Viera Benková (1939), dolnozemská spisovateľka, vyštudovala slavistiku na Belehradskej univerzite. Pracovala v slovenských periodikách a v slovenskej redakcii rozhlasu v Novom Sade. Píše poéziu, prózu, venuje sa detskej tvorbe, publicistike a je zostavovateľkou antológií (spolu s Etelou Farkašovou) poézie, prózy, esejí, dvojrozhovorov a poviedok pre deti autoriek píšucich po slovensky z Maďarska, Rumunska, Srbska a Slovenska. V roku 2015 jej vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vyšiel výber z básnickej tvorby Herbár. Publikuje aj v slovenských literárnych časopisoch. Snaží sa o prienik slovenskej literatúry do Srbska. Aj vďaka nej sa za ostatné obdobie utužili vzťahy medzi Dolnou zemou a materskou krajinou.
Viera Benková: Päť ročných období
Báčsky Petrovec, Slovenské vydavateľské centrum 2016, 140 strán
Viera Benková otáča svoju pamäť ako ďalekohľad. Chce obsiahnuť väčšinu z toho, čo sa jej v spomienkach usadilo a vystihnúť to najpodstatnejšie. Možno si pri písaní kládla otázku, či je ľahšie preskúmať hĺbku rieky či vlastné pamäťové meandre. V spomienkovej knihe Päť ročných období sa inšpirovala ročnými obdobiami jar, leto jeseň, zima. A pripísala k nim aj piate ročné obdobie. Akoby týmito symbolmi chcela charakterizovať prežité. Počínajúc detstvom, dospelosťou až po starnutie. Detstvo je pre ňu, ako pre každého z nás, nevyčerpateľným rezervoárom na pestré zážitky, život v rodičovskom dome spojený s Báčskym Petrovcom. Pri čítaní spomienok Viery Benkovej akoby sme si prezerali insitné obrázky Zuzany Chalupovej. Zachytáva zvyky v dolnozemských domoch, opisuje ulice, históriu vysťahovalectva Slovákov na Dolnú zem, ľudí, ktorí to nemali v časoch maďarizácie ľahké, ak si chceli uchovať svoje národnostné cítenie, vzťah k osobnostiam, ktoré pôsobili v jej rodisku a ovplyvnili aj jej vzťah k literatúre. Opisuje pobyt s mamou na Slovensku, v matkiných rodných Čičmanoch. S vrúcnosťou si spomína na slovenské príbuzenstvo, na akademika profesora Šišku, ktorý stál na čele tímu operatérov pri prvej transplantácii srdca na Slovensku, vyhovoril jej štúdium medicíny a upriamil autorkin záujem na literatúru. S trpkosťou opisuje perzekúcie postihujúce otca. Čitateľ môže nazrieť do atmosféry tej doby vo Vojvodine, vcítiť sa do pocitov tých, ktorí boli súčasťou autorkinho života pri formovaní jej osobnosti až po štúdium na Belehradskej univerzite. Dáva nám nahliadnuť do atmosféry Belehradu, vtedajších pomerov na univerzite, do priateľstiev, ľúbostných okamihov, do strát či osobných súžení. Cez autorkinu optiku vnímame Československý dom, v ktorom bývala s ostatnými študentmi, ale i ústretovosť, s ktorou sa stretla pri hľadaní zamestnania. Spomína na priazeň niektorých ľudí, s ktorými nadviazala pracovný a súkromný vzťah. Celá táto „obrazáreň“ ľudských charakterov defilujúcich pred nami svedčí o bohatom a naplnenom živote autorky.
Múdrosť spomienkovej knihy akoby bola záručným listom dôležitého úseku dejín cez osobnú skúsenosť autorky, ktorá v nej našla oporné body zvýrazňujúce kontrast medzi dneškom a minulosťou. Piate ročné obdobie nám ponúka myšlienku, že plynúci čas opäť môže byť plodný a nemusí byť len bielym, nezapísaným miestom v knihe autorkinho života.
