Charta 77 ako zárodok občianskej spoločnosti

Pred 30 rokmi bol zverejnený dokument, ktorý odštartoval postupnú demontáž komunistického režimu v Československu. Na prvý pohľad nebol ničím výnimočný. Nemal ani revolučný pátos, ani radikálny obsah a ako pripomenul jeden z jeho duchovných otcov, filozof Jan Patočka, nijako nestál v protiklade k socialistickej orientácii. Charta 77 upozorňovala iba na neplnenie toho, čo sa režim sám zaviazal dodržiavať. Na počiatku celého procesu stála pasca, ktorú na Rusov nachystali Američania roku 1975 v Helsinkách. Sovietsky vodca Brežnev dlhé roky naliehal, aby sa zvolala medzinárodná konferencia, ktorá by formálne uznala nemennosť hraníc, vytvorených vo východnej Európe po druhej svetovej vojne. Aby to dosiahol, bol ochotný robiť mimoriadne veľké ústupky, najmä vojenského charakteru. Západné krajiny však náhle prišli s podmienkou, ktorá Brežneva znervóznila: uznanie všeobecných ľudských práv a slobôd v súlade s cieľmi a princípmi Charty OSN a Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Oficiálne však s touto podmienkou nevystúpil Washington, ale európske štáty a pre Sovietsky zväz bolo ťažké odmietnuť niečo, čo mal sám v ústave. Brežnev tušil problémy, ale minister zahraničných vecí Gromyko ho upokojoval, že „my sme pánmi vo svojom dome“ a „my budeme rozhodovať o tom, čo uznávanie ľudských práv znamená“. Ako neskôr poznamenal Henry Kissinger, ešte nikdy nevidel, aby táto legenda svetovej diplomacie ukázala takú neschopnosť predvídať. Helsinské dohovory boli živou vodou pre disidentov vo východnej Európe, osobitne v Československu. V tom čase nemali takmer žiaden vplyv a sotva by ho niekedy získali, nebyť vyslovene hlúpeho správania vtedajšieho komunistického režimu. Znie až neuveriteľne, že Štátna bezpečnosť mrhala svoju energiu v polovici sedemdesiatych rokov na prenasledovanie undergroundovej rockovej skupiny Plastic People of the Universe. Nevyvíjali pritom žiadnu antikomunistickú činnosť. Mali však dlhé vlasy, nekonformne sa obliekali a v textoch piesní používali vulgarizmy (poéziu Egona Bondyho). Komunisti považovali túto hudbu za prejav západnej dekadencie (podobne ako nacisti džez). Hoci Plastici vystupovali tajne viac ako päť rokov, Štátna bezpečnosť ich po mnohých tragikomických raziách v mládežníckych kluboch dolapila až v marci 1976. Skupina bola taká populárna, že sa s ňou musel režim vysporiadať aj v 29. časti seriálu o majorovi Zemanovi… Táto udalosť sa stala impulzom na politickú činnosť Václava Havla, ktorý sa rozhodol, že sa postaví na ich obranu. Spolu s niekoľkými priateľmi im prišiel vyjadriť solidaritu na súdne pojednávanie. Publikum, ktoré sa tam vtedy zišlo, sa vlastne stalo predobrazom Charty 77. Žiadali iba dialóg Nechýbalo veľa a nijaké chartistické hnutie by nebolo vzniklo. Štátna bezpečnosť totiž zaznamenala stretnutie Václava Havla, Zdeňka Mlynářa a Pavla Kohouta 10. decembra 1976, no nevyvodila z neho patričné závery a takmer amatérsky ho podcenila. Samotný názov dokumentu, inšpirovaný anglickými dejinami, navrhol Pavel Kohout. Úlohou vypracovať prvú verziu textu bol poverený Václav Havel, ktorý v tom čase ani zďaleka nemal takú autoritu, akej sa tešil v osemdesiatych rokoch. Havel bol len jedným z troch hovorcov Charty 77 a až do predčasnej smrti profesora stál v tieni osobnosti Jana Patočku. V priebehu vianočných sviatkov sa signatárom podarilo zozbierať 242 podpisov. Hoci text má datovanie 1. januára 1977, je jasné, že vznikol už v decembri 1976. V tom čase ho už mali v rukách zahraničné médiá, ale Havel si zverejnenie dokumentu neželal do chvíle, kým komunistická moc nedostane šancu pripustiť dialóg. Charta 77 mala relatívne skromné požiadavky. Slušným spôsobom upozorňovala, že napriek medzinárodným záväzkom existujú občianske práva v Československu iba na papieri. Zdôrazňovala, že nie je základňou pre opozičnú politickú činnosť, ale žiada konštruktívny dialóg so štátnou mocou o problémoch, na ktoré upozornila. Reakcia režimu bola hysterická. Ráno 6. januára 1976 Havla, Vaculíka, Landovského a ďalších zatkla Štátna bezpečnosť za trochu komických okolností, keď ich niekoľko hodín prenasledovala autom po Prahe (počas zastávok sa Havel usiloval napchať čo najviac listov s textom Charty 77 do poštových schránok) a keď im napokon tajní zatarasili cestu, „sprisahanci“ sa zamkli v aute a nechceli vystúpiť. Rozzúrení eštebáci kopali do auta, čo herec Pavel Landovský okomentoval slovami: „Vidíš, teraz trieskajú do auta, trochu sa unavia a keď budú trieskať do nás, nebude to tak bolieť.“ Havel bol však trochu ustráchaný. Práve vtedy vraj zamrmlal neskôr často citovanú vetu: „K sakrrru, to nám ten boj za lidská prrráva hezky začíná…!“ Kým Landovský sa bavil, znepokojený Havel ho prehováral: „Pavle, ti pánové budou asi dooprrravdy od policie…“ A v presvedčení, že nerobia nič zlé, odistil dvere. Landovský neskôr spomínal, že potom už uvidel iba Havlove topánky – v momente ho odtiaľ vytiahli ako koberec… Na druhý deň priniesli správy o Charte 77 všetky popredné svetové denníky – francúzsky Le Monde informoval o osamelých bojovníkoch za ľudské práva, britské The Times písali o významnom akte odvahy a západonemecký Frankfurter Allgemeine Zeitung dokonca zverejnil kompletný text dokumentu. Oficiálna československá tlač zareagovala až 12. januára 1977 pamfletom v Rudom práve Stroskotanci a samozvanci. Je to zvláštne, ale Charte 77 dodala význam až nepochopiteľne hysterická kampaň organizovaná vládnucou komunistickou stranou. Nebyť tejto hlúpej reakcie, o Charte 77 by referovali nanajvýš historici ako o kurióznej epizódke normalizačných dejín. Neodmysliteľnou, aj keď smutnou súčasťou histórie chartistického hnutia je tzv. Anticharta, oficiálne „Vyhlásenie československých výborov umeleckých zväzov“, ktoré sa zrodilo 27. januára 1977 v pražskom Národnom divadle. Umelci potupne odsudzovali niečo, čo ani nečítali. Anticharta bola nielen poistkou proti možným perzekúciám, ale aj rehabilitujúcou vstupenkou do vybranej umeleckej spoločnosti pre tých, ktorí z nej boli vylúčení po roku 1968. Čítať tento zoznam hanby je veľmi zvláštne. Nemám právo vstupovať niekomu do svedomia, ale zaráža ma, s akým hlučným nasadením a prvoplánovou nenávisťou dnes moralizujú o charaktere bývalého režimu práve tí, od ktorých by človek očakával minimálne trochu pokory. Nemusí to byť práve ospravedlnenie, k akému sa odvážil Ladislav Mňačko, či vyjadrenie vlastnej hanby, ako si sypal popol na hlavu Ľubomír Feldek, ale predsa… Lasica, Štrasser, Vášáryová a iní antichartisti Milan Lasica starostlivo buduje svoj imidž rozvážneho starca, ale svoj podpis pod Antichartou nikdy nevysvetlil. Neurobil tak ani vo vlastnej životopisnej knižke. Pán Lasica nám ukázal, ako vie nadávať nielen na komunistov, ale aj na ľavičiarov všeobecne, ako vždy vedel rozpoznať obludnosť režimu, ale v roku 1977 je v jeho životopise zrazu zázračná diera. Tú knižku s ním robil Ján Štrasser, ktorý sa ho na túto udalosť ani len nespýtal. Asi vedel prečo: aj on je signatárom Anticharty. A aj on je zúrivým antikomunistom, hoci bol dlhoročným komunistickým funkcionárom vo Zväze slovenských spisovateľov. Pamätáte si na jeho rozhovory v týždenníku Domino fórum? Takmer každý obsahoval otázku, prečo jeho hosť vstúpil do tej prekliatej komunistickej strany… A nikomu za tie roky nezišlo na um spýtať sa ho, prečo tam vstúpil on sám. Pod Antichartou nechýba ani podpis Emílie Vášáryovej, na ktorej hysterické výkriky z novembrovej tribúny (Lááááááska!!! Lááááááska!!!) nezabudne asi nikto, kto chodil pred sedemnástimi rokmi na námestia. A čo Ladislav Chudík, prvý ponovembrový minister kultúry. Gustáv Valach, ktorý o pár rokov neskôr recitoval nad hrobom Alexandra Macha. Ľubo Roman. Juraj Kukura. Karol Kállay. Anton Hykisch. Andrej Hryc. Magda Paveleková. Tomáš Janovic. Dušan Mitana. Martin Huba… Takmer identický zoznam mien, ktoré dnes vídať pre zmenu pri úplne iných výzvach intelektuálov. Tí všetci „pociťovali radosť“, že ich za pomoci Sovietskeho zväzu „naša komunistická strana vyviedla z rokov rozvratu“. Tí všetci oceňovali „plamenný výtrysk Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie“, v ktorej nachádzali „zdroj našich istôt a nášho hrdého sebavedomia“. Tí všetci „pohŕdajú odpadlíkmi a zradcami, ktorí sa za mrzký peniaz stali nástrojom antihumanistických síl imperializmu“… vrátane druhej manželky Václava Havla Dagmar Veškrnovej. „To jsou parrradoxy,“ povedal by bývalý český prezident a nikdy sme mu nerozumeli tak, ako práve v tejto chvíli. Lebo to, že tento režim vedel dokonale korumpovať, vieme všetci. Ale to, že takmer po dvoch desaťročiach od pádu totality sa naši umelci pokúšajú prehlušiť vlastné svedomie mytologizáciou dejín, neprestáva prekvapovať. Pri tejto príležitosti sa pristavme ešte pri jednom mýte, ktorý dodnes koluje o signatároch Charty 77. Súčasná propaganda ich vykresľuje ako trpiacich ľudí, ktorí stratili zamestnanie a možnosť obživy… Je nepochybné, že anonymným podporovateľom tohto dokumentu sa žilo naozaj ťažko. Práve oni prinášali skutočné obete. Toto však rozhodne nemožno povedať o popredných disidentoch. Havel sa bezprostredne po revolúcii dlho bránil obvineniam, že bral peniaze z fondov amerických tajných služieb, zľahčoval ich, robil si z nich dokonca žarty a označoval ich za úplné táraniny – až kým sa k tejto podpore hrdo neprihlásili sami Američania. Ďalší zo zdrojov bola zahraničná Nadácia Charty 77, ktorá osemdesiatim najaktívnejším disidentom vyplácala mesačne 5 000 korún, pričom traja hovorcovia iniciatívy dostávali pravidelný plat vo výške 2 000 tuzexových bonov (ich kurz na čiernom trhu predstavoval 10 000 korún). Pripomeňme, že priemerná mesačná mzda vo vtedajšom Československu nedosahovala ani 2 500 korún. A to nepočítame ešte početné ceny a honoráre za príspevky v Slobodnej Európe (od 500 do 1 000 mariek), Hlase Ameriky (od 200 do 300 dolárov) a BBC (100 až 150 libier). Veľavravná je aj informácia, že Havel sa 4. novembra 1988 sťažoval, že mu pri domovej prehliadke odobrali osobný počítač IBM XT s príslušenstvom. Netreba zdôrazňovať, že takéto technológie boli v tom čase u nás úplnou novinkou. Nadčasový význam Bez ohľadu na tieto skutočnosti má Charta 77 pre dnešok oveľa hlbší význam ako len pripomenutie si historickej udalosti. Filozof Jan Patočka v reakcii na hystériu, ktorú rozpútal tento dokument, napísal: „Skutočnosť, že naši protivníci v divokej kampani rozpútali vášnivú polemiku bez ohľadu na fakty, že operovali nepodloženými tvrdeniami, že nás nechali utĺcť zmanipulovanými médiami, získal nám doma i v cudzine viac sympatií, než sme si trúfli očakávať. To samé je už dôležitým výsledkom: nevina a slušné vystupovanie je takisto mocný faktor politickej skutočnosti.“ Charta 77 bola zárodkom našej neskoršej občianskej spoločnosti. Naučila nás, aký význam má nebyť pasívny, tichý a poslušný, aké dôležité je správať sa za každých okolností dôstojne, neustráchane a pravdivo. Jednorazový odpor nič nezmení, možno na okamih zatrasie verejnou mienkou, no mocenské elity to prežijú. S čím však nemôžu dlhšie žiť, to je vytrvalý nátlak, ktorý neustále narastá, organizácie, ktoré sú ustavične činné, ľudia, ktorí sa poučili z neúspechov a nabudúce to urobia lepšie. Chartisti nevyzývali na priamy odpor. Tak, ako pred nimi Gándhí alebo Martin Luther King nabádali ľudí, aby vytvorili normy individuálneho správania popri tých, ktoré určuje zdiskreditovaná štátna moc. Nepopieram, že filozofia Charty 77 inšpirovala do istej miery aj mňa samého. Keď sa bývalý disident a politický väzeň Anton Selecký (známy z procesu s tzv. bratislavskou päťkou) pridával k našej iniciatíve za referendum o vstupe do NATO, napísal mi dlhý mail, v ktorom označil toto úsilie za najvýznamnejšiu občiansku aktivitu od vzniku Hnutia za občianske slobody roku 1988. Základný dokument iniciatívy, výzvu Nech rozhodnú občania, dokonca prirovnal k textu Charty 77. Iste, je to prisilné slovo. Ale nemohol som si na neho nespomenúť, keď vtedajší štátny tajomník MO SR označil signatárov vyhlásenia za „treťotriednych skrachovancov“, použijúc navlas rovnaký slovník ako Rudé právo roku 1977. Nemohol som si na neho nespomenúť, keď denník SME podrobne kádroval všetkých predstaviteľov iniciatívy. A nemohol som si na neho nespomenúť, keď slovenské médiá spustili hysterickú kampaň, v ktorej intelektuáli, umelci i politici zhodne odsudzovali naše „nezodpovedné počínanie“. V tom istom čase však popredné svetové denníky upozorňovali profesionálne rozhorčených služobníkov moci, že aktivisti už svoj prvý cieľ dosiahli: na Slovensku sa začala verejná diskusia. Poctivý dialóg s mocou bol vždy náročný. Po tridsiatich rokoch sa menia podmienky, nie však cieľ. Autor je vysokoškolský učiteľ