Edith spoľahnutá na šansón
strapatý vrabčiak
na tenučkých nôžkach
stojí na obrube chodníka
Piaf! Piaf!
tíchnu autá
poškrabané mincami
i krídelká bicyklových zvončekov
tvoj hlas
vrabec
ženie sa na skaly zatvorených tvárí
ľudia si prestávajú kontrolovať záhyby šiat
pokožku
a hoci jediným reflektorom je slnko
cítia dokonalú choreografiu
v blízkej kaviarni
skloní sa vízia k šálke kávy
hladinu rozleje do tvaru gramoplatne
o vlhkú stenu v ústach
ošuchne si kúsok ľahkej piesne
„je lepšie mať okolo krku
ženské ramená ako povraz“
pole pokrstené van Goghovými farbami
nikdy sa s ničím nerozchádzam
ani so šarkanom na lietajúcom motúze
zostáva na modrote neba
pripomína tvar divých husí
nad Nuenene
i budmerickým mlynom pri potoku Gidra
a hoci ide o dve krajiny
jednotvárne a neúplné pole zemiakov
je také rovné
až chýbajú záchytné body pre oči
k Florinovi ostýchavo
uprostred prázdneho kabáta
zostávam bojazlivá
v café La Source
Florin hovorí s iným básnikom
slovo v slove rozvíja listy
obaja muži ich prikladajú na krvavé rany
na tele
na duši
amen
až potom si prisadnem
k dvom prázdnym šálkam
slovo je v inom slove
jeseň v ďalšej jeseni
za prázdnym oknom
café La Source
noc
máš veselé ruky
utekajú
aby sa podobali radosti
šuchocú po hodvábnej látke
oddelia ju od pokožky
Penelopé v najhlbšom nádychu
priviera oči
blúdi v kruhu obrúčky
nie puto
ale v putách na verných nohách
chodí v noci po záhrade
vystupuje na kameň
a opäť to vidí
muž prejde z vody na zem
aby vysvetlil
skoro neskutočný príbeh
s dvojakým výkladom neba
pranostika
Gertrúda je záhradníčka
všetky vzťahy má v hline
nikoho na rozhovor
cez hlavu jej prerástli
kosatce v bielych šatách
zdržiava ich na konci vety
odpovie sama sebou
a ešte včelami
vzďaľujú sa diaľkou
tmou
zostávajú hľuzy
topánky
stojí v nich obutá
zapustená do zeme
kto jej to nadelil
pozvanie
mág Enzo Biagi mi povedal
„raz sa tam musíš pozrieť
tiež budeš krotiť sovy
a vykrikovať
že fontány
v noci patria duchom“
na stôl s chlebovou polievkou
a gaštanmi
stačí vykotúľať mesiac v splne
prehovoriť o kríkoch čiernych ríbezlí
čo vedia nehanebne vysoko
čmárať po koži
vyhrnúť obrubu sukne
a ukázať v ryhách zaschnutú krv
svoj čiarový kód
budeš tam doma
v Pianacciu
