všetky krízy, najmä európske, sa totiž začínajú zlyhaním kultúry. Na ktorú my dávame najmenej peňazí zo všetkých okolitých štátov.
Profesorka Teodora Kuklinková: Celá naša rodina aj s deťmi čítala všetky vaše romány. Preto keď sme boli na liečení v Dudinciach, naša prvá cesta cez víkend smerovala do Šiah. No boli sme veľmi sklamaní. Šahy boli obyčajné, ošarpané, „vypelichané“. Zlá cukráreň, zlá káva… Boli ste v Šahách v posledných rokoch? Spustlo mestečko vinou doby, alebo to len ten románový Palánk bol vďaka spisovateľovmu peru krajší?
– Chodím tam každý rok. Žiada sa mi aj teraz, lebo kvitnú agáty. Vtedy sa mi najkrajšie a najväčšmi sníva. Veľmi rád sa dívam na krajinu prevoňanú agátmi…
Šahy stratou štatútu župného a neskôr okresného mesta veľmi spustli. Mesto bolo vystavané v duchu uhorského baroka, nádherne farebné a pestré. No prešiel čas, okná sa povymieňali, všetko sa povymieňalo a dávna podoba mesta sa stratila.
Námestie bolo kedysi živé. Na poschodiach bývali ľudia, dolu mali obchody a lekáreň, to všetko je dnes v rukách firiem. Tí, ktorí bývali na námestí, za veľké peniaze predali svoje domy a odišli do víl na Kalváriu, tam dnes žijú. Mesto spustlo. Navyše ním vedie cesta všetkých kamiónov k hranici, takže je veľmi hlučné. Neustrážilo sa to.
Osobne ma veľmi mrzí, že Šahy stratili štatút okresného mesta. Presviedčal som aj v parlamente, aby menšie mestá nestrácali štatút okresných miest, lebo sa tam všetko vráti do stavu, v akom boli pred vojnou. I stalo sa. V Šahách za mojich mladých čias žilo viac Slovákov ako Maďarov, dnes je to naopak. Po strate štatútu okresného mesta úradníci, vojaci aj policajti odišli a na ich miesta prišli ľudia z vidieka. Tí nemajú k mestu taký vzťah, aký mali starí Palánčania. Nechali sme to dôjsť až sem, nikto si neuvedomil súvislosti. Nerád to vidím, lebo radikálna zmena mesta ma mrzí.
Milan Blaha, novinár: Krásne ste hovorili o rodnom juhu a o Spiši, ale jemne ste sa dotkli aj môjho rodného Záhoria. Veď sa hovorí, že pesničky máme pěkné. V Skalici sa hrajú cimbálky, v Senici dychovky, krásne sa tam spieva. Svojho času ste, zdá sa mi, povedali, že na Záhorí je najvyššia kultúra. Prisvojil som si to, a keď tvrdím, že ste to povedali vy, ľudia mi to veria. No je to skutočne tak? Skúste to dať na pravú mieru.
Gabriela Rothmayerová a Ladislav Ballek
– Mám chalupu na Záhorí už tridsať rokov a stal som sa Záhorákom, už ma v okolí ani neprezývajú, že som „paštekár“, ale vzali ma za suseda. Je to kraj, ktorý žil cestami a prácami v Rakúsku, v Čechách, v Nemecku. Aby sa ľudia uživili, museli cestovať po svete, a donášali si odtiaľ nielen technológie, ale aj určitú kultúru, určité spôsoby.
Medzi Záhorím a Moravou sú len malé rozdiely. Môj sused mi raz hovoril: „V tridsiatych rokoch bolo veľmi zle. Chodievali sme vtedy do roboty tuto do Hodonína, do Břeclavi či do Luhačovíc. Ale ku koncu tridsiatych rokov bolo až tak zle, že sme museli ísť až za hory ku Trnave!“ A tam „za horou“, to už nie je ich kraj. Ich kraj pokračuje Moravou.
Keď sa začína futbal v Studienke alebo ide vysielať mestský rozhlas správy, ohlási sa moravskou, českou piesňou. Idete do krčmy, do kaviarničky? Počujete český rozhlas. Idem večer ulicami a všímam si, že väčšina programov, ktoré znejú z domov, sú z českej televízie. Záhoráci majú bližšie k Morave ako ku kraju „za horami“. Aj na dedine ako keby tam bolo cítiť vzduch mestskej kultúry. Ľudia inak komunikujú, inak sa správajú.
Mimochodom, keď dorastal môj synček Rastislav, tak sa mu už veľmi na chalupu s rodičmi nechcelo, chcel byť v spoločnosti svojich druhov a družiek. No keď dospel, zmyslel si bývať na Záhorí. Žije vo Veľkých Levároch a nechce bývať inde, ani na um mu nezíde Bratislava. Lebo tá obec je ako malé mestečko. Architektúrou, správaním, spoločenským životom. Syn vraví: „Tu robím, tam si idem oddýchnuť.“
Milan Blaha: Skalica aj iné záhorácke mestá sú krásne, majú vínnu cestu a skrývajú folklórne poklady…
– Skalica je zázrak. Keď sa naši presťahovali do Veľkých Levár, zobral som manželku do Skalice. Keď vystúpila z auta a prešla sa po námestí, povedala: „To je malý Paríž.“
Morava sa tiež díva na Záhorie inak ako na západnú stranu. Však je aj taká pieseň. Mládenec z Moravy sa vyhráža svojej milej – Za skalické vršky si ja zajdu, tam si ja inačí frajerečku najdu! Moravanka si to hneď rozmyslela.
Moraváci sú takí, ako raz povedal niekdajší hejtman juhomoravského kraja: „Pane velvyslanče, neříkejte to nikomu, ale my Moravané sme více Slováci než Češi!“ Často a rád chodím na Moravu, lebo si kupujem cédéčka s folklórom a obdivujem architektúru, ktorá je priam stredomorská. Keď sa ozvete v Břeclavi v ktoromkoľvek obchode po slovensky, predavačka je hneď milšia a „musí“ vás po ňom povodiť, hoci zákazníci čakajú, aby naznačila, že má k Slovákom vzťah. Aj Moravania, keď prídu na Záhorie, majú ten istý pocit: sú doma. Veď v obciach na moravskej hranici je polovica zmiešaných manželstiev.
Na Veľkej Javorine sa každú poslednú júnovú nedeľu konajú Slávnosti bratstva Čechov a Slovákov. Chodievajú hore tým kopcom aj starí ľudia o paličkách. Jedna pani išla veľmi ťažko, tak mi to nedalo a pomáhal som jej. Keď sme už boli hore a vydýchala sa, opýtal som sa: „Čo vás primälo takto putovať, však je to bolestné.“ Príkro sa na mňa pozrela: „Poprvé – protože to dělám od dětství, a podruhé, chci vidět Slováky!“ Vtom sa z hlúčiku detí a dospelých povyše ozval krik: „Babi!“ A deti utekali k babičke. No a ktorá babička môže byť v cudzine? Takto to vnímajú ľudia v pohraničí.
Milan Ondrka: Aby sme prežili krízu, mali by sme sa vrátiť ku kozičkám a roličkám, žiť skromne a s duchom prírody. Treba si spomenúť, že aj naši rodičia či starí rodičia takto prežili. Lebo, o koho sa môžeme oprieť? O Európsku úniu? Som za to, aby bola silná, no ako to dopadne? Treba si asi zabezpečiť tie kozičky a roličky…
Ladislav Ballek
– Obávam sa, že nás kozičky už neuživia. Mlieko budeme mať, ale to je asi všetko… Aby sme boli celkom sebestační, museli by sme sa vrátiť oveľa väčší kus cesty. Svet sa zmenil a musíme na to myslieť.
Som veľký prívrženec Európskej únie. Slovákov je presne toľko, koľko obyvateľov Petrohradu. Čechov toľko, koľko dve tretiny Moskvy. Ak sa nedáme dokopy v rámci Európy, staneme sa bezbrannými voči Číne, Indii, Južnej Amerike. Európa sa musí spojiť. Mrzí ma však, ako dopadá Grécko, Portugalsko a krajiny, ktoré zabudli na to, že musia uvažovať v súvislostiach Európy, nielen vo svojich vlastných.
Čo je ešte horšie, uvažujeme len v horizonte štyroch rokov, čo vládne jedna vláda. Politikov netrápi, čo bude potom. To je filozofia dneška. To, čo tu dnes zaznie, sa ďalej nedostane, lebo médiá stredného prúdu to nezaujíma. Dobrá správa, nijaká správa. Ako sa hovorievalo, pán farár sa musí pošmyknúť na banánovej šupke, aby sa dostal do novín. O týchto veciach by sa malo diskutovať na úrovni verejnosti.
Lenže na diskusiu už zanevrela tuším aj politika. Vyzerá už takmer ako silový šport.
Zle je aj v školách. Deti sa učia, ale nevychovávajú. Keď som zamladi chodieval na futbalový tréning, býval som v ulici, na začiatku ktorej stálo gymnázium. Keď som sa obliekol do športového oblečenia, zaznelo vždy od mamičky alebo od otecka: „Takto oblečený nechoď okolo gymnázia! Znevážil by si svojich profesorov, keby si ich v takomto odeve pozdravil!“ Musel som ísť na futbalové ihrisko cez park a okrajom mesta. Okolo gymnázia som mohol prejsť len slušne oblečený. A keby ma bol videl otec, že hovorím s dospelým s rukou vo vrecku, tak by ma možno aj potrestal, hoci to nerobil. Keď nastúpili do autobusu dospelí, všetci sme stáli, kým si oni nesadli. Nikto z detí sa neopovážil sadnúť si skôr, lebo keby sme to spravili, udali by nás rodičom: Celé mesto nás vychovávalo. Nielen rodičia a učitelia. Teraz? Nikomu na mládeži nezáleží. Cestujem v električke a okolo sedia študenti z neďalekého gymnázia. Telefonujú, hádajú sa, smejú sa. Hovoria slovníkom, ktorý sa neopovážim citovať. A staré panie s taškami v rukách sa hompáľajú na tyčiach. Nikto sa ich nezastane. Možno tak ja, keď sa zo solidarity postavím a stojím s nimi, ale mladí si to nevšimnú. Koľkokrát ma štyria-piati na chodníku vytlačia do trávy, lebo im ani na um nezíde nechať kúsok miesta. Mladí sa učia, ale nie sú vychovávaní. Zlyháva kultúra a obávam sa, že to nakazí všetky oblasti života.
Foto: Eva Blažeková
