…opakovane, až na pár filantropov, nepodarený pokus o symbiózu. Veľmi dobre si uvedomujem podstatu príslovia „Menej je niekedy viac…“
Človeka veľmi ľahko pokazia moc a peniaze. Sú to pokušenia, ktorým sa len veľmi, veľmi ťažko odoláva. Nie raz som kvôli nim zažil neskutočné zmeny charakterov. Predtým dohodnuté veci pod ťarchou nových „okolností” zrazu neplatili.
Stretnutia s ľuďmi si cením, úprimne sa teším z každého, zbieram múdrosti a starostlivo si ukladám nové zážitky. Počas posledných troch rokov som stretol duo sedemdesiatnikov, ktorí sa mi nezávisle od seba pochválili, že majú dosť peňazí. Nevídané, spozornel som, i keď sa musím priznať, že neviem, ako sa ich prevažne monológ zvrtol na danú tému. Zaujalo ma to, keďže v súčasnosti sú mnohí ľudia kvôli judášskym grošom ochotní urobiť čokoľvek. Zapredať kamarátov, rodinu a často i samých seba. Aj tak voľajako nikdy nie je dosť…
Kdesi som sa dočítal, že tí, čo veľa nemajú, sa bez problémov podelia a predsa im nikdy nechýba. Naopak tí, čo majú, sa pre zmenu nedelia, a aj tak nemajú nikdy dosť. Čím to je? Nenechajte sa ani na chvíľu pomýliť, obaja vitálni seniori síce núdzu nemali, no ako jedným dychom vysvetlili, neboli ani žiadni boháči. Jednoducho mali pokoj v duši a boli si toho veľmi dobre vedomí. Peniaze ich vonkoncom netrápili. Heuréka!
Na druhej strane som spoznal aj starca, ktorý mal z materiálnej stránky navonok hádam všetko. Býval v rozľahlej vile, za architektúru ktorej by sa veru nemusel hanbiť žiaden kaštieľ alebo hrad. Jeho honosné sídlo už z diaľky neodolateľne priťahovalo zraky okoloidúcich ako mucholapka muchy. Celkom skvost a na dokreslenie prepychu len spomeniem, že aj s výťahom, do ktorého by sa pohodlne vmestilo desať ľudí. Muž bol obdivuhodne stále aktívny a ešte podnikal. No jediným spoločníkom v jeho domove, teda ak nerátam jeho verného psíka, bol Parkinson. A to nie je práve vítaný spoločník. Starého muža, ako sa mi zdôveril, trápili aj neznesiteľné, chronické bolesti chrbtice a rôzne lieky síce pomáhali, ale zároveň z jeho produktivity ukrajovali spánkom počas dňa. Cez prvotne dobrú chémiu našich havkáčov sme si našli cestu k sebe aj my. Imponoval mi jeho všeobecný prehľad, sčítanosť a scestovanosť. Raz sa ma opýtal, či by som mu mohol s niečím pomôcť. Dohodli sme sa na termíne a ja som, ako mávam vo zvyku, došiel na miesto stretnutia o 10 minút skôr. Zrejme ho to natoľko presvedčilo, že aj keď sa už medzitým zariadil ináč, chcel mi zaplatiť. S úsmevom som sa poďakoval a odmietol peniaze. Ostal trochu zaskočený, no určite príjemne prekvapený. Odvtedy sme prebrali mnoho vecí. Od histórie cez geografiu až po šport a politiku. Raz, dvakrát do mesiaca potreboval s voľačím pomôcť, ale len s podmienkou, že mi za môj čas zaplatí. Po prvotnom odmietnutí mi zdôraznil, že tak či tak by ho to voľačo stálo. Privolil som. A tu sa pomaličky dostávam k samotnému finále môjho dnešného zamyslenia. Starší muž vlastnil tri autá a v jeden krásny slnečný deň mi zavolal, či by som mu ich nepovysával a nedal trochu do „pucu”. Opýtal som sa svojej osemročnej ratolesti, či má chuť privyrobiť si nejaké vreckové. Jeho už teraz biznisovo orientovaný mozoček ani na chvíľu nezaváhal. Jasné, ocko a išlo sa. Pôvodný plán spoločného bicyklovania sme zamenili za cestu s „vyšším” poslaním. Autám, ktoré naozaj potrebovali jarné upratovanie, sme sa venovali, akoby boli naše a bolo to aj kráľovsky ocenené. Čo však bolo pre mňa zaujímavejšie, bol zožltnutý tiket z lotérie pod sedadlom. Uchádzača o výhru stál 250 dolárov.
Prečo? Načo? Pravdupovediac, to ma dostalo…
Peniaze pre mňa predstavujú istú slobodu a voľbu, no nahováram si, že som silnejší, nechcem sa poddať ich diktátu a moje presvedčenie dosiaľ odolalo nejednej skúške. Pre môjho, bohužiaľ, už bývalého kamaráta som na „hlavu”. S obľubou tvrdil, že „čo sa nedá kúpiť za peniaze, dá sa kúpiť za viac peňazí”… Dlho mi nevedel odpustiť, že som jeho axiómu negoval. Nie som žiadny hrdina, tiež mám rád pekné veci, len nie za každú cenu. Niektoré veci nespravím za milión, ani za desať.
Že sa na mňa prídete pozrieť do skanzenu ? Nóóó, nech sa vám páči. Raz tam možno budem…
(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)
