Končil sa deň, v ktorom všetky médiá informovali, že meteorologické stanice na Slovensku zaznamenali deväť teplotných rekordov a že sa treba pripraviť na ďalšie. Akoby tepla nestačilo, zarobila som kvások, odvážila múku, pripravila plech na pečenie a zapla rádio. Minul sa nám chlieb a ja ho už vyše roka nekupujem, ale pečiem. A počúvanie rozhlasových relácií je pri miesení cesta a formovaní bochníkov pre mňa akýmsi nepísaným pravidlom. V ten večer však pôsobilo až magicky. Sotva som totiž vyliala do múky kvások, začala sa relácia Kontakty, v ktorej sa poľnohospodárski odborníci zhovárali o tohtoročnej žatve, kvalite a množstve obilia a o tom, či porastie cena chleba. A ja som si v duchu hundrala, že o tom veľmi netreba meditovať – zaručene porastie. Akoby neporástla, keď rastú ceny všetkého, čo je pri pestovaní obilia, výrobe a distribúcii chleba potrebné. Keby na potvrdenie tohto predpokladu nestačila logika, môžem poslúžiť aj súkromným dôkazom: Pár týždňov po tom, ako som s pečením chleba začala, zdvojnásobili sa nám, prirodzene, účty za elektrinu. Chlieb je tá najdrahšia vec na svete. V pravom aj v prenesenom význame tohto pojmu. Lebo vo svete, kde sa nedá nasýtiť – teda prežiť – ako v rajskej záhrade len trhaním plodov, na ktorých vypestovaní sme sa nijako nezúčastnili, má chlieb vo všetkých podobách predstavujúcich nasýtenie určujúci význam. Určujúci všetko. Pretože symbolizuje hodnotu, bez ktorej by vo svete, ktorý sa začal (de)formovať civilizovaním, nijaká iná nemohla existovať. Jedlo. A prácu, ktorá umožňuje dostať sa k nemu. Vo chvíli, keď živé bytosti nemajú možnosť jesť, všetko ostatné stráca význam. Aj tie najvznešenejšie myšlienky nahradí jediná: ako sa dostať k jedlu. To nemôže poprieť ani najvýmyselnejšia, celými vekmi cizelovaná filozofia hľadajúca vznešenejší zmysel bytia, ako je obyčajné prežitie života. Pritom práve v sústredení na to najobyčajnejšie v živote a v nás, v zhodnocovaní každého okamihu, ktorý je nám nadelený na vnímanie úžasného predstavenia na javisku sveta, je najvyššia vznešenosť. Aj keď pre svoju jednoduchosť a obyčajnosť, pojmy, ktorým sme prisúdili nádych pejoratívnosti, vznešenosť priveľmi presahujúca naše chápanie. A preto zaznávaná. Prineskoro prichádzame na to, že v živote ide od začiatku až do konca predovšetkým o ten chlieb. A o to, že čím menej si tento fakt uvedomujeme, tým viac musíme za chlieb platiť. Bez ohľadu na to, či si ho kupujeme v obchode alebo pečieme sami. A že stále viac zaň platíme preto, lebo zabúdame, že na jeho dorábanie nestačí len virtuálny vklad. Ani peňazí, ani bankových operácií, ani burzových špekulácií. Za život, ktorý je naším chlebom každodenným, sa platí niečím iným.