Česť, sláva a hanba Gustáva Husáka

Osemnásteho novembra uplynie 15 rokov od smrti muža, ktorý bez ohľadu na znamienka plus či mínus patrí k najvýznamnejším politikom slovenských dejín. Napriek tomu o Gustávovi Husákovi dodnes neexistuje jediná seriózna monografia, historici (s výnimkou Michala Barnovského) sa mu úzkostlivo vyhýbajú a hoci by jeho dramatický život mohol byť mimoriadne vďačným námetom na umelecké stvárnenie, doteraz o ňom vznikli iba lacné agitpropy… S menom Gustáva Husáka sa vždy narábalo mimoriadne hystericky. Tak, ako ho v divokých päťdesiatych rokoch nezmyselne označili za „buržoázneho nacionalistu“, tak hlúpo dnes vyznieva jeho nálepka „presvedčeného marxistu-leninistu“. Tak, ako ho komunistická propaganda lživo postavila do úlohy hlavného strojcu Slovenského národného povstania, tak ho aj súčasná propaganda chce pre zmenu z povstaleckých dejín úplne vymazať. Gustáv Husák bol predovšetkým chladnokrvný pragmatik s neukojiteľnou túžbou po moci. Jeho posadnutosť v tomto smere bola vždy všeobecne známa a postupne sa stala až legendárnou. Husákova spolužiačka, spisovateľka Hela Volanská spomínala jeden zážitok z obecnej školy v Dúbravke. Triedu navštívil katolícky biskup a vyzval žiakov, aby mu kládli otázky. Prihlásil sa malý Gustík a chcel vedieť, čo má robiť, aby sa stal biskupom. Cirkevný hodnostár mu s úsmevom vysvetlil, ako sa má správať. Na biskupovo zhrozenie to však Gustíkovi nestačilo a opýtal sa, čo má teda robiť, aby sa stal pápežom… Kruté väzenie Možno aj vďaka svojej niekedy až chorobnej ambicióznosti zažil toľko, koľko by iným stačilo na desať životov. Už ako 27-ročný sa stal väzňom Tisovho režimu. Mučili ho v Ilave. Neskôr ledva unikol nacistom a gestapu z obkľúčeného povstaleckého územia. Zachránil ho úkryt u rodiny Hybovcov v Žemberovciach. Hoci výraznou mierou prispel k mocenskému prevratu na Slovensku vo februári 1948, vo vedení komunistickej strany mal už vtedy veľa nepriateľov. Ráno, 6. februára 1951, ho vtedajší generálny tajomník KSS Štefan Bašťovanský pozval do svojej pracovne na priateľské posedenie. Len čo z nej vyšiel, zatkli ho, spútali, zaviazali mu oči a odvliekli ho do väznice, v ktorej trpel takmer celé desaťročie. V komunistickom žalári sa Gustáv Husák správal mimoriadne statočne. Každý dnes pozná Miladu Horákovú, hrdinku českého protikomunistického odboja, ktorá sa počas procesu dokázala odchýliť od „priznaní“ k vykonštruovaným obvineniam. Už oveľa menej ľudí vie, že ešte hrdinskejšie dokázal vzdorovať ďalší človek – práve Gustáv Husák. Ako právnik mal jasno v tom, o čo tu ide. Vytrvalo sa odmietal priznať k protištátnemu sprisahaniu. Vyšetrovatelia a dozorcovia zúrili. Nebolo väzenského trestu, ktorým by neprešiel. Bili ho a mučili. Mlátili ho po bruchu a po pätách. Nedovolili mu spať, fajčiť, čítať. Budili ho v pravidelných intervaloch. Jeden a pol roka (sic!) ho držali na holej studenej dlažbe v temnej komore. Vyše šesť rokov prežil v samoväzbe a prísnej izolácii. Žiadne návštevy, žiadne listy, žiadne informácie. Nezlomili ho. Fyzicky však neuveriteľne schátral (po prepustení z väzenia vážil len 55 kg). Málokto si dnes uvedomuje, že Husák touto pevnou vôľou zachránil život ostatným priateľom obvineným z buržoázneho nacionalizmu. Nebyť jeho psychickej odolnosti, vďaka ktorej sa proces odsunul až na rok 1954 (teda na obdobie, keď sa už po Stalinovej a Gottwaldovej smrti nevešalo), boli by všetci odsúdení na smrť. Najmä Laco Novomeský si bol tejto skutočnosti vedomý do konca života. Práve preto mlčal, keď Husák likvidoval výdobytky Pražskej jari, hoci s tým hlboko nesúhlasil a na protest sa stiahol z verejného života. Svojmu súdruhovi však zostal zaviazaný a nikdy ho verejne nekritizoval. Odvážny človek Aj počas procesu sa Husák správal dôstojne. Napriek neustálemu okrikovaniu, zastrašovaniu, hrozbám a urážkam zo strany súdu pokojne a vecne argumentoval. Ako právnik sa snažil vnútiť procesu aspoň formálne pravidlá. Na mnohých zapôsobilo, ako hrdo rozprával o povstaní. Nie ako obžalovaný či vinný. Hovoril ako otec pyšný na svoje dieťa, hovoril ako spolubojovník za svojich padlých kamarátov, hovoril ako morálna autorita, vstupujúca do svedomia tým, ktorí sa ničím nepričinili o oslobodenie vlasti. Tragikomickou pikantériou tejto frašky bolo, že celá slovenská politická špička nervózne sledovala proces schovaná za plentou z balkóna, neodvážiac sa pozrieť svojmu súdenému spolustraníkovi do očí. Husák postupne odmietol všetky výpovede nastrčených svedkov a žiadal o osobnú konfrontáciu s nimi, navrhoval nových svedkov a predložil celkovo vyše sedemdesiat návrhov. Zúrivý senát ich jeden za druhým odmietal. Kým ostatní obvinení v monsterprocese – Novomeský, Okáli, Horváth, Holdoš a ďalší – ako poslušné ovce priznávali svoju vinu, Husák veril svojej pravde a označil argumenty obžaloby za vymyslené a súd za nezákonný. Štátnej bezpečnosti a sovietskym poradcom prekazil celú réžiu tohto nechutného divadla. Aj prvý ponovembrový minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier vo svojich pamätiach s uznaním konštatuje: „Husák bol odvážny človek.“ Zároveň však dodáva: „Nikdy nepochopím, že práve on neskôr ako generálny tajomník ÚV KSČ a prezident republiky rezignoval na skutočnú moc a stal sa zajatcom najprimitívnejších nositeľov brežnevovskej politiky v Československu. Pritom tento človek s obrovskými ambíciami, arogantný a nezmieriteľný pri svojom sebapresadzovaní, mal všetky predpoklady na to, aby si vynútil od Brežneva aspoň to, čo v Maďarsku Kádár alebo v Poľsku Gierek – ak nie viac. Bez neho by Brežnev nikdy nedosiahol legálny prechod k normalizácii.“ Obľúbený politik a morálna autorita Husákova politická kariéra sa skutočne zmenila z triumfu na tragédiu. Tento zdanlivo nepochopiteľný obrat v jeho postojoch je vysvetliteľný len jeho základnou vlastnosťou – túžbou udržať sa na vrchole moci za každú cenu. V šesťdesiatych rokoch mal Husák ideálne predpoklady stať sa politickým vodcom Slovenska. Imidž statočného bojovníka, mučeníka a neohrozeného hrdinu z päťdesiatych rokov sa podpísal pod rapídny rast jeho popularity, najmä u mladých ľudí. Okrem toho bol najvzdelanejším politikom svojej doby, rozhľadeným intelektuálom a vynikajúcim, takmer legendárnym rečníkom. Alexander Dubček sa v tom čase s jeho morálnou autoritou nemohol ani porovnať. Ak sa v januári 1968 nestal prvým tajomníkom ÚV KSČ práve on, tak iba preto, že všetci komunistickí funkcionári sa ho báli. No už práve v tomto období bolo možné pozorovať na ňom jeho výraznú slabosť pre moc. Kým Laco Novomeský hrdo odmietol pozvanie na stranícky zjazd dovtedy, kým ho budú riadiť tí, ktorí ho tak hanebne potupili, Gustáv Husák sa chopil šance so slovami oddaného pešiaka: „Všetky svoje sily, schopnosti a skúsenosti dávam plne k dispozícii našej strane v jej obrovskom úsilí o výstavbu socialistickej a komunistickej spoločnosti u nás.“ Jeho popularita dosiahla vrchol v roku 1968. Nikdy predtým a nikdy potom sa netešil vo verejnosti toľkej priazni. Stál po boku Alexandra Dubčeka, ako podpredseda vlády ČSSR podporoval jeho reformný kurz a bol mimoriadne obľúbený medzi bratislavskými vysokoškolákmi (pri stretnutiach s nimi zapĺňal sály ako rocková hviezda). Práve v tomto období dokázal presadiť svoje najvýznamnejšie politické dielo, vďaka ktorému si nezmazateľne postavil vlastný pomník štátnika. Gustáv Husák je totiž duchovným otcom myšlienky federácie, ktorú nastolil po prvýkrát už vo februári 1945. Dejiny stále dostatočne nedocenili jeho kľúčovú úlohu v tomto procese, ako aj význam tohto činu pre pokojné rozdelenie Česko-Slovenska v roku 1993. Husák ako predseda odbornej vládnej komisie na prípravu ústavného zákona o česko-slovenskej federácii mimoriadne cieľavedome a húževnato presadzoval vlastné predstavy o štátoprávnom usporiadaní. Keď videl, že pokrok viazne na zjavnej neochote Prahy, respektíve snahe výsledok oddialiť, stretol sa v Banskej Bystrici so sprostredkovateľom českej strany docentom Milanom Hüblom a povedal mu historické slová: „Neviem, Milan, kto za vami stojí, kto vás diriguje, ale povedz mu, že federácia bude. Ak nebudete chcieť vy, urobí ju niekto iný, ale bude.“ Práve táto Husákova rozhodnosť a odhodlanosť urýchľovala celý proces. Hanebný normalizátor Úloha tohto muža po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 však spôsobila, že na jeho dovtedajší životopis sa zabudlo. Gustáv Husák, tak ako si ho chce pamätať verejnosť dnes, sa zrodil v apríli 1969, keď ho zvolili za prvého muža strany. Ešte pár dní predtým vyhlasoval, že sa na situáciu treba dívať realisticky a teraz je dôležité zachrániť to, čo sa z reformného procesu zachrániť dá. Tvrdil, že ak ho zvolia, nedopustí, aby sme klesli „na kádárovskú úroveň“. V skutočnosti sme klesli hlboko pod ňu. Na jednej strane netreba zabúdať na to, že Husák naozaj dokázal odolať tlaku konzervatívneho krídla vedeného Vasiľom Biľakom a zabránil politickým procesom podobným tým, ktoré v Maďarsku roku 1956 viedli k masovému zatýkaniu a popravám. Na strane druhej inicioval stranícke čistky a neskôr pripustil súdne procesy za činnosť, ktorá bola v rozpore s politikou KSČ po apríli 1969. Vrcholom absurdity bolo, keď nechal odsúdiť na šesť a pol roka väzenia svojho priateľa Milana Hübla, ktorý sa pričinil o jeho občiansku rehabilitáciu na začiatku šesťdesiatych rokov. Aj jeho najbližší spolupracovníci neskôr tvrdili, že sa neuveriteľne zmenil. Premena reformátora na normalizátora bola dovŕšená. Husák získal mocenský Olymp, ale ako človek sa otrasným spôsobom strápnil. Posledné zvyšky úcty u slovenského obyvateľstva stratil, keď opustil slovenčinu a snažil sa svoje oficiálne prejavy hovoriť veľmi zlou, miestami až komickou češtinou, čím ju obohatil o také skvosty, ako bol napríklad „apříl“. Napokon už tento starec nebol schopný ani poriadne prečítať trápne prejavy, ktoré mu niekto napísal. Jeho legendárne, nechutne hlboké bozky vo tri vrhy s Brežnevom či Honeckerom už z neho urobili len živú politickú karikatúru. Ani tento jeho obraz by však nebol úplný, keby sme nespomenuli, že Husák sa s vývojom po roku 1968 paradoxne vnútorne nestotožňoval. Privítal helsinský mierový proces. Sympatizoval s perestrojkou. Málokto vie, že začiatkom osemdesiatych rokov ostro vystúpil proti úvahám Kremľa podniknúť intervenciu proti poľskej Solidarite. Inak však nezmohol absolútne nič. Je to nepochopiteľné, ale Husák spočiatku skutočne veril, že podstatu reforiem dokáže vďaka svojmu pragmatizmu napokon zachrániť. Tento prezieravý štátnik nepochopil, že august 1968 odhalil skutočnú suverenitu Československa rovnako drsne, ako to urobila nemecká okupácia v auguste 1944. O jeho pozícii bezmocnej bábky svedčí aj fakt, že v roku 1987 si nedokázal presadiť ani svoju vôľu, aby mohol osobne položiť veniec na hrob zakladateľa česko-slovenského štátu. Moc však bola pre neho naďalej príliš silnou drogou na to, aby dokázal s týmto ponižujúcim postavením niečo robiť. Husákov pád je ďalej všeobecne známy. Začal sa vlastne už koncom roku 1987, keď ho nedočkavý Miloš Jakeš zosadil z kresla generálneho tajomníka ÚV KSČ. Napokon ho revolúcia donútila v decembri 1989 odstúpiť aj z funkcie hlavy štátu. Keď v televízii oznamoval svoju demisiu, zakončil prejav bezpochyby úprimným životným krédom: „Od mladosti som veril svetlým ideálom socializmu. Kde boli chyby, boli chyby ľudí, a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostávam i naďalej verný.“ Jeho posledným formálnym štátnickým činom bolo vymenovanie vlády Mariána Čalfu. Nový premiér ho ešte poprosil o radu. Husák mu povedal: „Daj si pozor, aby si sa nezopsul.“ Ktorú tvár si vyberiete? Husákovo pôsobenie na čele štátu v čase normalizácie je hanebné. Jeho zodpovednosť je napriek legende o bezmocnom mužovi, ktorý chcel, ale nemohol, nepopierateľná. Otázkou však zostáva, či za danej situácie mohol prísť niekto lepší, či by následky okupácie neboli bez neho ešte horšie. Je Gustáv Husák kladnou alebo zápornou postavou slovenských dejín? Domnievam sa, že takto k otázke pristupovať nemožno. Náš vzťah k vlastnej histórii je zanesený bahnom morálneho gýča, vďaka ktorému selektujeme osobnosti na hrdinov uctievaných s takmer religióznou bázňou a diablov vymazávaných z učebníc. Po rokoch zatracovania dnes oficiálne zvíťazil obraz Andreja Hlinku ako martýra z Černovej, neohrozeného bojovníka za práva Slovákov v Uhorsku, hľadiaceho na nás z tisíckorunáčky. Kto by sa už obťažoval všimnúť si, že po roku 1918 sa prejavoval ako neznesiteľne márnomyseľný despota, ktorý si za svojho života nechal po sebe pomenovať stranu i niekoľko ulíc, ktorý niekoľkokrát vyslovil obdiv k Adolfovi Hitlerovi a na verejnom zhromaždení v Piešťanoch roku 1936 dokonca vyhlásil, že proti komunistom by tiahol do boja aj s ním. Vždy ma fascinovalo, na základe čoho sa zrodil medzi nacionalistami mýtus o Štefánikovi ako roduvernom synovi, keď tento muž neovládal dobre spisovnú slovenčinu (ak vôbec komunikoval po slovensky, tak iba myjavským dialektom) a na Sibíri sa dostal do konfliktu s legionármi kvôli otázke používania slovenčiny vo vojsku (keďže svojím nariadením určil za oficiálny jazyk češtinu). No a naša slovenská pravica si našla svoj vzor v Milanovi Hodžovi, ktorého vykresľuje ako symbol charakteru, hoci jeho kšefty s veľkostatkami by ho dnes postavili asi do takého morálneho svetla, v akom stojí Alexander Rezeš alebo Jozef Majský. Ktorú tvár našich hrdinov si vyberiete? Nie, Gustáv Husák rozhodne nie je politik, na ktorého by sme mohli byť hrdí. Jeho vinu však nezmenšuje to, ak triezvo priznáme, že do našich dejín sa zapísal aj pozitívnymi projektmi. Doktor Husák dnes nepotrebuje byť po druhýkrát rehabilitovaný, potrebuje byť konečne seriózne zhodnotený bez akýchkoľvek predsudkov. Máme na to odvahu? Autor je vysokoškolský učiteľ