Ani sa občas veriť nechce, že v slovenských médiách už roky pôsobia tí istí novinári, vyjadrujú sa tí istí „analytici“, hodnotia tí istí komentátori. Naopak, podľa ekonomických článkov to vyzerá, akoby redakcie každý polrok kompletne vymenili osadenstvo. Na prelome rokov 2010 a 2011 médiá takmer unisono vítali reštriktívne ekonomické opatrenia vlády Ivety Radičovej, chválili „odvahu“ Ivana Mikloša a teraz bez zhodnotenia týchto krokov iba sucho konštatujú, že situácia sa kontinuálne zhoršuje.
Reštriktívne opatrenia vlády boli v slovenských médiách všeobecne prijímané ako nevyhnutné. Mali pomôcť naštartovať hospodársky rast „ozdravením verejných financií“. Nuž, stačí jediný pohľad na niekoľko makroekonomických údajov a je jasné, že ani verejné financie nie sú zdravšie, ani hospodársky rast nás nečaká. Nečudo. Slovenská ekonomika je postavená na spotrebe, a to najmä zahraničnej. Áno, zdravé verejné financie nám pomôžu, ale nie naše. Pravda je taká, že ak by naša vláda neurobila pre ich „ozdravenie“ nič, ale veľké európske štáty áno, naša ekonomika by fungovala ako švajčiarske hodinky. Ich hospodársky rast ťahá aj nás, naše „zdravé“ verejné financie nemajú na náš hospodársky rast takmer žiadny vplyv. Iba čo by sme si mohli lacnejšie požičiavať. Ale to by nás mohlo zlákať k väčšiemu míňaniu z požičaných peňazí a „ozdravenie“ by bolo fuč.
Treba sa sústrediť na rast
Druhým nezmyslom pravicovej vlády je „ozdravovanie“ verejných financií škrtaním. Ak by to viedlo k efektívnejším výdavkom, nebola by to tragédia. Ale kauza daňového úradu v Košiciach, či platinových sitiek, alebo najnovšie nezmyselnej „investície“ do súkromnej galérie na samom okraji Bratislavy dokazuje, že pravicoví politici nepredstavujú alternatívu k „pažravým“ ľavicovým a neefektívne rozhadzujú verejné zdroje, akoby sa rodili v letnom slnku na plánkach popri cestách. Škrtanie v ich podaní teda prináša prepúšťanie, znižovanie miezd, najrôznejších sociálnych príjmov – čiže všetko, čo znižuje disponibilné zdroje obyvateľov. Ak k tomu prirátame zvýšenie DPH, regulovaných cien súvisiacich s bývaním, spotrebných daní atď., výsledkom môže byť len ešte hlbší pokles výdavkov domácností. Takže v situácii, keď sa nám zahraniční odberatelia – prirodzene a pochopiteľne – obracajú chrbtom, vláda spustila širokú škálu opatrení, ktorými znížila aj domáci odbyt.
Mimochodom, je to iná téma, ale veľmi podobne postupujú aj iné európske vlády – nie náhodou z toho istého ideologického košiara (a ak aj nie sú – či neboli – tak ich k tomu „Brusel“ tlačí). Už aj nedávny šéf MMF sa pridal ku kritikom, ktorí upozorňujú, že sústredenie sa na znižovanie verejných deficitov bez stimulovania hospodárskeho rastu nie je riešením terajších problémov. A už vôbec nie, ak sa pravica ako čert krížu vyhýba serióznej analýze, prečo sa štáty do dlhov dostali. A kde končia peniaze, ktoré pred nástupom neoliberálneho prerozdeľovania národného dôchodku tvorili verejné príjmy (a verejné výdavky).
Čo je však dôležité, to je fakt, že pravicová vláda do bodky naplnila svoje rozpočtové predsavzatia na rok 2011, vrátane spomínaných sprievodných opatrení. A zdá sa, že aj s predpokladaným výsledkom. Takže, prvý rok „ozdravovania“ bol úspešný. Lenže, čo z toho, keď druhý už nebude, lebo samotná vláda na „ozdravné“ úsilie rezignovala? A ani jej najväčší prívrženci nepoprú, že jeden rok nestačí, už zo strednodobého hľadiska nemá význam. Najlepšie to dokazujú rizikové prirážky na náš dlh – vláda celý rok „konsoliduje“, čo nám malo získať dôveru „finančných trhov“, ľudia z tej konsolidácie krvácajú a finanční „investori“ od nás aj tak chcú po takomto roku vyššie úroky za pôžičky než na jeho začiatku.
Šetríme, ale dlh narastá
To všetko je výsledkom kolosálnej lži, s ktorou nastúpila pravicová vláda a ktorej, podľa všetkého, veria aj jej protagonisti: stačí „konsolidovať verejné financie“ a treba to robiť „úspornými opatreniami“, pre ne zasa stačí obmedziť korupciu, zverejňovať zmluvy, používať elektronické aukcie a „zapchať diery v sociálnom systéme“ – a ekonomika začne rásť. Nuž, nestačí. A preto nezačne. Radičovej kabinetu sa teraz vracia falošná kritika vysokého deficitu za posledný rok a pol Ficovej vlády, ktorá podceňovala dopady globálnej krízy. Vlani I. Mikloš minul aj 300-miliónovú rezervu v rozpočte a z nastavených makroekonomických ukazovateľ vyplýva, že ak by sa 5% prepad ekonomiky zopakoval v roku 2012, deficit by bol približne rovnaký (bezmála 8% HDP).
Výsledkom je pokračujúci nárast zadlženia na takmer 52% HDP v roku 2014, ale aj to hovorí už evidentne nereálna prognóza hospodárskeho vývoja, na ktorej Ivan Mikloš postavil budúcoročný štátny rozpočet. V prípade nulového rastu (upozorňujem, že najnovší monitoring Národnej banky Slovenska už predpokladá aj medziročný pokles HDP do 0,5% v r. 2012) by to bolo o 4% viac. Zatiaľ čo sa dlh na jedného obyvateľa SR zvýšil v rokoch 2006 – 2010 o 1867 €, v rokoch 2010 – 2014 to má byť o 2548 €.
Pritom aj k tohtoročnému deficitu prispeli opatrenia, ktoré sú už zo strednodobého hľadiska neudržateľné. Varovným príkladom je pomalé čerpanie eurofondov. Namiesto plánovaných 4 mld. € sme vyčerpali zhruba polovicu, čo nám síce šetrí štátny rozpočet (povinný príspevok na národné spolufinancovanie), ale prichádzame o možnosť investovať z „cudzieho“. Okrem toho eurofondy majú svoje pravidlá, ktoré neumožňujú z roka na rok zázračne pridať v čerpaní (pravicová vláda to už raz predviedla, v r. 2004 – 2006). A keď to nevyčerpáme, budeme to musieť vrátiť. Pritom eurofondy by mali „tiecť“ najmä do sektorov, ktoré sú chronicky podfinancované (z hľadiska modernizačných investícií celkom určite) a my celé desaťročia nebudeme mať dosť vlastných zdrojov na ich dostatočné financovanie. Nehovoriac, že čiastočne by sme mohli takto vytvárať aj pracovné miesta.
Vyššia nezamestnanosť a inflácia, nižšie mzdy
Štátny rozpočet tohto roku „nesužovali“ ani mimoriadne výdavky na boj s povodňami a ich následkami a platby štátu na zdravotnom poistení klesli o vyše 100 mil. €. Aj to v nominálnom vyjadrení, lebo v relatívnom porovnaní bol pokles dvojnásobný. Radičovej vláda si uľavila znížením platieb za „štátnych“ poistencov spôsobom, k akému Ficova nepristúpila ani v jednom roku a ešte umožnila súkromným zdravotným poisťovniam dosiahnuť zisk 100 mil. €! O tom, že je to neudržateľný spôsob „ozdravenia“ verejných financií po decembri 2011 už na Slovensku istotne nikto nepochybuje.
V budúcom roku vláda nenaplánovala žiadnu dotáciu Štátnemu fondu rozvoja bývania, čo bude ochromí výstavbu nájomných bytov, hoci tie sú nevyhnutným predpokladom lepšieho demografického vývoja i mobility ľudí za prácou. Národný doplatok pre poľnohospodárov ide na minimum a spolu s dramatickým poklesom štátnej pomoci spôsobí ďalší prepad hospodárenia v tomto sektore. Minister J. Mihál otvorene priznal, že v podstate nemá žiadne prostriedky na podporu zamestnanosti a potichu nechal zo zákona „zmiznúť“ nástroje, ktoré sa doteraz využívali na tzv. verejnoprospešné práce. Nezamestnanosť sa blíži k desaťročnému maximu (už tento rok bola najvyššia za 7 rokov), inflácia je najvyššia za posledných 5 rokov, po dlhých rokoch výrazne klesla aj reálna mzda a inak to nemá byť ani v r. 2012.
V takejto situácii sa nemožno čudovať, že mainstreemové médiá sa predháňajú v negatívnych ekonomických prognózach. Chýba však priznanie, že je to dôsledok politiky, ktorú uplatňuje (aj) naša vláda. Verejné financie treba konsolidovať, ale najmä zvýšením príjmov odtiaľ, kde peniaze sú a ich „znárodnenie“ nebude mať negatívne dôsledky. V konečnom dôsledku ani pre ich terajších majiteľov a pre ekonomiku ako celok to bude vyslovene pozitívne. Ide o miliardy, ktoré v súkromných rukách miznú z produktívnej ekonomiky a v čase úpadku ich aj tak niet kam zmysluplne investovať. Súkromní investori ich totiž nedokážu produktívne a zmysluplne umiestniť. A z dlhodobého hľadiska to nerobili ani doteraz. Lenže teraz to už nevidí iba ten, komu neviditeľná ruka trhu vypichla oči. Zatiaľ čo nám ostatným dala „päsťovku“ do tváre.
Autor je ekonomický novinár
Ilustračné foto: Andres Rueda
