Viacero protestov sa doteraz predsa uskutočnilo. Na jeseň bolo asi 3000 pred parlamentom proti vládnym „sociálno-ekonomickým opatreniam“. V máji bol vyše 2-tisícový pochod pred úrad vlády proti ZP a menšie regionálne akcie zorganizovali „kováci“ za pomoci najmä Integrovaného odborového zväzu („dopraváci“). Prednedávnom zastavili časť vlakov strojvodcovia. Tieto aktivity boli viditeľné, ale veľký tlak na vládu nevyvinuli. Rozdiel medzi účinkom protestného zhromaždenia a štrajku je zrejmý.
Hoci s Čechmi navždy zostaneme navzájom najbližšími národmi v Európe, čosi nás predsa len rozdeľuje. Možno to je mentalita – Slováci majú o čosi mierumilovnejšiu, „holubičiu“ povahu. A terajšia sociálno-ekonomická situácia ľudí výrazne odrádza od protestných aktivít. V zlepšenie verí len málokto a 20-ročná kontinuálna strata istôt nás naučila, aby sme sa „tešili“ aspoň z tých, ktoré ešte máme. Takže si ich „bránime“ výlučne pasívne – neprotivíme sa a veríme, že to pre „pánov“ bude dostatočný dôvod, aby nám na ne nesiahali.
Železničiari – lídri štrajku. Ale nie u nás
Pohľad do Európy ukazuje, že slovenské odbory patria medzi najzakríknutejšie na kontinente. Naša vláda robí rovnaké experimenty na živých ľuďoch ako iné v Únii, ale nikto tu neštrajkuje, ani sa nebúri. Situácia sa dokonca zhoršuje. Pred takmer 10 rokmi vstúpili železničiari do ostrého neobmedzeného štrajku kvôli rušeniu niektorých regionálnych tratí. Bolo s tým spojené i prepúšťanie, ale malo ísť o zopár stoviek ľudí a oveľa horšie dopady sa čakali na dopravnú obslužnosť daného regiónu. Tento rok vláda začala realizovať zámer prepustiť 5000 ľudí a železničiari sú ticho. Dokonca zatiaľ čo strojvodcovia išli do štrajku, ostatné odborové organizácie v sektore ich nechali v štichu. Ani len zo solidarity sa k nim nepripojili.
O ostrom štrajku pritom železničiarske odbory hovorili najhlasnejšie na prelome rokov, kedy vláda schvaľovala škrty. Kabinet trochu ustúpil (hoci viac vlastným ľuďom v samosprávach, než odborárom) a odborárski lídri „vyrokovali“ sociálny program, na ktorý sa vláda vykašľala okamžite, keď odborárov učičíkala. Hoci prví železničiari už prichádzajú o prácu, sľubované rekvalifikačné kurzy nie sú ešte ani len naplánované. Pritom ide len o gesto, lebo nikto neverí, že si 5000 železničiarov po akejkoľvek rekvalifikácii nájde prácu. Odborníci na informačné technológie, pracovníci výskumu a vývoja či podobne žiadaní špecialisti z nich po kurzoch určite nebudú. A hoci firmy hlásia nedostatok „šoférov“ vysokozdvižných vozíkov či zváračov alebo kvalifikovaných obrábačov kovov, väčšina železničiarov príde o prácu v regiónoch, kde tieto miesta voľné nie sú. Pritom s ich mobilitou sa im nikto pomôcť ani len nechystá.
Zatiaľ čo naši železničiari neštrajkujú ani proti konkrétnemu prepúšťaniu obrovského množstva z nich, českí sa stali lídrami všeobecného štrajku. Išli doň viaceré odborové zväzy v doprave, ale jedine železničiari (a pracovníci pražského metra) na 24 hodín úplne zastavili prácu. Dokáže niekto rozdiel medzi slovenskými železničiarmi, ktorým ide o krk a českými, ktorí protestujú všeobecne proti politike vlády vysvetliť?
Vláda si z odborov robí žarty
Zaujímavým poznatkom z Česka je, že celoštátny štrajk nezorganizovala odborová centrála, ale konkrétne odborové zväzy a združenia. Aj u nás je jeden odborový zväz (KOVO) akčnejší, ako zvyšok konfederácie. Pritom brzdou nie je ani postoj vedenia odborovej konfederácie, to by skôr privítalo razantnejšie postupy. Ale jednoducho, keď príde na lámanie chleba viaceré odborové zväzy radšej do žiadnej – ani spoločnej – akcie ísť nechcú. Prečo?
Ťažko uveriť, že by českí pracujúci boli uvedomelejší než naši. Odborárskym lídrom však asi chýba dostatočná razancia a vodcovstvo. Pocit hnevu medzi ľuďmi stúpa, ale nemožno očakávať, že sa sami začnú organizovať. Veď na to majú práve odborárske organizácie. Lenže ak už podnikový predák bárs aj v neformálnom rozhovore so svojimi členmi mávne rukou, že „všetko je to na nič“ a „čo už my s tým urobíme“, ťažko čakať, že ich neskôr vyburcuje k nejakej akcii.
To by v nejakom konkrétnom prípade (ako teraz pri ZP) nebola veľká tragédia, lebo ani od odborov nemožno očakávať, že budú mohutne protestovať či dokonca plošne štrajkovať niekoľko krát do roka. Problém je v tom, že odbory takto viac a viac strácajú spoločenskú silu. V Slovinsku si dokázali vynútiť dokonca referendum o dôchodkovej reforme, ktoré napokon aj vyhrali. U nás si z nich vláda robí žarty, keď minister práce v parlamente podporuje také zmeny v Zákonníku, ktoré na tripartite – zoči – voči odborárom – odmietal a minister hospodárstva (tiež člen tripartity) už vopred oznámil, že postoj odborárov nebude vôbec rešpektovať.
Horúca jeseň?
Tento vývoj bude mať dlhodobo negatívne následky. Nový ZP oslabí postavenie odborov na podnikovej úrovni, čo môže zhoršiť dôveru pracovníkov, že ich dokážu ochrániť. Ešte horšie bude, že politici sprava i zľava postupne prestanú brať odborárov vážne. V celej Európe možno badať nárast mocenskej arogancie pravicových vlád, ktoré presadzujú svoje zámery (mnohé z nich nad rámec volebných programov) bezohľadne voči verejnosti. Francúzskom otriasali nevídané protesty proti dôchodkovej reforme, ale prezident Sarkozy otvorene hovoril , že názor verejnosti nebude rešpektovať. Nečasova a Radičovej vláda postupujú rovnako a je nepravdepodobné, že sa svojich zámerov vzdajú, aj keď odborári budú protestovať radikálnejšie.
Lenže, ak toto privedie odborárov k pasivite, bude to vážny signál pre každú ďalšiu vládu. O tom, že odborárov možno nebrať do úvahy. Pretože nepredstavujú silu, ktorá by mohla spoločnosť „postaviť do pozoru“. I o tom, že pravicové „reformy“ nie je nevyhnutné meniť, aspoň nie rýchlo, lebo ak ich prijímanie nevyvolalo poriadne zemetrasenie, ich ponechanie ho nevyvolá určite.
Zdá sa, že rozhodujúca bude jeseň. Dopady ZP sú asi predsa len ťažšie zrozumiteľné, ako dopady zdražovania, prepúšťania, zvyšovania daní a poplatkov. „Úsporné opatrenia“ vlády sa takto naplno prejavia práve na jeseň, keď ľudia opäť „nastúpia“ do kolotoča každodenných starostí. Navyše po trištvrte roku už bude každému jasné, že dialóg s vládou k ničomu nevedie. Koniec trpezlivosti avizujú lekári, zdravotné sestry, o štrajku hovoria učitelia, železničiari sa naplno presvedčia, že ich kolegovia končia na dlažbe. A lídri odborárskych organizácií by mohli leto využiť na konzultácie so svojimi českými kolegami.
Autor je politológ
Foto: Českomoravská konfederácia odborových zväzov
