Prepad volebných preferencií ČSSD a nárast preferencií KSČM prežil uhorkovú sezónu. Zmeny sa zdajú byť trvalejšie a v tomto zornom uhle sa postupne mení náhľad na najdiskutovanejšie politické otázky českej politickej scény – od úprav ústavy, cez zmeny volebného zákona, až po opozičnú zmluvu a predčasné voľby.
Signalizované tendencie vývoja sú v dnešnom Česku pre sociálnych demokratov vražedné. Ešte v januári tohto roka podľa výskumu IVVM presiahla priazeň verejnosti k ČSSD 34% preferenčných hlasov, čo je rekord medzi všetkými stranami od roku 1933. Zlom nastal v apríli, pričom katalyzátorom, teda nielen jedinou príčinou, bol postoj sociálnodemokratickej vlády k bombardovaniu Juhoslávie. Od septembra 1998 do júna 1999 klesla dôvera k vláde zo 44 na 31% opýtaných, nedôvera vzrástla zo 45 na 66%. Navyše, v tomto roku došlo aj k miernemu poklesu členskej základne ČSSD.
Výkyvy alebo trend?
Od roku 1993 je vývoj preferencií ČSSD veľmi kolísavý. Veľké prepady nastali už v čase od júla 1995 do marca 1996, na prelome rokov 1996 a 1997, aj na prelome rokov nasledujúcich. Vždy nasledoval rast na vyššiu úroveň. Teraz sa ale zdá, že pokles bude trvalejší, lebo je spojený s vládnou zodpovednosťou za stav ekonomiky a sociálnej sféry. Aj keď predseda vlády a niektorí jeho ministri zdôrazňujú naštartovanie obratu v dôsledku väčšieho prílivu peňazí zo zahraničia a rastu HDP o 0,3%, skutočnosť sa zdá byť komplikovanejšia.
Analýza zahraničných investícií ukazuje, že ide prevažne o investície do portfólia vybraných firiem. Základom prírastku HDP sú výdavky obyvateľstva, nie rast investícií do výroby a rast výroby samotnej. Je málo pravdepodobné, že prichádza trvalý ekonomický rozkvet. A potom – aj keby sa podarilo zlepšiť makroekonomické údaje, nedá sa očakávať, že tieto zmeny sa bezprostredne odrazia vo volebnej priazni. Údaje sú však pre mnohých ľudí abstraktnými pojmami. Občania sa stali nedôverčivými, a pokiaľ sa tieto údaje nepremenia na vlastnú sociálnu skúsenosť, svoj názor nezmenia. Prekvapivý výsledok ČSSD v posledných voľbách do snemovne bol spôsobený tým, že strana si dokázala získať dôveru ľavého stredu, ľavice a populistov. Stalo sa tak nielen pre prísľub rastu, ale aj preto, že ponúkala vysporiadanie sa s nešvármi privatizácie, čo sa vnímalo ako cesta k odstráneniu nespravodlivej sociálnej diferenciácie. Túto nádej sociálna demokracia nenaplnila a ani naplniť nemohla. Nesplnenie sociálnych očakávaní časti voličov je dôvod, prečo ČSSD vrátila KSČM ľavicových voličov: podľa analýz práve komunisti získali vo výskumoch volebných preferencií najväčšiu časť bývalých voličov ČSSD, a to 42% (KDU-ČSL 13%, Únie slobody 9%, ODS 6%, zhodne 13% spadlo medzi nerozhodných a medzi nevoličov).
Zo začatej diskusie okolo štátneho rozpočtu na budúci rok vyplýva, že vláda pripravuje v sociálnej oblasti zriadenie Fondu rozvoja bývania, Fondu dopravy a zriadenie sociálnej poisťovne. To všetko ale až za rok. Kladné výsledky sa objavia až za horizontom budúcich parlamentných volieb. Do nenávratna sa prepadli prísľuby zvyšovania príjmov do štátnej pokladne upevnením daňovej disciplíny veľkých podnikateľov, chronickým sa stáva nevyplácanie miezd v niektorých podnikoch atď. A tak sa sociálni demokrati vrátili k obohranej pesničke: privatizáciou k naštartovaniu ekonomiky. V hre je zisk 200 miliárd za predaj zvyšku národného bohatstva. Ak nevymyslí vláda nič iné, ČSSD by sa mala začať pripravovať na parlamentné voľby o päť alebo šesť rokov: tie nasledujúce už prehrala.
Opozičná zmluva
Len na prvý pohľad sa zdá, že ODS môže kedykoľvek zostreliť vládu, po čom volajú aj niektorí nedočkavci v jej radoch. Súčasná situácia je ale pre ODS výhodná z niekoľkých dôvodov.
• V ČSSD vyrazila do útoku stredočeská frakcia, ktorá sa preslávila dvomi témami: pozitívnym vzťahom k Hradu a radikálnym antikomunizmom. Tí, ktorí v ČSSD pracujú s viacerými námetmi, sú zaradení za predsedu strany a sú v zásade pasívni. Aj keď pravdepodobne predstavujú v ČSSD väčšinu, sú to v porovnaní so Stredočechmi neorganizované zástupy. Ak sa začne spomínaná väčšina organizovať, výsledkom bude zaujímavý boj o dedičstvo.
• ODS potrebuje vypovedanie zmluvy načasovať tak, aby získala čo najdlhší priestor pre tvrdú kampaň proti vláde ČSSD. Kampaň asi nebude mať za cieľ iba poraziť porazených, ale najmä strhnúť do vlastného elektorátu pravicových voličov hlásiacich sa k Únii slobody.
• Načasovanie vypovedania opozičnej zmluvy by malo zohľadniť ešte jeden veľmi dôležitý – a kĺzavý – dátum: prezidentské voľby. Podľa Ústavy ČR bude za prezidenta zvolený kandidát, ktorý získal nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých poslancov aj nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých senátorov. Toľko mandátov nemá žiadna politická strana. A kde brať dostatočne silných uchádzačov mimo opozičnej dohody?
Prezidentská kampaň
Prezidentská funkcia je dôležitá aj v podmienkach obmedzených právomocí hlavy štátu. V ČR je navyše Hrad baštou skupiny plnej emócií a vízie permanentného kádrovania. Dostatočne vierohodní prezidentskí kandidáti sa aj v Česku dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Bola by chyba, keby z nich jeden vypadol iba preto, že jeho alebo jeho okolie vyľaká domová prehliadka v služobnej vile. Táto hra má pevné pravidlá a dá sa predpokladať, že potrebnú koncovku v druhom kole volieb uznajú aj komunisti. Tí lepšie informovaní z okolia Hradu už predvolebnú prezidentskú kampaň odštartovali. Práve oni založili hnutie Impulz 99. V jadre tejto iniciatívy sú ľudia, ktorí sa roky drali na výslnie moci. Na štarte novej občianskej iniciatívy sa zišli vybraní občania, ktorí spolu už roky komunikujú v rôznych fondoch a spolkoch, od nadácie Patria cez Združenie Lípa až po Dřevíčsku výzvu. Že by ich činy a slová v minulých rokoch oplývali originalitou myslenia, je viac než sporné – veľmi sa od menších pravicových politických strán neodlíšili. Napriek tomu sa pri kolíske Impulzu 99 zišli dve sudičky, ktoré mu sľubujú dlhý život. V zozname zakladateľov sú totiž ľudia, ktorí
a) dokážu zohnať peniaze, čo umožní vyrábať materiály o jednotlivých politických témach tak, ako to kedysi robila Charta 77;
b) majú veľký vplyv v najdôležitejších oznamovacích prostriedkoch.
V tejto situácii prehlbovanie už dávno existujúcich problémov a rozporov slúži rast voličských preferencií komunistov ako dobrý strašiak k mobilizácii pravice a k ďalšej diskreditácii ČSSD. Neberie sa ohľad na čas, ani na povahu geopolitickej situácie: aj keď názory M. Thoreze a K. Gottwalda boli iste podobné, komunisti vo Francúzsku a v Československu si museli koncom 40. rokov klásť odlišné ciele. Je tu aj úprimný strach časti mocenskej elity zo straty privilégií, ktorý v propagande zužuje celý problém na hrozbu návratu politických perzekúcií na prelome 40. a 50. rokov. To všetko sa deje navzdory premenám KSČM aj existencii rôznych prúdov v nej. n
Autor je český politológ
