Denník The Washington Times zverejnil zaujímavú správu, podľa ktorej si americký prezident želá, aby spôsob riešenia krízy v Kosove vošiel do dejín ako Clintonova doktrína. Stredoeurópanovi sa pri týchto slovách možno rozsvieti spomienka na smutne známu Brežnevovu doktrínu, ale paralela nie je úplná. Svet po Kosove totiž vyzerá úplne ináč.
Najrukolapnejším dôkazom tohto stavu sa stal kolínsky summit krajín G7 a Ruska, ktorý vojde do dejín pravdepodobne ako verejný symbol straty ruského vplyvu. Je totiž smiešne, ak námestník americkej ministerky zahraničných vecí Strobe Talbott strúha Moskve poklony, že je to naďalej vplyvná veľmoc. Tomu vari neverí ani Rusko samo.
Rusko stráca vplyv
Ak dnes názory Moskvy svet ešte ako-tak rešpektuje, tak iba preto, lebo má stále najväčší jadrový potenciál. Veľmoc sa však nespráva tak, že keď jej jednotky víťazne vtrhnú do krajiny, šéf diplomacie sa zľakne a ubezpečuje svojich partnerov, že išlo o chybu. Veľmoc sa nespráva ani tak, že nemá na zaplatenie svojich mierových jednotiek. A veľmoc by sa ani nevzdala kontroly nad zónou, ktorú obsadila. Inými slovami, Rusko sa dnes musí podriaďovať vôli jedinej globálnej superveľmoci, ktorou sú Spojené štáty – ak chce ekonomicky prežiť. Pritom aj záruky, ktoré dostala Moskva v Kolíne, sú minimálne rozpačité. Ruský premiér Sergej Stepašin sa síce nafukoval, že všetci sa zhodli, že svetové hospodárstvo bez Ruska nie je možné“, ale pritom všetky dôležité ekonomické rozhodnutia v Kolíne boli prijaté bez Jeľcina. A to napriek tomu, že sa hovorilo o odpúšťaní dlhov najchudobnejším krajinám sveta, pričom práve Rusku dlhuje množstvo afrických a iných rozvojových štátov. To, že Moskva dostala nejaké prísľuby od Parížskeho klubu veriteľov, je vlastne nepodstatné, lebo Londýnskemu klubu dlhuje dvadsaťkrát toľko. A tak sa Rusko predalo dosť lacno – prakticky len za gesto uzmierenia po kosovskej ruvačke. Táto skutočnosť je o to bizarnejšia, že bez diplomatickej ofenzívy Moskvy by sa krízu v JZR podarilo len sotva rozuzliť. Je to však len ďalší dôkaz, že Moskva sa dnes už nemôže správať ako veľmoc, že pravidlá hry určuje ten, kto poskytuje prepotrebné pôžičky.
Globálna prevaha USA
Jediné, čím teda môže Moskva operovať, sú jadrové hlavice. Tie však má aj Čína, India alebo Pakistan. V skutočnosti Rusko spadlo na ich úroveň. Jeho vplyv na Balkáne je najslabší minimálne čo sa týka tohto storočia. Naopak, dlhodobý cieľ americkej zahraničnej politiky deväťdesiatych rokov – oslabenie Srbska – sa naplnil. Postupná asimilácia Ruska do „amerického globálneho systému“ (ako to nazýva Zbigniew Brzezinski) sa začala. Taktickým manévrovaním sa Spojeným štátom podarilo predísť vzniku novej nepriateľskej koalície a zabezpečiť, aby nikto nemal silu vytlačiť ich z kľúčového geopolitického priestoru. To im dáva výhodnú pozíciu pre rozhodujúci manéver: začlenenie Číny do zaväzujúcej štruktúry medzinárodných ekonomických a politických vzťahov.
USA dnes jednoducho stoja v strede vzájomne prepojeného sveta, v ktorom je moc uplatňovaná prostredníctvom neustáleho vyjednávania, rozhovorov a snahy o formálny konsenzus, i keď táto moc v podstate vychádza z jediného zdroja, teda z Washingtonu. A tam sa hrá mocenská hra podľa domácich amerických pravidiel. Globálna prevaha USA teda vytvára nový medzinárodný poriadok, ktorý prenáša mnohé rysy amerického systému do ďalších krajín. Tento systém vznikol vlastne ešte počas studenej vojny – vtedy bol určený na „vyšachovanie“ svojho globálneho súpera, Sovietsky zväz. To, že bol ihneď po rozpade ZSSR pripravený na celosvetové uplatnenie, svedčí o tom, že bol nielen životaschopnejší, ale vo svojej podstate už dávno hegemonistický.
Keď diplomacia zavadzia
Tým sa ponáša na rímske impérium, ktoré v čase svojho najväčšieho rozkvetu prakticky nepotrebovalo diplomaciu. Tento stav však samotný Washington nemôže uspokojovať. Ak sa včas a účinne nedokáže tejto globálnej prevahy zbaviť, hrozí mu osud starého Ríma, ktorý v konečnom dôsledku spečatí katastrofálny úpadok západnej civilizácie. Historickou úlohou USA pre zdravý vývin medzinárodných vzťahov je a musí byť rozhodenie novej siete globálnych spojení, ktorá by garantovala stabilitu aj mimo životných záujmov Spojených štátov. V opačnom prípade hrozí tejto planéte chaos nepredstaviteľných rozmerov, keďže vo svete dnes tlie alebo sa vzmáha množstvo neohraničených nekontrolovateľných konfliktov, ktorým Washington nechce a ani nemôže venovať väčšiu pozornosť. Dlhodobým cieľom americkej zahraničnej politiky je totiž získať a udržať si globálnu prevahu, nie štatút svetového policajta. V tom je tradičný omyl rôznych konšpiratívnych teórií, ktoré sa silou-mocou snažia dokázať, že Američania vo dne v noci nemyslia na nič iné ako na plán, ktorým ovládnu zemeguľu. Podľa výskumov verejnej mienky je len nízke percento občanov USA (13 %) naklonených myšlienke, aby si Spojené štáty i naďalej udržali svoje postavenie svetového vodcu pri riešení medzinárodných problémov. Absolútna väčšina Američanov (74 %) dáva prednosť tomu, aby sa Spojené štáty podieľali na riešení medzinárodných problémov spolu s ostatnými krajinami.
Ľudské práva ako výsada
Pravda, oficiálna politika Washingtonu zatiaľ nenasvedčuje tomu, že by sa Spojené štáty chystali opustiť svoj post globálnej superveľmoci a nahradiť ho globálnym spravovaním moci. Práve naopak: Clintonova doktrína odkrýva zatiaľ nepoznané riziká a okrem totálneho vojenského víťazstva neprináša žiadne riešenia. Ak totiž Bill Clinton víťazoslávne stojí nad spálenou zemou a s úsmevom oznamuje zbedačeným Albáncom víťazstvo, treba si položiť otázku, kto a čo to vlastne vyhral. V tejto vojne vyhrali Spojené štáty svoj cynický mocenský zápas. Všetci ostatní prehrali. Z Kosova dnes neutekajú len Albánci, ale aj Srbi, Rómovia a iné etnické skupiny či skupinky. Tých však vracajú späť. Kvôli nim sa už bombardovať nebude. Hovorme tomu metóda „ľudské práva odtiaľ potiaľ“. Pritom vysoká komisárka OSN pre utečencov Sagato Ogatová zatiaľ neúspešne varovala pred neadekvátnym zdôrazňovaním problému albánskych utečencov z Kosova, ktoré vedie k odsúvaniu utečeneckého problému v iných častiach sveta, predovšetkým v Afrike. Upozornila, že v porovnaní so státisícmi ľudí z Balkánu je v Afrike mimo svojho domovu viac ako päť miliónov ľudí. Finančné prostriedky určené na pomoc jednému albánskemu utečencovi z Kosova vo výške 1, 60 dolára pätnásťkrát prevyšujú prostriedky pripadajúce na utečenca v Afrike, ktoré predstavujú iba 11 centov.
Svet sa zbláznil
Severoatlantická aliancia spolupracuje s vodcom UCK Hashimom Thacim, ktorý sa postavil na čelo samozvanej kosovskej vlády. Je to po prvýkrát v dejinách, čo medzinárodné spoločenstvo uznalo teroristickú vládu, čo môže byť nebezpečný precedens povzbudzujúci všetky podobne orientované skupinky vo svete. Napokon, správanie NATO v Juhoslávii nemá ďaleko k terorizmu, keďže napriek proklamáciám, že aliancia útočila výlučne na vojenské ciele, ostáva faktom, že spojenecké nálety zničili všetky rozvody elektriny a tepla v krajine a napriek tomu nechce ani Brusel, ani Londýn, ani Washington prispieť na obnovu normálneho života na Balkáne. Akoby sa svet zbláznil. Mier už nie je ani oficiálne najvyššie uznávanou politickou hodnotou – sú len dobrí a zlí, silní a slabí, privilegovaní a bezprávni. Takýmito iracionálnymi a vonkoncom nemorálnymi pravidlami sa medzinárodné vzťahy riadili vždy pred veľkým geopolitickým konfliktom. Hrôza pomyslieť, kam speje súčasný svet. Svet, v ktorom je čoraz ťažšie rozoznať dobro od zla, v ktorom sa ohavné činy maskujú vznešenou rétorikou, v ktorom je kultivované medzinárodné právo nahradené právom džungle. Nemám rád doktríny. Doteraz priniesli ľudstvu iba hrôzy. Trumanova doktrína atómovú bombu, Brežnevova doktrína násilné potlačenie Pražskej jari, Clintonova doktrína zmasakrovanie juhoslovanského obyvateľstva a dramatické skomplikovanie etnických vzťahov na Balkáne. Tá posledná má mať vraj globálnu platnosť. Tak si to len predstavte, ako to bude fungovať…
