Presne tak – Mirka. Ešte, keď som predavačke v kníhkupectve, v ktorom som túto zbierku mesiace obchádzala, pri platení vysvetľovala, že to je mladá žena, ktorá teraz asi nastupuje na vlnu zberu (bez)konkurenčných literárnych cien, tak som použila naozaj výraz žena. Zhrozená predavačka, v podobnom veku ako autorka alebo kupujúca, sa za dve hodiny od môjho telefonátu stihla do tejto 65-básňovej skoro-debutantky v poetických ambíciách ponoriť a pochopiť niečo, prečo som konečne dostala chuť písomne zrecenzovať a verejne prehodnotiť svoj, kedysi veľkorysý až naivný, pocit talentu, potenciálu, na základe prvej prezentácie, s dôverou v solídnosť literárnych projekt-portálov a v pokoru Mám talent… V prípade niektorých silných zážitkov sa naozaj strácame, takže skracujem úvod. A nespomínam.
Mám pri sebe zbierku, žiaľ, veľmi veľkého decka. Prepáčte alebo mi neprepáčte priamosť, ktorá je jediným pozitívnym východiskom pre človeka čochvíľa menšinového typu, ktorý nepotrebuje byť extrémne úprimným a obnaživým až natoľko, aby erudovane či ako vrúcne hrešil (nadával) v priestore takmer každej „spoetizovanej“ zmienky k predmetu ako zásadnej súčiastky v tom, čo deklaratívne a inšpiratívne miluje – sex. Aspoň tak to Mirka na pohodlnom mieste pre autopromo, na zadnej strane tejto prekvapujúcej pevnej väzby z komerčného vydavateľstva, sama píše. Miluje sex. Vzhľadom na kvantum predmetu (nie objektu!) pohadzovaného v myšlienkach a v skúsenostiach, prifabrikovaných alebo reálnych, a desivú infantilnosť, ktorá, nanešťastie, v niektorých častiach zbierky naozaj menežuje ladenie s poetickým estetizmom, sa musíme na celý komplex básní pozerať, predovšetkým, s úctou k vlastnej reflexivite a k sebareflexivite píšucej a praktizujúcej novinárky. Chľast ako opojnosť, ďalšia vec, ktorej otvorene holduje, mi rozozvučala aj brutálne osočený, lingvistický či francúzsky, ale inak určite preferovaný bulvár. Textu z Paríža by porozumel do konca, vrátane iných praktizujúcich a pomerne rovnako, nielen privátne sa vyjadrujúcich, známych slovenských novinárok. Porozumel by Alexandre v nadpise básne de Paris, pretože muži, ktorí o Mirku (ne)stáli, boli poznačení rôznymi stavmi, ale v podstate všetci to „s ňou“, skôr úctivejšie ako „ona s nimi“, vzdali za menej ako 365 dní. Čiže, ešte skôr, ako sa zdvihli vlny obrovskej virtuozity jej vnútorného pra(c)hu.
Ťažko uveriť (a myslím to rovnako nenábožne ako autorka všade možne), že agresívny príval útočnej, nie sebavedomej ľahkosti, ktorý sa prezentuje pocitmi a melodickou obsesiou s výsledkami, je autorkinou devízou, osobnostným vkladom, tým bezkonkurenčným a originálnym, čo by stálo za jej hrdý pocit niekedy po vlastnom dozretí. Niekedy zápasíme s citáciami, pretože nimi nechceme ešte viac priťažiť. Ale nakoľko slovo nemôže kolidovať ani s koncertom v SR, tak po jemnosti, presiaknutej základnými znalosťami z hudby či literatúry (Beethoven, Rachmaninov, D. H. Lawrence, Shakespeare, prekliati básnici, ktorí sú jediným dôvodom, pre ktorých jej splín Paríž iba nenávidí, ale ešte nepreklína…), by skutočne nemuselo prísť niečo vulgárne („… A tancovať v kvapkách dažďa//Cítiť tvoje ruky pri pohľade na dúhu//Tešiť sa na prasačinky v mojej pracovni…“). Expresivita, ktorou sa snaží spĺňať ďalšiu obľúbenú osobnú aktivitu v rámci svojej práce – pridávanie, nie pravdivosť k veci (odkaz opäť na zadný obal zbierky), de facto provokuje recenzenta k tomu, aby jej robil antireklamu a poslúžil do počtu recenzií, ktoré by nasýtili zmysluplnosť autorky. Takže, radšej toto vlastné poznanie publikujem, nech sa to niekde nepreloží autoobjavne.
Na dielkach, ktoré sa po formálnej stránke rysujú za básnickú zbierku, okrem obsahu teda zaujmú aj iné detaily. Čiernobiely outfit fotografií zmierňuje drastické erotické fantázie, skúša to, ale po pokuse zostáva hluché miesto tupých úderov (rozumu a srdca) hľadajúcej bytosti so ženským pohlavím. Niekde sa predmet nedá vyhnať preč ani s imperatívom v názve (Vypadni!), inde zase subjekt zdrhá ráno preč, prebozkaný do bezvedomia (Tebe…). Nosnosť básní je encyklopedický diapazón (viď názvy) a ich predmety majú iba osobné parametre. Musím doplniť, že tieto osobné parametre sú v podstate bezohľadné parametre. Možno samy poznajú poetický slovník, ale neberú ani elementárny ohľad na čitateľské presahy. A ten už je iba o štandardnej slušnosti. Alebo o výchove, nech nezniem intelektuálne.
Pasca kreativity sa začína vtedy, keď si uveríme natoľko, že siahneme po tvorbe vlastných slov. Ich používanie je užitočné v internetovej alebo v písomnej telefonickej korešpondencii. Ale v prípade poézie je hravosť s novotvarmi záludná. Ak prehustím text expresivitou, hrubosťou alebo vulgarizmom (ak umenie nemá deštruovať, potom sú to objektívne synonymá), už spomínanými a neregulovanými znalosťami zo základov všestrannosti, dostanem ako autor kŕče. Hoci bolesť môže byť zdrojom, nemusí byť nutne poslom. Báseň Rómeo a júliJA, básne, ktoré sa pasú v Gruzínsku, pri granátoch či pri oficiálnych ľahkých devách… To všetko evokuje jediný presah, ktorý som si všimla – potrebu tolerancie na druhej strane.
Áno, môžeme produkovať, čo len chceme. Môžeme kupovať, čo len chceme (a čo môžeme). Ale ak sa literatúra takejto malej krajiny začne vlniť na spomienkach a klamstve, ešte aj drzo vyznanej niekým ako človek, ktorý síce pohŕda vyššími úrovňami vnímania, napáda kategórie ako intelekt a náboženstvo, dávno determinované nielen antropologickými súradnicami, pritom bez hanby siaha ešte aj po menách, historicko-dejinných súvislostiach a na nich prezentuje svoj barometer pravdivej reflexie, tak to už nemožno nazvať ani poetická koketéria. To už je autoklam, autozrada. O dopade na spoločenskú rovinu, ktorá v súčasnosti osciluje na hrane automatickej akceptácie príbuzných socio-patologických výpovedí, radšej pomlčím. Skutočne, nejde tu o nič viac. A môže ju aj Andrijan Turan akokoľvek tolerovať.
Mirka Ábelová – Striptíz
Ikar, 2011
